teplomer
Pope_Francis_Malacanang_7.jpg

Pápež povedal absolútne “nie” potratu

100
Kultúra života

Silnú podporu lekárskej starostlivosti o choré deti pred narodením a pastoračnej pomoci ich rodičom vyjadril pápež František pri stretnutí s účastníkmi medzinárodnej odbornej konferencie s názvom „Áno životu“ (Yes to life), ktorých prijal v sobotu 25. mája na osobitnej audiencii. Zdôraznil, že zabitie ľudského života nikdy nemôže byť prostriedkom na vyriešenie nejakého problému. Vysvetlil, že umelý potrat je neprijateľný nielen z dôvodov náboženských, ale aj všeobecne ľudských.

Konferencia „Áno životu“ s podtitulom: „Starať sa o vzácny dar života v jeho krehkosti“,  sa niesla v duchu obrany nového života postihnutého chorobou v priebehu tehotenstva a po pôrode. Jednou z tém boli aj detské hospice. Dikastérium pre laikov, rodinu a život v spolupráci s nadáciou „Srdce v jednej kvapke“ (Il Cuore in una Goccia) pozvalo do Ríma v dňoch 23. – 25. mája odborníkov zo 70 krajín sveta spolu so zástupcami biskupských konferencií, diecéz a rodín.

Medzi 400 účastníkmi boli v kongresovom centre Augustiniánum neďaleko Vatikánu aj desiati zástupcovia zo Slovenska. Manželia Andrej a Viera Hrádockí, ktorí ako lekári pracujú v odbore pediatrie a páter Ján Ďačok, ktorý prednáša bioetiku na Pápežskej univerzite Gregoriana sa o svojej skúsenosti podelili v rozhovore:Rozhovor s účastníkmi konferencie „Yes to life“

Príhovor Svätého Otca účastníkom konferencie „Áno životu“

Páni kardináli, ctení bratia v episkopáte a kňazstve, drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte. Zdravím kardinála Farrella a ďakujem mu za jeho úvodné slová. Zdravím účastníkov medzinárodnej konferencie „Yes to life! – Postarať sa o vzácny dar života v krehkosti“, organizovanej Dikastériom pre laikov, rodinu a život a Nadáciou „Srdce v jednej kvapke“ (Il Cuore in una Goccia), jednou z tých, čo sa vo svete každý deň angažujú za prijímanie detí, ktoré sú pri narodení v stave extrémnej krehkosti. Sú to deti, ktoré v mnohých prípadoch kultúra skartovania definuje ako „nezlučiteľné so životom“ a sú takto odsúdené k smrti.

Žiadny človek však nikdy nemôže byť nezlučiteľný so životom, ani pre svoj vek, ani pre svoj zdravotný stav, ani pre kvalitu svojho života. Každé dieťa, ktoré sa hlási k životu v lone ženy je darom, ktorý mení dejiny jednej rodiny: otca, matky, starých rodičov i malých súrodencov. A toto dieťa potrebuje byť prijaté, milované a opatrované. Vždy! Vždy! Aj ak plačú, ako tamto [potlesk]. Možno si niekto pomyslí: „Veď robí hluk, odnesieme ho preč“. Nie: toto je muzika, ktorú všetci musíme počúvať. A myslím si, že to dieťa počulo potlesk a uvedomilo si, že bol kvôli nemu, však? Nuž dieťaťu treba načúvať, aj keď nás trošku obťažuje. Ale vždy: aj v kostole. Keď deti v kostole zaplačú, chvália Boha! Nikdy, ozaj, nikdy neodháňajte dieťa preto, že plače. Ďakujem za svedectvo.

Keď nejaká žena zistí, že čaká dieťa, okamžite ňou pohne zmysel pre hlboké tajomstvo. Ženy, ktoré sú matkami, to vedia. Vedomie tej prítomnosti, ktorá rastie v jej vnútri, prenikne celú jej bytosť, robiac z nej už nielen ženu, ale aj matku. Medzi ňou a dieťaťom sa rýchlo vytvára intenzívny krížový dialóg, ktorý veda nazýva cross-talk. Je to reálny a intenzívny vzťah medzi dvoma ľudskými bytosťami, ktoré medzi sebou komunikujú už od prvých momentov počatia, pre dobro vzájomnej adaptácie, postupne ako maličké rastie a rozvíja sa. Takto sa tento nový človek hneď stáva  synom/dcérou, pohýnajúc ženu k náklonnosti voči nemu celým svojím bytím.

