teplomer

 

ZGV3D2VLW4I6RGT5ZUYFAT7ZAI.jpg

Exkluzívne interview: arcibiskup Carlo Maria Viganò potom, ako vyzval pápeža k rezignácii

315
Zuzana Smatanová
Neutral

Od svojho prvého rozšíreného interview, odkedy arcibiskup Carlo Maria Viganò vyzval pápeža Františka rezignovať – obvinil totiž pontifika z krytia sexuálneho násilníka – korešpondoval arcibiskup viac ako dva mesiace mailom s The Washington Post. 8.000 slovami odpovedal na takmer 40 otázok. Ponúkame vám výňatok z tejto korešpondencie; vybrané pasáže, ktoré obsahujú neoverené tvrdenia a vyhlásenia sú odstránené.

VIGANÒ: „Ďakujem za možnosť odpovedať na tieto otázky. Robím to starostlivo a pozorne, z lásky k Cirkvi, ktorá prežíva jedno z najbúrlivejších období svojej histórie. To, čo hovorím, nie je ovplyvnené dopadom udalostí na moju osobnú situáciu, ktorá je zoči-voči problémom, ktorým čelí Cirkev, nepodstatná.

 

Aký je váš názor na výsledok štvordňového stretnutia pod názvom Ochrana maloletých v Cirkvi, ktoré sa konalo vo februári tohto roku?

„Spolu s mnohými veriacimi, diakonmi, kňazmi, biskupmi a kardinálmi som sa intenzívne modlil za úspech februárového samitu a keby bol naozaj úspešný, mal by som veľkú radosť. Iniciatíva zvolať všetkých predsedov biskupských konferencií sveta na stretnutie do Ríma po prvýkrát v histórii Cirkvi dodalo mnohým ľuďom nádej, že sa veľa problémov vyrieši. Nanešťastie sa ukázalo, že ide iba o púhe predvádzanie sa, pretože sme nevideli žiadny náznak ozajstnej ochoty zaoberať sa súčasnou krízou. Už len to, že pápež František vybral kardinála Cupicha (chicagský arcibiskup) za predsedajúceho tomuto stretnutiu, bolo samo osebe rušivé. Cupich vyhlásil, že zamerať sa na krízu sexuálneho zneužívania v Cirkvi by bola iba strata času na nepodstatnú tému; pápež František má totiž „závažnejšiu agendu“ a musí sa „zaoberať inými vecami, ako je napríklad životné prostredie a ochrana migrantov“. Takto hovorí človek, ktorého pápež osobne vybral, aby sa vysporiadal so spomínanou krízou! Cupichove slová vyvolali negatívnu publicitu a napokon sa za ne ospravedlnil, no až potom, čo ho obvinili z neférovo editovaných zdrojov. Ja som nevidel žiadnu snahu o objasnenie tohto zmätku z jeho strany, ani o odhalenie krytia. (pozn. editora originálu: Cupich vyslovene označil Viganove svedectvo z augusta minulého roka za „stratu času na nepodstatnú tému“.)

Aj tlačové konferencie počas samitu boli znechucujúce. Žurnalisti, najmä niektoré profesionálky s veľkými skúsenosťami, vrátane niektorých aj zo sekulárnych médií, sa zbytočne usilovali získať odpovede, ktorými by samitu dodali aspoň minimum dôveryhodnosti. Arcibiskupa Sciclunu napríklad prekvapila otázka o krytí argentínskeho biskupa Gustava Zanchettu pápežom v škandalóznom prípade, čo komentoval rozpačitými slovami: „O tomto prípade nie som, nie som, viete, nie som oprávnený ...“ Človek z toho nadobudne dojem, že Scicluna potrebuje oprávnenie – hádajte od koho – povedať pravdu! Ako veriť, že tu ide skutočne o posledný prípad, od ktorého už nebude „žiadne krytie“ týchto zločinov, keď na sklonku dňa vyšlo najavo, že pápež František kryl kohosi v Argentíne, kto sa zaoberal gay pornom, ktoré zahŕňalo aj deti a nedospelé osoby? Riaditeľ tlačového úradu Vatikánu Alessandro Gisotti rýchlo zasiahol a uistil reportérov, že vyšetrovanie v tomto prípade už začalo a po jeho dokončení budú oboznámení s výsledkami. Gisotti dodal, že otázky ku konkrétnym prípadom nie sú dovolené. Paradoxné – povie to vtedy, keď Cupich a Sciclona diskutujú o tom, čo nazývajú transparentnosťou. 

Mimoriadne závažným problémom bolo, že samit sa mal výlučne sústrediť na zneužívanie detí a mladistvých. Ide pochopiteľne o hrozné zločiny, no nedávna kríza v USA, Chile, Argentíne a Hondurase dokázala, že ide najmä aj o zneužívanie mladých dospelých, vrátane seminaristov; teda nejde iba, ani väčšinou, o deti a mladistvých. Ak by sa problém homosexuality v kňazstve poctivo priznal a dôsledne riešil s dotyčnou osobou, nebol by teraz problém sexuálneho zneužívania také náročné riešiť.“ 

 

Vidíte nejaký náznak, že by Vatikán pod vedením pápeža Františka, podnikal príslušné kroky na riešenie závažných prípadov zneužívania? Ak nie, v čom vidíte chybu?

