V poslednej dobe som videl niekoľko článkov o tom, prečo naše ostatné tri generácie hromadne opúšťajú katolícku vieru.
Existuje množstvo poznávacích bodov.
Ako pastor s 22-ročnými skúsenosťami a člen jednej z tých generácií, ktoré odišli, a človek, ktorý ako mladý muž skĺzol k agnosticizmu, mám vlastné teórie založené na mojich skúsenostiach a na tom, čo som videl a čítal od ostatných.
Prvým priestupkom je, že sme zabudli na transcendentálnosť.
Pozrite sa na toto...aktívne sme ju vytesnili z našej identity. Stalo sa to niekoľkými spôsobmi.
Najprv sme skrotili Boha. Pretvorili sme ho na svoj obraz. Spravili sme z neho láskavého a neúčinného terapeuta, ktorého hlavnou úlohou je povoliť naše každé správanie a potľapkať nás po chrbte, keď sa voči nemu búrime.
S takým skroteným Bohom nebolo potrebné sa na neho sústrediť. Koncept osobného hriechu sa vytratil a stal sa spoločenským alebo sociálnym hriechom. Týmto krokom sa spoveď dostala na vedľajšiu koľaj a bola nahradená prekrúteným pohľadom na sociálnu spravodlivosť.
To nám poskytlo slobodu sťažovať sa na spoločenský hriech a arogantne sa od neho dištancovať. Skrotený boh bol vždy na našej strane až do bodu, keď jeho prítomnosť znamenala o niečo viac než ochranný plášť; niečo, čo treba prerásť.
Ale Boh nebol jediný, koho sme skrotili. Krotíme diabla a to démonické.
Stali sa krmivom pre okultné spoločenské hry, filmy-krváky a učebnicovým vzorom pre sekulárny humanizmus. Keď sme diabla skrotili, nebolo potrebné sa ho báť viac než horských dráh v lunaparku.
Skrotením Boha a diabla sme ich do veľkej miery vypustili z hlavy.
Malo to dopad aj na ďalšie oblasti: Blahoslavená Matka, svätci, ruženec a zvyšok zbožného života boli opustené, rovnako ako akýkoľvek zmysel pre démonické veci a sviatosti, ktoré sa používali na boj proti nim.
Duchovný boj bol opustený a nahradený frázou "buď milý".
Odmietnutím Božej transcendencie sme si to uľahčili. Jednoducho sme lúskli prstami a vytrhli ich z existencie. V skutočnosti sme ale vlastne odvolali našich strážcov, zbavili sa svojej výzbroje a odmietli pomoc. Dovolili sme, aby generácie boli prevalcované s veľmi malým odporom.
Transcendentálnosť sme odmietli dvoma spôsobmi: liturgiou a vzdelávaním.
V liturgii sa koncentrácia presunula od Boha na ľudstvo. Prišli sme, aby sme sa sami potvrdili a neuctievali Boha. Išli sme po tom, čo bolo pohodlné a nespochybniteľné.
V skutočnosti boli veci také nesporné, že samotná omša sa stala chmúrnym cvičením v sebapotvrdzovaní. Ak chcete stratiť ľudí, najmä mužov, je to potom tá správna cesta.
Čím viac sme experimentovali s omšou, menili omšu, vypitvali výzvu z kázania na terapeutický moralizmus, naplnili ju piesňami o nás, tým viac ľudí sa zatúlalo.
Spojte to teraz s vyprázdňovaním transcendentného vo vzdelávaní.
Katolícka identita sa nielenže vnímala ako staromódna, ale aj ako škodlivá pre vzdelávanie. Deklarácia The Land o’ Lakes zahnala katolícku identitu, akoby šlo o otravnú muchu. To preniklo do katechetických materiálov pre deti.
Odklonili sme sa od transcendentného Boha, ktorý na nás kládol očakávania, k bláznivému dedkovi, ktorý umožnil naše rozmary, pretože v skutočnosti neuprednostňoval morálku.
Morálka sa stala subjektívnou.
Chcete používať antikoncepciu? V pohode. Život v nemanželskom zväzku? Žiadny problém! Obmedziť svoje telo na živočíšne ihrisko, na hračku? Iste! Zoznam pokračuje ďalej a ďalej.
Bez transcendentného sa náboženstvo redukuje na "dobrý pocit".
Presne podľa očakávaní, katolícki kňazi a mníšky sa začali pliesť do východných náboženstiev a východného mysticizmu. Nabádali ostatných, aby urobili to isté. Prečo? Pretože ľudské srdce potrebuje zmysel pre transcendenciu.
