teplomer
noa-pothoven-7b-998x665.jpg

Holandsko malo zabrániť samovražde Noa Pothoven

318
Milko Kostovič
Kultúra smrti

Ako si vážime život, keď rozhodnutia, ako v prípade Noa, získajú súhlas prostredníctvom nezasahovania lekárov, rodičov a vlády? 

Prajete si, aby šlo o hoax. Do určitej miery to tak bolo. V hroznej hre "Rozbitý telefón" kolovala informácia, že Holandsko umožnilo asistovanú samovraždu fyzicky zdravého 17-ročného dievčaťa trpiaceho posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD). Noa Pothoven v skutočnosti nezomrela rukami lekára, ale zabila sa sama. Svoje zámery jasne predostrela lekárom, priateľom, rodine a na Instagrame. Následne odmietala požívať stravu alebo vodu a zámerne sa vzdala svojho života. 

Eutanázia je legálna v Holandsku, a hoci Noa o ňu prejavila záujem, bola odmietnutá. Neochvejne však pokračovala v snahe ukončiť svoj krátky život. Lekári nezasahovali do jej rozhodnutia. Rodičia sa nepokúšali o jej liečbu či nútenú stravu. Pothoven nakoniec zomrela vo svojom dome. 

Neexistuje dosť prídavných mien, ktoré by adekvátne opísali tragickosť tejto udalosti. Pothoven bola ešte dieťa. Akonáhle sa lekári dozvedeli, že má v úmysle ukončiť svoj život, mali povinnosť ju zachrániť. Svoje utrpenie zdokumentovala čiastočne na Instagrame a dokonca napísala knihu. Napriek svojmu mentálnemu stavu a traume, ktorú zažila, to bola mladá žena s perspektívnou budúcnosťou. Teraz už nikdy neuvidíme, ako sa mohla táto perspektíva naplniť. 

Lekári by mali život chrániť, nie ho ukončiť 

Pothoven bol obeťou viacnásobného znásilnenia pri odlišných situáciách. Veľmi túžila ukončiť svoj život v dôsledku bolesti a utrpenia spôsobeného týmito ohavnými zločinmi.

V Holandsku stúpa počet tínedžerov, ktorí si siahajú na život. Zatiaľ čo v Holandsku je čoraz menej trestných činov, rastie počet sexuálnych zločinov. Lekári by mali život zachraňovať a nie ho ničiť. Ak sa obete znásilnení a sexuálnych útokov môžu rozhodnúť pre smrť a lekári ich v tom podporia, nastane zabíjanie žien obrovských rozmerov. 

Život je dar. Je krehký a nádherný bez ohľadu na to, aký môže byť niekedy bolestivý. V poslednej dobe sa však zdá, že ľudia ho majú ešte väčšiu chuť ničiť. 

Je smutné, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí si vyberú smrť pred životom, ak sa domnievajú, že bolesť žitia je privysoká. Tak to bude bez ohľadu na stav kultúry. Je tu však znepokojujúce a znervózňujúce zistenie, že bohaté krajiny, ako je Holandsko, obhajujú smrť a umožňujú samovraždu asistovanú lekárom.

Západná spoločnosť musí klásť vyššiu hodnotu na život

Samovražda, či už vlastná alebo s pomocou iných, sa považuje za uskutočniteľnú a logickú možnosť v príliš veľa krajinách. V týchto kultúrach existujú okolnosti, za ktorých sa voľba smrti považuje za prijateľné, rozumné riešenie. Keď sú mladí ľudia ponorení do tohto typu kultúry popierajúcej život, tak skok z najvyššej hodnoty života na jeho devalváciu je kratší než v kultúre, ktorá považuje život za posvätný. 

Ľudia využívali Pothoven počas jej detstva. Vďaka nim mala pocit, že jej život za to nestojí. Pokračovala v písaní knihy a stále mala v hlave myšlienku, že to za to nestojí. Noa bojovala s poruchami príjmu potravy a depresiou, a v jej kultúrnom prostredí sa neustále dozvedala, že rozhodnutie ukončiť vlastný život je etickou, osobnou voľbou.

Napriek tomu by sa k samovražde nemalo pristupovať povýšenecky, a to ani len nepatrne. Stojí za to veriť, že život je posvätným darom a dôkazom veľkej lásky, a ktorý by nemal byť dobrovoľne zničený.

Holandsko nemá trest smrti. Ide o kultúru, ktorá neverí v štátom-nariadenú vraždu ani pre tých najnásilnejších zločincov, a dá sa argumentovať, že ide o civilizovanú perspektívu. Existuje teda bizarný nesúlad v skutočnosti, že Holandsko sa domnieva, že nezasahovanie do oznámenej, úmyselnej samovraždy úplne nevinného človeka je v poriadku.