„Náznaky toho, čo sa tu deje, sú naozaj zlovestné. Nielen že pápež František nerobí takmer nič na to, aby potrestal tých, čo sa dopúšťajú zneužívania, ale nerobí absolútne nič na to, aby odhalil a postavil pred súd tých, čo po celé desaťročia tomuto zneužívaniu napomáhali a kryli násilníkov. Aspoň jeden príklad – Kardinál Donald Wuerl, ktorý kryl zneužívanie, ktorého sa dopúšťal kardinál Theodore McCarrick a ostatní po celé desaťročia, a ktorého opakované a bezohľadné lži museli byť jasné každému, kto len trochu dával pozor, musel rezignovať v nemilosti, kvôli pobúreniu ľudí. Pápež František prijal jeho rezignáciu a zároveň ho pochválil za jeho „ušľachtilosť“. Akú dôveru môže vzbudiť v ľuďoch pápež, ktorý urobí niečo také?“

 

Vo februári tohto roku bol vylúčený z kňazského stavu bývalý kardinál Theodore McCarrick. Ako hodnotíte takéto potrestanie vy? A čo si myslíte o spôsobe, akým Kongregácia pre náuku viery narábala s McCarrickovým prípadom počas mesiacov po vašom svedectve? Myslíte, že z vášho svedectva vyplývajú nejaké konkrétne účinky (pozitívne, či negatívne)?

„Odvolanie McCarricka z úradu bolo, čo sa tohto týka, spravodlivým trestom, niet však legitímneho dôvodu, prečo sa to neriešilo už pred piatimi rokmi, pri náležitom súdnom procese. Tí, čo majú právomoc konať (to jest pápež František) vedeli všetko čo potrebovali vedieť do júna 2013. Moje svedectvo z augusta minulého roku takmer určite urýchlilo toto potrestanie, ktoré však zároveň presunulo pozornosť verejnosti z tých, čo už dlho vedeli o McCarrickových zločinoch a profitovali z jeho patronátu, priamo na McCarricka. Ešte aj po zverejnení vyhlásenia o McCarrickovi kardinálom Timothy Dolanom 20. júna 2018 bolo plno času na súdny proces, bol by však príliš zničujúci pre mnohých prominentných členov Kúrie, a samozrejme, aj pre samotného pápeža Františka. A tak namiesto náležitej súdnej procedúry, po viac ako siedmich mesiacoch absolútneho mlčania, sa zámerne rozhodlo pre administratívnu procedúru. Tu sa len ťažko vyhneme logickému záveru, že načasovanie bolo určené na zmanipulovanie verejnej mienky. Odsúdenie McCarrika ako obetného baránka a jeho exemplárne potrestanie – mimochodom to je prvýkrát v histórii Cirkvi, čo bol kardinál degradovaný do laického stavu – podporilo chýry, že pápež František je pevne rozhodnutý bojovať proti sexuálnemu zneužívaniu duchovenstvom.

Podľa vyhlásenia tlačového úradu Svätej stolice z februára 2019 bol McCarrick prehlásený za vinného vo veci „navádzania na hriech pri sviatosti zmierenia a hriechmi proti šiestemu prikázaniu“ ako u maloletých, tak aj u dospelých, „s priťažujúcou okolnosťou zneužívania moci“. Trestom bola laicizácia, čo pápež František prehlásil za „definitívne“. Týmto spôsobom bol McCarrick, ktorý sa vždy prehlasoval za nevinného, zbavený možnosti odvolať sa proti rozsudku. Kde je riadny proces? Takto sa vykonáva spravodlivosť vo Vatikáne? Ba čo viac, prehlásením trestu za definitívny, sa znemožnilo viesť akékoľvek ďalšie vyšetrovanie, ktoré by odhalilo, kto v Kúrii a kdekoľvek inde vedel o McCarrickových násilnostiach a kto ho pomohol vymenovať za arcibiskupa Washingtonu a napokon aj za kardinála. Doteraz neboli zverejnené dokumenty z tohto prípadu, ako bolo sľúbené. Suma sumárum – pápež František úmyselne zamlčiava dôkazy proti McCarrickovi.

Pred Bohom opäť prehlasujem, že pápež František sa odo mňa dozvedel o McCarrickovi v nedeľu, 23. júna 2013, 40 minút pred Anjel Pána. O McCarrickových činoch zneužívania som mu povedal po tom, ako sa ma pápež sám, z vlastnej iniciatívy, na neho spýtal.

Zvážme však skôr oveľa dôležitejší duchovný rozmer, ktorý vo vyhlásení o McCarrickovi počas tlačovej konferencie na samite úplne chýbal. Najdôležitejším účelom trestu v kanonickom zmysle je totiž pokánie a obrátenie: “Suprema ratio est salus animarum” (Najvyšším zákonom je spása duší). Som presvedčený, že „degradácia do laického stavu“ je absolútne neadekvátna, pretože nezabezpečuje nápravu a nevyjadruje najdôležitejší účel trestu, menovite spásu a záchranu McCarrickovej duše. 
Obyčajná laicizácia ako trest, bez ďalších sprievodných opatrení môže vyznievať v tomto prípade ako pohrdnutie laickým stavom. Myšlienka, že preláta, ktorý sa nemravne správa, treba potrestať „degradáciou“ do laického stavu, zaváňa klerikalizmom. Ako tvrdí aj profesor Scott Hahn, podkopáva to zmysel univerzálneho povolania k svätosti. Som presvedčený, a určite nie som jediný, že trestom pre McCarricka by mala byť exkomunikácia; zbaviť ho exkomunikácie, po príslušných úkonoch, sa koniec-koncov dá kedykoľvek. Musí však prebrať zodpovednosť za svoje hriechy, oľutovať ich, zmieriť sa s Bohom, konať pokánie a tak si zachrániť dušu.“

