Tradition

Tradícia sa derie dopredu - kňazi majú krízu vo svedomí

843
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Nasledujúci list, ako aj odpoveď naň, sú pravé a reálne. S láskavým dovolením dotyčného kňaza uverejňujeme verziu, z ktorej boli odstránené osobné údaje, umožňujúce identifikáciu. Sme presvedčení, že existuje veľa kňazov v podobnej alebo identickej situácii v súvislosti so svedomím, aká sa opisuje tu, a že prečítanie tohto listu a odpovede naň im pomôže objasniť ako postupovať ďalej.

Vážený Dr. Kwasniewski,

dnes vám píšem z osobných dôvodov. Bojujem o vlastnú dušu a keďže som kňaz, tak zároveň aj o dušu samotnej Cirkvi, ktorá sa nachádza v kríze, v ktorej ide o to najdôležitejšie – o oltár nášho Boha a o slávenie svätých tajomstiev.

Som kňazom už viac ako päť rokov a svoju prvú sv. omšu v usus antiquior (tradičnú) som slúžil krátko po vysviacke. Ako člen rehoľného spoločenstva som si uvedomoval mnohé problémy, ktorým dnes Cirkev čelí, najmä problém v súvislosti s posvätnou liturgiou. Avšak to, čo som akosi „toleroval“ ako rehoľník, nedokázal som tolerovať ako kňaz Ježiša Krista. Zo svojho pôvodného spoločenstva som neodchádzal iba preto, lebo mi škodilo a/alebo „znehodnocovalo“ vieru, ale aj preto, že som dúfal, že sa dostanem k tej pravej pravde a kráse. Nehovorím to v hneve, ani so zlým úmyslom, len to konštatujem ako reálny fakt. Kňazská vysviacka mi zmenila dušu a vniesla do nej takmer natrvalo jasnú víziu a presvedčenie vo svedomí v súvislosti so slávením svätej omše a so všetkým, čo z toho vyplýva. Existujú skrátka veci, o ktorých keď sa raz dozvieš, už nikdy nemôžeš povedať, že o nich nevieš. O toto ide zhruba aj v mojom živote ako kňaza, pretože čím viac sa dozvedám o ´zdokonaľovaní´ doktrín a praxe (najmä v modernej, či „pokoncilovej“ Cirkvi), tým cítim väčšiu povinnosť voči Cirkvi, mojej Neveste, urobiť „niečo“, čo môžem urobiť vo svojej limitovanej roli v tomto Tajomnom Kristovom tele. Jedným slovom, akonáhle som objavil tradičnú omšu, spôsob života a „kultúru“, ktorá z nej organicky prúdi a zároveň privádza k nej späť, už by som sa nikdy nedokázal vrátiť naspäť a bez problémov pokračovať ďalej. Stojí ma to dosť veľa.

Slúžil som v dvoch „typických“ farnostiach, ani v jednej sa neslúžila tradičná omša a tak som sa snažil brať to „v pokore“. Svätú omšu v Novus Ordo (pokoncilovú) som sa však snažil slúžiť čo ´najtradičnejším´ spôsobom, kázal som o všetkých dôležitých témach našej viery, veľa času aj námahy som venoval predmanželskej príprave, s dôrazom na čnosť čistoty a sviatostný život. „Ľudia“ ma síce mali radi, no čoskoro mnou začali opovrhovať duchovní na vyššej mocenskej pozícii, ktorí ako kňazi žili úplne odlišným životom, než o aký som sa ako kňaz zo všetkých síl usiloval ja. Z prvej ruky som teda zažil veľmi nekňazský a nemilosrdný spôsob, akým pastieri „moderného milosrdenstva“ zaobchádzajú s kňazmi, ktorí uprednostňujú „tradíciu“ a chcú jej zostať verní. 

Nejaký čas som zo zdravotných dôvodov strávil mimo služby vo farnosti a snažil som sa nájsť nejaký zmysel v spôsobe duchovného zneužívania, ktorým som trpel v rukách pastierov, ktorí majú poslanie kňazov podporovať a posilňovať, a nie ich ničiť. Tento čas som prežíval v rehoľnom spoločenstve, oddanom tzv. „reforme reformy“. Hoci sv. omša a Liturgia hodín v kláštore sú „tradičné“, každý rehoľník sa bez výnimky „musí“ zaviazať, že sa nejakým spôsobom zúčastní na omši podľa Novus ordo. Toto mi spôsobovalo veľkú bolesť, pretože práve tomu som sa chcel vyhnúť a o to viac mi pripomínalo čo verím o svätej omši a o starostlivosti o duše; čo verím o tajomstve Cirkvi a o „Baránkovej svadobnej hostine“; ako ma náš Pán pritiahol, aby som v Jeho osobe vystupoval ako Ženích v dôvernom vzťahu s Cirkvou ako svojou Nevestou, a to najmä pri slávení sv. omše. „Obidve formy“ sv. omše sa prezentujú ako rovnako akceptovateľné reality, niečo ako liturgická kaviareň, v ktorej si môžeš vybrať čo chceš, a všetko bude rovnako dobré.