Dnes sú moderné techniky prenatálnej diagnózy schopné odhaliť už od prvých týždňov prítomnosť malformácií a patológií, ktoré niekedy môžu vystaviť vážnemu riziku život dieťaťa a pokoj matky. Už samotné podozrenie z patológie, no ešte viac istota o chorobe, menia prežívanie tehotenstva, vrhajúc ženy a páry do hlbokej skľúčenosti. Pocit osamelosti, bezmocnosti, strach z utrpenia dieťaťa i celej rodiny sa vynárajú ako tichý výkrik, ako volanie o pomoc v temnote choroby, ktorej výsledok nikto nevie s istotou predpovedať. Pretože vývoj každej choroby je vždy subjektívny a ani lekári často nevedia, ako sa prejaví u konkrétneho jednotlivca.

A predsa, je tu jedna vec, ktorú vie medicína veľmi dobre: deti, už od materského lona, ak vykazujú patologický stav, sú maličkými pacientmi, ktorí sa nezriedka môžu liečiť prostredníctvom výnimočných farmakologických, chirurgických a asistenčných zásahov, schopných dnes už zredukovať tú strašnú priepasť medzi diagnostickými a terapeutickými možnosťami, ktorá už roky predstavuje jednu z príčin dobrovoľného abortu a ponechania bez pomoci pri narodení mnohých detí s ťažkými patológiami. Fetálne terapie na jednej strane a perinatálne hospice na druhej strane nadobúdajú prekvapujúce výsledky v klinicko-liečebných parametroch a zabezpečujú nevyhnutnú podporu rodinám, ktoré prijímajú narodenie chorého dieťaťa.

Takéto možnosti a poznanie musia byť dané k dispozícii všetkým, aby sa šíril vedecký a pastoračný prístup kompetentného sprevádzania. V záujme toho je nevyhnutné, aby lekári mali veľmi jasné vedomie nielen cieľa uzdravenia, ale posvätnej hodnoty ľudského života, ktorého ochrana zostáva konečným cieľom lekárskej praxe. Lekárska profesia je misiou, je povolaním k životu, a je dôležité, aby si lekári boli vedomí, že oni sami sú darom pre rodiny, ktoré sú im zverené: ako lekári schopní vstúpiť do vzťahu a ujať sa životov druhých, proaktívni zoči-voči bolesti, schopní upokojiť, nasadiť sa v hľadaní riešení vždy rešpektujúcich dôstojnosť každého ľudského života.

V tomto zmysle je tzv. perinatálna confort care spôsobom liečby, ktorý poľudšťuje medicínu, pretože vedie k zodpovednému vzťahu s chorým dieťaťom, ktoré je sprevádzané pracovníkmi a jeho rodinou v  procese celostnej starostlivosti, nie je nikdy opustené a môže pocítiť ľudské teplo a lásku.

Toto všetko sa javí nevyhnutné osobitne voči tým deťom, ktoré sú pri aktuálnom stave vedeckého poznania odkázané na smrť hneď po pôrode či v krátkom čase po ňom. V týchto prípadoch by sa liečba mohla zdať zbytočným vynaložením zdrojov a ďalším utrpením pre rodičov. Avšak pozorný pohľad vie vnímať autentický význam tohto úsilia zameraného na to, aby sa zavŕšila láska dotyčnej rodiny. Starať sa o tieto deti v skutočnosti pomáha rodičom spracovať smútok a prijať ho nielen ako stratu, ale ako etapu spoločnej cesty. To dieťa zostane v ich živote navždy. A oni ho mohli milovať. Veľakrát, tých pár hodín, v ktorých jedna môže poláskať svoje dieťatko, zanechá takú stopu v srdci ženy, ktorú nikdy nezabudne. A ona sa cíti – dovoľte mi to slovo – naplnená. Cíti sa mamou.          