 

Odhliadnuc od tohto problému existuje medzi Konferenciou katolíckych biskupov USA a Svätou stolicou napätie. V novembri minulého roka pripravili biskupi USA hlasovanie o opatreniach, pomocou ktorých by mali väčšiu právomoc v riešení prípadov zneužívania. Vatikán však toto hlasovanie stopol. Máte na tento zásah nejaký názor, či bol vhodný a prečo sa to stalo? Ako by ste zhodnotili tento zásah nuncia?

„Ak by k tomuto prerušeniu neprišlo, na konferencii biskupov by sa určite prejednávali problémy korupcie, krytia a lží v biskupských kruhoch, ako aj ich sexuálne zločiny, ktorých sa dopúšťali na maloletých a dospelých; teda všetko, čo nevyhnutne privádza do rozpakov Svätú stolicu.“

 

Po zverejnení vašej svedeckej výpovede sa pápež František niekoľkokrát odvolal na „útoky zlého“, čo mnohí interpretovali ako odkaz na vaše správanie. Aký je to pocit keď vás takýmto spôsobom cituje váš pontifik?

„V evanjeliu čítame: „Žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána. Stačí, keď je žiak ako jeho učiteľ a sluha ako jeho pán. Keď pána domu nazvali Belzebulom, o čo skôr jeho domácich?!“ (Mt 10, 24 – 25). Ja som sluha svojho Pána.“

 

Zo strany Vatikánu vidíme pozoruhodne málo popretí v rôznych špecifikách vášho svedectva, a pápež František ešte nereaguje. Ako si vysvetľujete toto mlčanie?

„Nikto vierohodne nepoprie fakty, ktoré tvrdím vo svojom svedectve, pretože nikto nemôže poprieť pravdu. Kardináli a arcibiskupi, ktorých som menoval, nechcú byť prichytení pri lži a zjavne si myslia, že sú tak mocní, až sú nedotknuteľní, len keď budú mlčať a tým pádom klamať. Otázka však znie, prečo ich novinári nechajú, aby im to prešlo? Moje svedectvo nielenže nemôže nikto poprieť, ale niektoré fakty, ktoré obsahuje, sa aj nezávisle potvrdzujú. Napríklad list od vtedajšieho arcibiskupa Leonarda Santri newyorskému pátrovi Boniface Ramseyovi potvrdil moje rozhorčenie nad tým, že Vatikán vedel o obvineniach voči McCarrickoci už v roku 2000 a kardinál Marc Ouellet mi vo svojom otvorenom liste potvrdil, že mi osobne povedal, a neskôr aj napísal, o obmedzeniach a zákazoch, ktoré na McCarricka uvalil ešte pápež Benedikt XVI.


Čo sa týka pápeža Františka, jeho reakcia na moje svedectvo bola: „K tomuto nemám čo povedať.“ Aby to vyznelo tak, že moje svedectvo je falošné? Nereagujú tak skôr ľudia, ktorí síce vedia že to tak je, ale nechcú to priznať? Svojou reakciou pápež pripúšťa neochotu byť transparentný. Fakty sú však fakty, a tie zostávajú. McCarrick bol osobným priateľom Františka ešte pred jeho zvolením za pápeža. František vedel o jeho zločinoch, a predsa ho rehabilitoval, urobil z neho svojho osobného splnomocnenca a dôveryhodného poradcu, a vymenoval biskupov a kardinálov, ktorí sú dobre známi ako McCarrickovi protežanti. Aj napriek tomu o tom nepadlo ani slovo. Prekvapuje vás, že mnohí interpretujú pápežovu odpoveď ako ukážku neúcty voči obetiam? Iróniou však tak či onak zostáva, že pápežovo vytrvalé mlčanie, ktoré je čoraz ohlušujúcejšie, napokon len dosvedčuje pravdivosť môjho svedectva.

 

Niekto by mohol poukázať na to, že McCarrick počas celej aféry rozprával úplne slobodne o čomkoľvek pred kýmkoľvek. Jediným dôvodom prečo to robil bolo, že keby nerozprával, javil by sa ešte horším, než už bol. Čo sa týka povahy, ani McCarrick, ani pápež František nie sú totiž muži, ktorým stačí, keď povedia iba pár slov. Odpoveď pápeža Františka na McCarrickov prípad nemôžeme čítať bez toho, aby sme nespomenuli aj všetky súvisiace okolnosti. Pápež v prvom rade povedal, že na to už odpovedal veľakrát; v druhom rade, že nevie nič, absolútne nič o McCarrickovi; a po tretie, že zabudol na konverzáciu so mnou. Koľko z toho bolo dokázané a potvrdené? Všetky tieto tri veci sú bezohľadné lži.