O otázkach liturgie veľa píše aj kardinál Sarah, spolu s pápežom Benediktom – napríklad pastoračný list Con Grande Fiducia, ktorý sprevádzal Summorum Pontificum a ktorý z celej duše podporujem a doteraz pokladám za jednu z najkrajších a najotcovskejších ukážok starostlivosti Najvyššieho Pastiera o univerzálnu Cirkev), no podľa mňa už nestačí na rozsah problémov, v ktorých sa Cirkev ocitla. S týmto všetkým prichádza aj mnohoznačnosť v ponímaní liturgie. Spolu s bratmi túžime po „nádhere“ liturgie, no pre mňa nejde iba o estetickú stránku, ale hlbšiu filozofiu, ontológiu – má to do činenia s tým, čo je priamo tam, v obradoch Cirkvi – alebo tam nie je. Bratov drží pospolu puto dobrej vôle, za čo som Bohu nesmierne vďačný ... ale bez objektívnych pravidiel, ktorým sa treba podriadiť, nebude sa môcť toto rehoľné spoločenstvo ďalej správne rozvíjať. Preto žialim a smútim, Dr. Kwasniewski, nielen za moje spoločenstvo, ale za celú našu nádhernú, a predsa chorľavú Cirkev. Neviem, či vôbec môžem podľa svojho dobrého vedomia a svedomia aj naďalej slúžiť omšu podľa Novus ordo. Táto kríza však nie je nič „nové“ a nie je to ani chvíľkový vrtoch doby. Pripravovala sa a mohutnela pomaly, ale isto; s každou omšou podľa Novus Ordo sa vzďaľovala organickej tradícii Cirkvi a tým aj celkovej jej integrite a účinnej pomoci, ktorú má poskytovať nesmrteľným dušiam, za ktoré som aj ja, ako kňaz, zodpovedný.

Som v začiatkoch svojho kňazského života a bol som celý „žhavý“ za „reformu reformy“ a bol som presvedčený, že to je „cesta vpred“ pre Cirkev, no už o tom presvedčený nie som. K tejto zmene názoru došlo, keď som zistil, že sa snažím mariť úsilie o „nádheru“ omše podľa Novus Ordo, namiesto toho, aby som jednoducho slúžil tradičnú omšu (!). Akoby Novus ordo mal slúžiť na ničenie a sebazničenie. „Liturgia je Cirkev“, píše v úvode vašej knihy Vznešená nádhera, nadpozemská svätosť Martin Mosebach. To platí pre každú omšu, ako aj pre celú Cirkev, pretože aj ona je do nej obradne včlenená skrze ars celebrandi samotného ritus et preces. Ja sa však pýtam sám seba s veľkou bolesťou v srdci, ako budem schopný pokračovať v niečom, čo pokladám za lož – nespoľahlivosť, vyumelkovanosť, duchovný zločin ľahostajnosti a „podvýživy“ veriacich – pričom veľmi dobre viem, že Cirkev sa „deformuje“ tým, že ponúka veriacim „zdeformovanú“ omšu? Pri štúdiu tejto problematiky som so zlomeným srdcom sledoval rozširujúcu sa bezodnú priepasť, v ktorej sa strácajú duše práve kvôli Novus Ordo (aj keď slávenej „úctivo“) a všetkému, čo k tomu patrí. Práve to je pre mňa kľúčové – všetko, čo k tomu patrí – pretože problém sa síce sústredí na omšu, no nie je „iba“ o omši. Je to o celej Cirkvi, mojej Neveste, v celej jej celistvosti a živej spojitosti. A znovu opakujem ako som povedal na začiatku – bojujem o vlastnú dušu a keďže som kňaz, tak aj o dušu samotnej Cirkvi.

Budem vám vďačný za akúkoľvek odozvu, postreh na to, čo som napísal. Ďakujem za váš čas a sľubujem, že sa budem modliť za vás aj vašu rodinu,

Páter N.

 

*          *          *

 

Milý páter N.,

ďakujem vám za slová uznania a za to, že ste sa mi zdôverili s vaším strastiplným príbehom. Každý deň ďakujem za to, čo Pán robí vo svojej Cirkvi, ako privádza mnohé duše k poznaniu síce náročnej, avšak oslobodzujúcej pravdy. Túto nepopierateľnú krízu využíva ako gigantický výstražný alarm aby prebral ľudí z letargie.