Sme kultúrou smrti 

Čo sa udialo holandskému dievčaťu sa nedá označiť za eutanáziu, pretože v podstate išlo o pomalú samovraždu, vykonanú s pasívnym súhlasom jej opatrovateľov. O týchto okolnostiach bolo vznesených veľa otázok. V súčasnosti sa rozvíja diskusia o tom, či je sledovanie osoby, ktorá sa sama zabíja, eutanáziou, alebo či by takýto druh samovraždy bez lekárskeho zásahu bol v Spojených štátoch prípustný.

Nespočetné množstvo spravodajstiev po celom svete sa chytilo tohto príbehu nesprávnym spôsobom a rozvíjali ho, neoslovili holandských novinárov, až pokým to neuviedla na pravú mieru Naomi O’Leary, reportérka Politico Europe. Toto je znepokojujúce, no nejde o podstatu problému. Ľudia tiež chceli vedieť, kto sú sexuálni útočníci, a aký trest dostali za svoje zločiny. To sú všetko oprávnené otázky, no nie sú jadrom veci. 

Podstatou tohto prípadu, a prečo sa tento prípad stal predmetom predstáv mnohých ľudí, je to, že žijeme v kultúre smrti. Holandskému dievčaťu sa stalo presne to, čo ho sa báli obhajcovia života, keď sa eutanázia stala prijateľnou, právnou praxou. Oprávnene sa obávali, že nielen tí, ktorí majú smrteľné choroby, môžu ukončiť svoj život s plnou vládnou a kultúrnou podporou, ale že tí, ktorí trpia duševnou chorobou, oslabujúcou depresiou alebo PTSD, budú mať medicínske i zákonné práva na samovraždu.

Čo si myslíme o živote, keď zdravé mladé dievča verí, vo svojom utrpení, že najlepšia cesta vpred vôbec nejde vpred? Ako si vážime život, keď rozhodnutia ako v prípade Noa získajú súhlas prostredníctvom nezasahovania lekárov, rodičov a vlády? Existuje život, ktorý stojí za to žiť?

Život za to stojí, nevzdávajme sa ho

V 17. rokoch si myslíme, že vieme, aký je život. Keď dospievame, uvedomujeme si, že život vôbec nebol taký, aký sme ho očakávali. Emocionálna intenzita mladosti sa mení na niečo, čo sa približuje skôr akceptácii alebo dokonca pocitu uzmierenia s traumou, ktorú sme utrpeli. 

Trvalé dospievanie je dosť náročné bez vlády, ktorá schvaľuje samovraždu. Pothoven sa pokúšala o samovraždu predtým, a nejde o posledný prípad mladého človeka, ktorý pristúpil k samovražde. Ale na rozdiel od nás, ona nikdy nebude mať šancu radovať sa z reality, že životy sa môžu znovu stať celistvými. Nádej, pokoj a krása majú vždy šancu vynoriť sa z našich minulých smútkov.

Život je plný prekážok. Ale na každú osobu, ktorá trpí zneužívaním a považuje zlé zaobchádzanie za rozumný dôvod na ukončenie vecí, pripadá mnoho ďalších, ktorí nájdu menšie dôvody na hodenie flinty do žita. My však žijeme iba raz. Musíme klásť najvyššiu možnú hodnotu na život, pretože ide o pozitívny faktor. Život sa sám rozvíja a vedie k ďalšiemu životu. 

Smrť nemá žiadnu hodnotu. Smrť nie je krokom na ľudskej ceste, je to zastavenie cesty. Pri porovnávaní smrti so životom nie je čo porovnávať. Život je existencia, vedomie, porozumenie a humanita. Smrť je absencia všetkých týchto vecí. Rozhodnutie o čase smrti nemôže byť na nás; samovražda nie je nikdy prijateľnou alternatívou k životu.

Keby si Pothoven vzala život za zatvorenými dverami, bolo by to samo o sebe dosť tragické. Je však viac srdcervúce, že to, čo sa odohralo, bolo aspoň na úrovni nezasahovania prijateľné v očiach tých, ktorí mali tvrdiť, že sú jej ochrancami.

Čím je ľudstvo bohatšie, čím vyriešime viac svojich problémov, tým sa stávame čoraz viac chladnými. Dospeli sme k názoru, že sme chybami, odchýlkami alebo trieskami, ktoré musia byť vytrhnuté. Nie je to tak. Nepotrebujeme našu seba-nenávisť či ľútosť, potrebujeme našu vlastnú lásku.

Libby Emmons je spisovateľka a divadelná tvorkyňa v newyorskom Brooklyne. Je spoluzakladateľkou série Sticky short play a publikuje blogy o svojom živote na stránke li88yinc.com.

 

 

DISKUSIA k článku