K tomu prvému – pápež dlhých deväť mesiacov nepovedal ani slovo o mojom svedectve, pričom sa svojím mlčaním vychvaľoval a prirovnával sa k Ježišovi. On buď hovoril alebo bol ticho. Ktoré z toho to je? K tomu druhému – všetci vedeli o celoživotnom správaní McCarricka ako predátora - od najmladšieho seminaristu v Newarku, až po najvyššie postavených prelátov vo Vatikáne. K tomu tretiemu – znovu pred Bohom opakujem, čo som tvrdil aj vo svojom svedectve z augusta minulého roku: 23. júna 2013 sa ma sám pápež František opýtal na McCarricka a ja som mu povedal, že Kongregácia biskupov má hrubý spis o jeho násilných činoch zneužívania, ako aj o korumpovaní celých generácií seminaristov. Ako môže niekto, najmä pápež, na niečo také zabudnúť? Ak aj do spomínaného dňa naozaj nič o tom nevedel, ako mohol ignorovať moje upozornenie a aj naďalej sa spoliehať na McCarricka ako na svojho najbližšieho poradcu? Univerzálna Cirkev prežíva naozaj temné chvíle: najvyšší pontifik bezohľadne klame celému svetu, aby kryl skutky skazenosti! Pravda však napokon vyjde najavo; o McCarrickovi a o tých, čo takých ako je on kryjú; rovnako ako vyšla najavo aj o kardinálovi Wuerlovi, ktorý tiež „nič nevedel“ a ktorému tiež „zlyhala pamäť“.“

 

Vo svojom liste v októbri vás kardinál Ouellet vykreslil ako človeka, ktorého motívom je zatrpknutosť nad vlastnou kariérou. Je to pravda? Ako ste na to reagovali?  

„Môžem požiadať nezaujatých ľudí, aby preskúmali moje rozhodnutia, ktoré poznačili moju kariéru, aby určili, či zaváňali ambicióznym kariérizmom a nezriadenou túžbou predvádzať sa. Tí istí ľudia si môžu položiť otázku, kto najviac profituje z odmietnutia Viganovho svedectva na základe nevhodnej motivácie. Dovoľte mi ešte raz zopakovať – som starý muž a už onedlho sa postavím pred Najvyššieho sudcu. Moje mlčanie by zo mňa spravilo komplica so všetkými spomínanými násilníkmi a v konečnom dôsledku viedlo k ďaším obetiam. Ja viem, že ma motivuje práve toto, a Boh to vie tiež. Neznepokojuje ma, čo si ostatní myslia o mojej motivácii. Tá totiž nie je dôležitá a hovoriť o nej len odvádza pozornosť od podstaty. Tou je určiť a dokázať, či je moje svedectvo pravdivé. Ja si za ním stojím a naliehavo vyzývam k vyšetrovaniu, aby tak fakty vyšli najavo. Žiaľbohu tí, však, čo spochybňujú moje motívy, určite nebudú ochotní viesť otvorené a dôsledné vyšetrovanie.“

 

Ako si podľa vás médiá poradili s vaším svedectvom; ako ho prezentovali? Máte pocit, že vyšetrovanie je predpojaté v súvislosti s obvineniami, ktoré ste vzniesli?

Som sklamaný, že majoritné médiá netrvajú na tom, aby pápež František odpovedal na moje obvinenia. Keby išlo napríklad o Jána Pavla II alebo Benedikta, neverím, že by boli také nesmelé a zakríknuté. Neostáva mi nič iné len konštatovať, že sú také ľahostajné preto, lebo obdivujú liberálnejší prístup pápeža Františka k otázkam cirkevnej náuky a disciplíny a nechcú ohroziť svoju agendu. Uvedomme si však, že tu hovoríme o veľmi vážnych trestných činoch, v ktorých figurujú maloleté osoby a obvinenia z krytia takéhoto konania. Médiá majú klásť príslušné otázky príslušným ľuďom: Kde sú archívy s dokumentami, týkajúcimi sa Viganových tvrdení? Kto má k týmto dokumentom prístup a kto právomoc ich zverejniť? Kto ich vytváral a kedy? Čo sa našlo a čo nie? Čo sa urobilo na to, aby boli príslušní ľudia usvedčení a kto to mal urobiť? Kto koordinuje vyšetrovanie McCarricka? Vyšetrujú aj jeho protežantov Cupicha a Tobina? Ak nie, prečo? A to sme len v úvode! Novinári by skrátka mali všetko ´prekopať´, aby získali fakty, zhovárať sa s obeťami, sledovať tok peňazí a kariérne rebríčky a odkrývať korupčné siete. Existuje veľa prípadov, napríklad – čítali ste knihu od Marthy Alegrie Reichmannovej, o zločinoch kardinála Oscara Andrésa Rodrigueza Maradiagu, ktorého pápež František vybral ako dôveryhodného staršieho poradcu a prakticky za hlavu rady C-9? Myslel niekto na to, urobiť s ňou rozhovor? O prešetrení jej tvrdení? Požiadať o interview Maradiagu a spýtať sa ho na všetky obvinenia, vznesené proti nemu? Spýtať sa pápeža prečo si vybral práve takéhoto človeka za poradcu?“

 

Z vášho svedectva jasne vyplýva, že považujete homosexualitu – a neschopnosť Vatikánu vysporiadať sa s ňou – za zásadný dôvod súčasných problémov Cirkvi v súvislosti so zneužívaním duchovnými. Vysvetlíte nám prosím, do akej miery je podľa vás homosexualita spätá so zneužívaním?