Žiaľ dnešná dominantná kultúra tento prístup nepodporuje: na sociálnej úrovni strach a nepriateľstvo voči zdravotnému postihnutiu často privádzajú k voľbe abortu, ktorý definujú ako prax „prevencie“. Ale učenie Cirkvi v tomto bode je jasné: ľudský život je posvätný a nedotknuteľný a od používania prenatálnej diagnózy na selektívne účely je treba dôrazne odrádzať, pretože je vyjadrením nehumánnej eugenickej mentality, ktorá oberá rodiny o možnosť prijať, objať a milovať svoje najslabšie deti.

Niekedy začujeme: „Ach, vy katolíci neakceptujete potrat, to je problém vašej viery“. Nie: to je problém prednáboženský (pred-náboženský, pre-religioso). Nie je to vec viery. Neskôr sa prejaví, ale nehrá zásadnú rolu: to je problém ľudský. Je to problém prednáboženský. Nezhadzujme na vieru niečo, čo jej neprislúcha v prvotnom zmysle. Je to problém ľudský. Stačia dve vety, aby sme toto dobre pochopili: dve otázky. Prvá otázka: je dovolené vyhasiť ľudský život na vyriešenie nejakého problému? Druhá otázka: je dovolené najať vraha na vyriešenie problému? Odpovedzte si. Toto je ten kľúčový bod. Nezachádzajme na pôdu náboženstva kvôli veci, ktorá sa týka samotnej ľudskosti. Nie je to dovolené. Nikdy, nikdy neslobodno vyhasiť ľudský život, ani najať vraha, aby sa vyriešil určitý problém.   

Potrat nikdy nie je odpoveďou, ktorú ženy a rodiny hľadajú. Skôr je to strach z choroby a osamelosť, ktorá spôsobuje, že rodičia váhajú. Praktické, ľudské a duchovné ťažkosti sú nepopierateľné, ale práve preto je potrebná a urgentná razantnejšia pastoračná činnosť na podporu tých, čo prijímajú choré deti. To znamená, že je potrebné vytvárať priestory, miesta a „siete lásky“, na ktoré sa môžu rodičovské páry obrátiť, ako aj venovať čas na sprevádzanie týchto rodín.

Prichádza mi na myseľ príbeh, ktorý som poznal v mojej inej diecéze. Bolo tam jedno 15-ročné dievča s Downovým syndrómom, ktorá otehotnela, a rodičia išli k sudcovi, aby im dovolil potrat. Sudca, čestný a seriózny človek, preštudoval túto vec a povedal: „Áno, chcem vypočúvať tú dievčinu.“ – „Ale ona je down, nechápe…“ – „Nie, nie, nech príde.“ Prišla 15-ročná dievčina, sadla si tam, a začala sa rozprávať so sudcom a povedal jej: „A ty vieš, čo sa s tebou deje?“ – „Áno, som chorá…“ – „A aká je tvoja choroba?“ – „No, povedali mi, že je vo mne zvieratko, ktoré mi pojedá žalúdok a preto musia urobiť operáciu“ – „Nie… ty nemáš červíka, ktorý ti pojedá žalúdok. Vieš, čo tam máš? Dieťatko!“ – A dievča-down na to: „Ó, aké krásne!“ – takto. A kvôli tomuto sudca potrat nepovolil. Mama ho chcela. Už sú to roky. Narodilo sa dievčatko. Študovala, vyrástla, stala sa právničkou. Toto dievčatko, od chvíle, keď pochopila svoj príbeh, pretože jej ho vyrozprávali, pri každých svojich narodeninách volala sudcovi, aby mu poďakovala za dar narodenia. To sú veci zo života. Toto dievča… Sudca zomrel a teraz ona sa stala prokurátorkou. Nuž pozrite, aká krásna vec! Potrat nikdy nie je tou odpoveďou, ktorú ženy a rodiny hľadajú.  

Ďakujem vám preto všetkým, ktorí pre túto vec pracujete. A ďakujem osobitne vám, rodiny, matky a otcovia, že ste prijali krehký život – to slovo krehkosť podčiarkujem –, pretože mamy, a aj ženy, sú odborníci na krehkosť: prijímať krehký život. A ďakujem, že ste teraz oporou a pomocou iným rodinám. Vaše svedectvo lásky je darom pre svet. Žehnám vám a nesiem vás v mojej modlitbe. A prosím vás, aby ste sa za mňa modlili. Ďakujem!

Vatican News

DISKUSIA k článku