Ak to vezmeme od Boha, musíme si to prispôsobiť sami pre seba. Pri tomto úsilí sme urobili Boha irelevantným. Toto bolo semenište, z ktorého pochádza populárna "duchovná, no nie náboženská" mantra, používaná skupinou "nones" (bez náboženskej príslušnosti, pozn. prekladateľa).
Tri generácie sme robili Boha bezvýznamným.
Toto preniklo do našich domovov. Tu sa veci stali osudnými. Prvá generácia vychovaná na tomto nezmysle sa stala rodičmi, ktorí sa tieto lekcie dobre naučili. Ak bolo šťastie garantované od Boha bez nášho úsilia, potom sme sa mohli sústrediť na šťastie vo svete.
Po pár generáciách bolo večné šťastie prekonané svetským.
Náboženstvo sa primárne vyučovalo neprítomnosťou. Deti, rovnako ako ich rodičia, sa pohodlne venovali výlučne svetskému šťastiu.
Omša, modlitba a náboženská formácia sa stali zdochlinou pri ceste na púti do pekla. Ako som však už povedal, srdce potrebuje transcendentnosť.
Čo sa teda stane?
Svetské začína nadobúdať transcendentálnu kvalitu. Ťažiskom sa stáva hľadanie bohatstva, potešenia, moci a cti. K svetskému pristupujeme s oddanosťou, ktorá bola raz daná transcendentnému, a transcendentné získava prístup laissez faire z toho svetského.
Prečo si rodičia dôsledne vyberajú šport, tanec, rekreačné aktivity a množstvo vecí, aby ich mohli uctievať?
Lebo im to bolo tak povedané! Urobili sme Boha bezvýznamným a tieto veci zaplnili túto medzeru. Preto sú rodičia nepriateľskí, keď sú s tým konfrontovaní: je to ako by sme zmenili pravidlá pre nich.
Katolícke školy sa potom zredukovali na súkromné školy so sochami. Na to sme si zvykli. Katolícka identita na farskej škole už nebola dôležitejšia ako na univerzite.
Deklarácia Land O Lakes prekĺzla až na tú elementárnu úroveň. Hodiny náboženstva boli považované za tie najviac voliteľné, modlitba ako celok sa obetovala za dôležitejšie snahy a omša bola otravná voči dôležitejším aspektom rozvrhu.
Samotné náboženstvo sa vyučovalo akoby morálka a viera podliehali osobným sympatiám a antipatiám. Študenti to vidia, a keď je to spárované s rodičmi, ktorí už ochotne obetovali nedeľnú omšu a ďalšie veci súvisiace s Cirkvou, takmer sme ich prosili, aby odišli.
Stratou našej transcendencie sme stratili aj svoj význam. Niet divu, že máme nedostatok kňazov! Kto chce odovzdať svoj život, neoženiť sa, a slúžiť takejto viere?
Znova ale platí, že ľudské srdce potrebuje transcendenciu.
Ak chceme skutočne získať naše stratené generácie naspäť, musíme zvrátiť tento trend svetského ako konca všetkého. Zmena sa musí najprv uskutočniť v našej liturgii a vzdelávaní.
Musíme si uvedomiť, že bez transcendentného Boha je Cirkev irelevantná!
Svet tomu veľmi verí a príliš dlho sme sa správali, akoby mali pravdu. Musíme opäť získať naše prvorodenstvo tým, že si pamätáme, kto je náš Boh a čo očakáva.
Bude to dlhá cesta. Systém zasiahne šok. Začína to pripustením, že sme pochybili. Musíme uznať svoje chyby a zvrátiť smerovanie. Musíme pochopiť, že v snahe skrotiť Boha a diabla sme sa vystavili skaze.
Môžeme sa čudovať, že sme v poslednom storočí svedkami skazenosti vnútri Cirkvi aj mimo nej?
Sexuálne škandály sú symptómom choroby, ale nie samotnou chorobou. Sexuálnym škandálom sa môže dariť iba v bažinatej krajine so stratou transcendencie (ako môžete obťažovať deti a seminaristov, utajovať to a popritom naďalej veriť v transcendentného Boha?).
Vypustenie tejto bažiny vyžaduje viac než protokoly na riešenie toho, kde sa bažina nachádza; musíte vidieť, odkiaľ voda vychádza a zapchať zdroj. Naše omše, rodiny, farnosti a školy musia skutočne odrážať realitu.
Určite existuje transcendentný Boh. Vkladá do nás očakávania. Aj keď nás skutočne miluje jedinečne, aj my ho musíme milovať. Cesta k relevantnosti, cesta, ktorú sme stratili pred desiatkami rokov, možno znovu získať iba obnovením transcendentného.
Náš vpád do sentimentálneho katolíckeho bratského rádu zameraného na človeka nám poskytol identitu lacnej pohľadnice s blahoželaním. Môžeme a musíme pamätať na to, kým sme skutočne povolaní.