„Rozoznávame dve oblasti: (1) trestný čin sexuálneho zneužívania a (2) zločinecké napomáhanie, čiže krytie trestného činu sexuálneho zneužívania. Vo väčšine prípadov v dnešnej Cirkvi sú kľúčom k jej kríze obidve tieto oblasti. K tej prvej oblasti – heterosexuálni muži si zvyčajne nevyberajú chlapcov a mladých mužov za sexuálnych partnerov a tu boli približne 80% obetí muži, väčšinou postpubertálni mladíci. Štatistiky z mnohých iných krajín, týkajúce sa sexuálneho zneužívania duchovenstvom nenechávajú nikoho na pochybách. Prípady zneužívania pedofilmi sú hrozivé, no percento je oveľa menšie. Takže nie pedofili, ale homosexuálni kňazi striehnuci na postpubertálnych chlapcov ničia a privádzajú do úpadku diecézy USA. Jeden z nedávnych a spoľahlivých prieskumov pod názvom „Súvisí sexuálne zneužívanie katolíckym duchovenstvom s homosexuálnymi kňazmi?“, ktorý viedol páter páter Paul Sullins, PhD, z Ruth Institute okrem iného zistil:

  • Podiel homosexuálnych mužov v radoch kňazov vzrástol z dvojnásobku v období 50-tych rokov na osemnásobok v 80-tych rokoch. Tento trend má silnú prepojenosť na rast počtu prípadov sexuálneho zneužívania detí.
  • Odhady z týchto zistení naznačujú, že keby zostalo množstvo homosexuálnych kňazov na úrovni 50-tych rokov, trpelo by zneužívaním minimálne o 12.000 detí (prevažne chlapcov) menej.

Prevaha týchto prípadov zneužívania je ohromujúca. To podľa mňa nemôže nikto spochybniť. To, že homosexualita je hlavnou príčinou krízy sexuálneho zneužívania tvrdil aj emeritný pápež Benedikt XVI vo svojej nedávnej eseji „Cirkev a škandál sexuálneho zneužívania“. Zo svojej dlhodobej skúsenosti ako prefekta Kongregácie pre náuku viery pripomína, že „v rôznych seminároch sa usadili homosexuálne kliky, ktoré viac či menej otvorene a najmä závažne menili atmosféru v seminároch“. Na základe týchto ohromujúcich dôkazov je až deprimujúce pomyslenie, že slovo ´homosexualita´ sa neobjavilo ani raz v žiadnom z nedávnych dokumentov Svätej stolice, ani v dokumentoch Synody o rodine, Synody o mládeži, ba ani na spomínanom stretnutí vo februári. Čo sa týka druhej oblasti – „gay mafia“ medzi biskupmi je pevne previazaná nie kvôli spoločne zdielanej sexuálnej intimite, ale kvôli spoločnému záujmu ochrany a sabotovania akéhokoľvek druhu reformy. Pápež Benedikt poznamenáva, že vyšetrovanie v seminároch, vrátane problému homosexuálnych klík, „neprinieslo žiadny nový pohľad na vec; očividne preto, lebo sa spojili rozličné sily, aby skryli pravdu o danej situácii“; aj tento jeho postreh prepožičal dôveryhodnosť môjmu svedectvu, že mocná sieť prelátov už celé desaťročia kryje toto zneužívanie. Nájde sa v USA jediný biskup, ktorý by priznal že je aktívnym homosexuálom? Samozrejme že nie. Taja to.“

 

Ovplyvnil nejako čas, ktorý ste strávili v USA, váš názor na homosexualitu? Mali ste ťažšiu pozíciu v krajine s veľmi silne definovanou subkultúrou cirkevného konzervativizmu/tradicionalizmu?

„Moje pôsobenie v USA, ani spomínaná ´subkultúra´, nijako neovplyvnili môj názor na homosexualitu. Vždy zostanem verný názoru nemennej náuky Katolíckej cirkvi, ktorú sumarizuje Katechizmus Katolíckej cirkvi:

„Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“, sú proti prirodzenému zákonu.“ (KKc, 2357). „Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim.“ (KKc, 2358). Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.“ (KKc, 2359)

 

Vatikán v októbri prisľúbil vlastné archívne vyšetrovanie o McCarrickovom prípade. Zistenia však ešte stále neboli zverejnené. Ak sa raz zverejnia, čo podľa vás odhalia?

„Dodnes nie je ani náznak, že by nejaké vyšetrovanie začalo. Je úplne jasné, že výsledky poctivého vyšetrovania by dopadli katastrofálne pre súčasné pápežstvo, ako aj pre zodpovedných, ktorí by ho mali iniciovať. Môžem iba konštatovať, že uistenie o  náležitom archívnom vyšetrovaní bol iba planý prísľub.“ 

 

Hoci Vatikán nezverejnil svoje vlastné zistenia o prípade McCarrick, majú niektorí cirkevní historici pocit, že detaily o tom, ako bol McCarrick chránený – keď sa to už zverejní – môžu poškodiť reputáciu Benedikta XVI, či dokonca sv. Jána Pavla II. Máte pocit, že Benedikt XVI alebo Ján Pavol II mohli urobiť viac v tom, aby sa s McCarrickom zaobchádzalo adekvátne jeho skutkom? 

„Úprimne si želám, aby sa všetky dokumenty, ktoré ešte neboli zničené, objavili a zverejnili. Je celkom možné, že to poškodí reputáciu Benedikta XVI, aj sv. Jána Pavla II; to však nie je dôvod prestať s hľadaním pravdy. Benedikt XVI aj Ján Pavol II sú ľudia a mohli robiť chyby. Ak ich urobili, chceme o nich vedieť. Prečo by mali zostať skryté? Každý sa môže poučiť z chýb vlastných, aj tých druhých. Ja osobne ľutujem, že som verejne neprehovoril už dávnejšie. Ako som už povedal, s nádejou proti nádeji som veril, že Cirkev by sa mohla zreformovať zvnútra. Keď už však bolo jasné, že sám Petrov nástupca je jedným z tých, čo kryjú zločiny, už som nemal pochybnosti, že Pán ma povoláva prehovoriť nahlas, ako som aj urobil a budem robiť aj naďalej.“

 

Myslíte si, že Cirkvi v Amerike hrozí rozkol?

Schizma (rozkol) je najdesivejším utrpením, akým môže Cirkev, Telo Kristovo prechádzať a história Cirkvi učí, že rozkol má dlhotrvajúce následky. Úpenlivo sa modlime, aby našu Cirkev taká katastrofa už nikdy nepostihla. Formálny rozkol (exkomunikácia platne vysvätených biskupov a ich laicizovanie) sa javia v súčasnosti ako nepravdepodobné. Tak či onak, v súčasti tu rozkol de facto je a je založený na akceptácii alebo odmietaní sexuálnej revolúcie. Je tu riziko formálneho rozkolu, ktorý môže vyvolať akt pápežovej bizarnej nezodpovednosti (napríklad mal odpovedať na dlhodobo ignorovanú dubiu o náuke Amoris Laetitia v protiklade k pôvodnej náuke Cirkvi).  

 

Cítili ste sa po vašom svedectve niekedy ako duchovný vodca rebelantského hnutia? Ak áno, ako sa s tým vyrovnávate? Ako by ste toto ´hnutie´ popísali – čo do veľkosti a geografického dosahu?

Jediným vodcom Cirkvi je Ježiš. On je hlavou Cirkvi, ktorá je jeho Telom. Všetci, vrátane pápeža, máme iba jedného Pána. Čo sa týka mojej úlohy ako kresťana a biskupa, je mojou povinnosťou vydávať svedectvo tejto pravde bez strachu, a ako Timotejovi radil sv. Pavol, „hlásať evanjelium vhod, aj nevhod“ (2 Tim 4, 2). Od tejto povinnosti ma nemôže oslobodiť ani pápež, a ak ju človek verne plní, nemôže byť rebelom v inom, len v počestnom zmysle. Nepoctiví rebeli sú tí, čo si dovoľujú rozbiť alebo zmeniť odvekú, nemennú tradíciu Cirkvi.“

 

Ak by ste mohli prerobiť predchádzajúce udalosti, žiadali by ste znovu rezignáciu pápeža Františka? Myslíte, že žiadosť o jeho rezignáciu odviedla pozornosť od vášho posolstva?

„Čo sa týka môjho svedectva, urobil som to najlepšie, čo som vedel a Pán odo mňa nežiada nič viac. Za svojím svedectvom si stojím. Nie som však dokonalý a retrospektívne vnímam, ako sa dali niektoré body lepšie naformulovať. Možno by bolo lepšie niektoré veci, na ktoré sa pýtate, sformulovať inak; napríklad začať s bodom, ktorý som zahrnul do tretej časti môjho svedectva: ´Prosím, naozaj úpenlivo prosím, aby sa Svätý Otec naozaj poctivo vyrovnal so všetkými záväzkami, ktoré ako nástupca sv. Petra vzal na seba. Ide najmä o poslanie posilňovať svojich bratov a sestry vo viere, viesť duše v nasledovaní Krista, v duchovnom boji, po ceste kríža. Kiežby pápež uznal svoje chyby, oľutoval ich, dokázal svoju ochotu napĺňať mandát, daný Petrovi, a keď sa obráti, nech posilňuje svojich bratov“ (Lk 22, 32).´

Poukázal by som na to, že síce aj Peter trikrát zaprel Krista, no potom horko zaplakal a oľutoval to. Potom by som povedal to, čo hovorím teraz: Kiežby pápež František napodobnil svätého Petra! Pokiaľ však odmietne pripustiť chyby a požiadať o odpustenie, aby mohol tento mandát, ktorý prijal od Krista, vykonávať aj ďalej, mal by rezignovať.“

 

Aký máte pocit, keď tento zásadný vývoj v Cirkvi – zbavenie funkcie McCarricka alebo samit o zneužívaní – sledujete z diaľky? Nie ste zarmútený, že momentálne dianie v Katolíckej cirkvi sledujete iba z diaľky?

„V súvislosti so závažnosťou spomínaných problémov nie sú moje pocity momentálne vôbec dôležité. Hovorím to, o čom som presvedčený, že mám povedať, inak sa všetka falošnosť a nepravda ponechá bez námietok a uškodí mojej duši, ako aj dušiam ostatných ľudí.“ 

 

Môžete nám popísať svoj každodenný život?

„Na túto otázku sa trocha zdráham odpovedať, pretože presúva pozornosť z toho, čo je dôležité, na mňa. Môj život sa veľmi nemení; musím si samozrejme dávať viac pozor na to, s kým sa stretávam a čo hovorím, no mám veľa príbuzných a priateľov, ktorí mi pomáhajú a podporujú ma. Pravidelne sa stretávame a ich blízkosť je pre mňa veľkým zdrojom útechy. Najväčšou zmenou po prvom svedectve je neutíchajúci prúd podpory z celého sveta. Tisíce katolíkov sa modlia za mňa a spolu so mnou za obrátenie pápeža Františka, ako aj za uzdravenie Cirkvi. Celkove sa toho veľa nezmenilo; robím, čo som robil celý život. Odkedy som bol vysvätený za kňaza, úprimne sa usilujem slúžiť Božiemu ľudu v poslušnosti, kamkoľvek mi je určené, že mám ísť. Som len obyčajný človek, ktorý sa snaží robiť všetko čo najlepšie a som aj veľmi požehnaný, pretože počas celého svojho života som mal dobrý príklad vo svätých a oddaných Kristových kňazoch.

 

Slúžite sväté omše?

„Prekvapuje ma vaša otázka ... prečo by som nemal slúžiť sväté omše? Hovoríme predsa o Chlebe Života! Pochopiteľne, že slúžim sväté omše; každý deň, ako všetci ostatní kňazi, ktorí sú na ´svojom mieste´.“

 

Modlíte sa za pápeža?
„Nikdy som neprestal a ani sa neprestanem zaňho modliť.“

 

Kontaktovala vás Svätá stolica od vášho svedectva? Ak áno, čo vám povedali?

„Odhliadnuc od otvoreného listu od kardinála Ouelleta, na ktorý som už odpovedal, ma nikto v nijakej veci nekontaktoval.“

 

Ste si vedomý nejakého vyšetrovania po kanonickej stránke? Ak áno, z čoho vás obviňujú? „Podriadili“ by ste sa Vatikánu za každých okolností?

„Ako som už povedal, nie som si ničoho takého vedomý. Hoci by ma vôbec neprekvapilo, keby ako vyšetrovaná osoba skončil oznamovateľ takejto veci, namiesto prelátov, ktorí kryjú zločin zneužívania.“

 

Alarmujúce percento ľudí prešlo zneužívaním v útlom veku, keď boli najzraniteľnejší. Z vášho svedectva jasne cítiť vašu empatiu s obeťami a veľkú osobnú zodpovednosť za to, že sa čosi také deje. Boli ste niekedy aj vy svedkom zneužívania? Alebo dokonca jeho obeťou?

„Nikdy som nebol obeťou zneužívania, ani svedkom ničoho takého, vďaka Bohu. Každý slušný a poctivý človek však, či už bol obeťou alebo nie, by sa mal dokázať vžiť do postavenia obete takého niečoho a snažiť sa im pomôcť.“

 

Čo vás presvedčilo vyjsť na svetlo so svojím svedectvom? Čo bolo tou povestnou ´poslednou kvapkou´?

„Na toto som odpovedal už vyššie a vo svojich predchádzajúcich svedectvách.“

 

Ste osamotený?

„Nie. Mojím stálym spoločníkom je Pán.“

 

Uvedomili ste si, že váš život sa po vydaní takého svedectva drasticky zmení? Ako ste sa cítili koncom augusta 2018, keď ste sa chystali ´prekročiť Rubikon´?

„Moje svedomie má v tom jasno: Pravda nás vyslobodí.“

 

Inšpiroval vás pri vašom rozhodnutí konať svätý Tomáš Morus alebo iná historická osobnosť?

„Inšpiroval ma blahoslavený kardinál Newman, ktorý povedal: „Aj keby som mal predniesť prípitok pápežovi, aj tak by som, ak dovolíte, najprv pripil svedomiu a až potom pápežovi“ a ešte ma inšpiroval svätý Ján Fišer, jediný biskup Katolíckej cirkvi v Anglicku, ktorý sa nesklonil pred kráľom Henrichom VIII. Tieto jeho slová sú ako šité na mieru našej dobe: „Žiadne svetlo už nevychádza z tých, ktorí by mali svietiť a žiariť ako svetelné zdroje pre celý svet; ako strážne bašty, ako ohne na horách, ako majáky na pobreží. Beda, žiadne svetlo od nich neprichádza, iba desivá temnota a morové rany, kvôli ktorým upadne do zatratenia nespočetné množstvo duší.“ (Sv. Ján Fišer; podľa rev. T. E. Bridgetta, London (1888), str. 435).“

 

Dokážete viesť po tom všetkom „normálny“ život?

„Môj život je celkom normálny, ďakujem za opýtanie.“

 

Dôjde podľa vás niekedy k zmiereniu s pápežom Františkom? Dúfate v to?

„Predpoklad, z ktorého vychádza vaša otázka, je nesprávny. Ja nebojujem proti pápežovi Františkovi, ani som ho nijako neurazil. Ja len jednoducho hovorím pravdu. Pápež František sa potrebuje sám zmieriť s Bohom, s celou Cirkvou, keďže kryje McCarricka, odmieta to priznať a teraz kryje ďalších ľudí. Som vďačný Pánovi, pretože ma ochránil od akejkoľvek sentimentality, hnevu, či odporu voči pápežovi Františkovi, ako aj od akejkoľvek túžby po pomste. Modlím sa za jeho obrátenie každý deň. Najšťastnejší by som bol, keby si pápež toto všetko uvedomil a skončil s týmto krytím; aby mohol naďalej upevňovať svojich bratov a sestry vo viere.“

 

Ako teraz hodnotíte roky služby v Cirkvi? Bolo by podľa vás lepšie, keby ste prehovorili skôr? Máte pocit, že ste urobili chybu, keď ste zasvätili svoj život tejto inštitúcii?

„Svätej stolici už slúžim 43 rokov s veľkou radosťou a úplnou oddanosťou, spokojný po ľudskej aj duchovnej stránke. Aj ja mám svoje limity ako každý, no vždy som plne dôveroval svojim nadriadeným, ktorí boli vždy dobrí a oceňovali moju spoluprácu. Občas som prijal riskantnú misiu – Irak, Kuvajt, Nigéria. Mal som výborné vzťahy so svojimi nadriadenými, kolegami, aj laickými spolupracovníkmi. Kardinál Bertone, potom ako bol vymenovaný za štátneho sekretára, našiel spôsob ako sa ma zbaviť, pretože som odmietol uznať nehodných kandidátov, ktorých pretláčal na miesta biskupov. Ponúkol mi pozíciu generálneho sekretára gubernie. Nebolo to samozrejme povýšenie, no ja som to ochotne prijal. Nemám dôvod, prečo by som ľutoval, že slúžim Svätej stolici. Vždy som sa usiloval plniť Božiu vôľu skrze poslušnosť. Nikdy som nežiadal povýšenie a ani som neľutoval že som odmietol návrh pápeža Benedikta, ktorý mi ponúkol pozíciu kardinála v Kúrii. Tí, čo zosnovali môj odchod z Ríma si myslia, že sa ma zbavia. Netušili, že Pán ich použil na to, aby mi dali pozíciu, z ktorej môžem hovoriť o škandále McCarricka.“

 

Vo svojom svedectve uvádzate veľa detailov, avšak bez priloženej dokumentácie, ktorá by pomohla potvrdiť vaše slová. Máte nejaké dokumenty alebo listy, na ktoré sa odvolávate vo svojom svedectve a ďalšiu dokumentáciu, ktorá by dokázala, že Vatikán už predtým vedel o správaní sa McCarricka?

„Pre mňa ešte nenastal čas, aby som niečo odhaľoval. Predpokladám, že ste žiadali pápeža, aj prelátov, menovaných v mojom svedectve, aby sprístupnili príslušnú dokumentáciu, z ktorej sú mnohé veci dosť inkriminujúce; ak ju medzitým nezničili.“

 

Máte list, ktorý ste písali kardinálovi Parolinovi, v ktorom ste sa pýtali, či ešte stále platia sankcie, ktoré na McCarricka uvalil pápež Benedikt XVI?

„Pozrite predchádzajúcu otázku.“

 

VIGANÒ: „Záverom by som chcel poukázať na to, že súčasná kríza nie je mocenským bojom medzi pokrokovými a konzervatívcami; medzi ľavicou a pravicou. Nejde primárne ani o sexuálne zneužívanie duchovenstvom, ani o prevahu aktívnych homosexuálov medzi kňazmi, hoci sú to veľmi ťažké a závažné zločiny, v dnešnej Cirkvi mimoriadne rozšírené. Táto kríza je o skutočnosti, že skazená „mafia“ prebrala kontrolu nad mnohými cirkevnými inštitúciami, od vrcholu až po základy a zneužíva Cirkev a veriacich na svoje vlastné nemorálne účely. Ako som už raz poznamenal, toto zoskupenie nedrží spolu vďaka svojim vzájomným sexuálnym vzťahom, ale kvôli spoločnému záujmu vzájomne sa chrániť, zvýhodňovať vo svojom postavení a v sabotovaní akejkoľvek snahy o reformu a nápravu v oblasti sexuálnej korupcie. Členovia tohto zoskupenia a tí, čo sa boja ich zloby, sú však paradoxne jediní, ktorí majú právomoc napraviť tento problém prostredníctvom náležitých súdnych procedúr, zavedením disciplíny a opätovným potvrdením správnej a zdravej náuky Cirkvi.

Všetko toto spôsobuje paralýzu tejto inštitúcie, čo v nebývalej miere demoralizuje veriacich. Duch Svätý je neustále prítomný a máme aj Kristov prísľub, že opäť príde a definitívne ustanoví svoje kráľovstvo; preto nech nás terajší zúfalý stav vecí neprekvapuje, ani neznepokojuje. Ako bodku za týmto rozhovorom chcem citovať jednu neprikrášlenú pasáž z Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorá sa zjavne napĺňa práve v dnešnej dobe:

„Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy“ (KKc, 675).  

 

+ Carlo Maria Viganò, arcibiskup, apoštolský nuncius v Ulpiane (Kosovo)
2. mája, 2019, na sviatok sv. Atanáza, biskupa a učiteľa Cirkvi
 

DISKUSIA k článku