Všetko čo ste napísali o vašej ceste z Novus Ordo k tradičnej rímskej liturgii presne odzrkadľuje aj moje skúsenosti, názory a pocity. Z mojej knihy viete, že už takmer tridsať rokov som zodpovedný za hudbu pre obidve „formy“ rímskej liturgie, dirigujem chóry a zbory a preto som veľmi dobre oboznámený s textami, rubrikami, postupmi obradov a hudbou pre každú z nich. Študoval som históriu liturgie, ako aj liturgickú teológiu. Pomaly som sa presvedčil, že liturgická reforma bola pre Cirkev pohromou.

Prešiel som všetkými zvyčajnými fázami - fázou „naivity“, v ktorej som predpokladal, že problém nie je v reforme samej, ale v spôsobe ako ju zavádzajú. Druhá je fáza „nádejeplnej kritiky“, keď hovoríš, že reforma síce má nejaké problémy, ale tie sa dajú odstrániť dobrou praxou a napokon aj reformou zhora. V tretej, „realistickej“ fáze som si uvedomil, že reforma je chybná už vo svojich zásadných princípoch, nedá sa obnoviť a bude sa musieť odmietnuť v prospech klasického rímskeho obradu. Veľa som toho prečítal, zakúsil, veľa som sa modlil a mám aj určitú intuíciu, ktorú sa neodvážim nazvať mystickou, no akoby naozaj prichádzala zhora – okamžité a nepopierateľné presvedčenie o správnosti tradície a nesprávnosti jej modernej náhrady. Novus Ordo nepredstavuje prirodzený poriadok všetkého živého, čo sa počne, narodí, dozrieva a prináša úrodu, ale je ako stroj, vytvorený pre éru priemyslu a technológie. Pán vo svojej Božskej Prozreteľnosti nedáva svojej Cirkvi prístup k sviatostnej milosti bez sviatostných znakov; nedáva nám znaky bez obradov, v ktorých sa realizujú a nedáva nám obrady bez modlitieb, posvätných čítaní, hudby a príslušných ceremoniálnych postupov. 

Čitateľov niekedy zaráža moja tolerancia k Novus Ordo, o ktorej som sa zmienil vo svojich knihách. Táto tolerancia však už patrí minulosti. Ako ste povedali, spomínané dokumenty Con Grande Fiducia a Summorum Pontificum sú rozhodujúcimi dokumentmi pre určitú dobu a určité miesto a to vzhľadom na neoficiálnu dogmu o nespochybniteľnosti Koncilu a všetkého, čo sa deje v jeho mene, no zároveň sú vo veľkom rozpore s konštruktivistickým tvrdením, že neexistuje žiadne narušenie v postupnosti obradov, čo však očividne nie je pravda, ako aj s liturgickým relativizmom viacerých foriem jedného obradu, čo odzrkadľuje dogmatický a morálny relativizmus, charakteristický pre našu dobu. Teraz však o tom hovorím aj spevokolu. Istý európsky profesor filozofie mi napísal: „Poukazujete na chyby a nedostatky Novus ordo zaujímavým spôsobom. Celá táto vec je pohromou a pripravuje veľa duší o dobro, ktoré by s istotou prijali, keby sa zúčastňovali tradičnej omše. Nechápem však, ako ešte stále môžete hrať a spievať na omšiach Novus Ordo aj keď ste opakovane tvrdili – a správne – že celý Bugniniho vynález by mal zmiznúť? Rozumiem, že v záujme liturgie chcete zaistiť jej pokojný priebeh a ľuďom na tejto omši chcete aspoň formou sakrálnej hudby a piesní priblížiť tradíciu, no nemyslíte, že tým vlastne podporujete prežitie niečoho, čo by už dávno malo byť mŕtve a raz navždy pochované?“

Moja odpoveď: „S touto otázkou som zápasil celé desaťročia. Až donedávna patrila medzi moje povinnosti hudobná služba pri usus antiquior (trad.) aj pri usus recentior (nová), no čoraz viac som inklinoval k tej prvej forme. Postupne som až psychicky trpel, keď som mal ísť na Novus ordo. Teraz už chodím iba na tradičnú omšu a cítim sa ako v nebi. Keď sa na svoju hudobnú službu pozriem z praktickej a pragmatickej stránky – bola to moja práca a snažil som sa ju robiť ako som najlepšie vedel. Ale v podstatnom bode s vami súhlasím – mal som tú nesprávnu časť zanechať a venovať sa iba uctievaniu Pána spôsobom, ktorý jediný je Ho hodný. Dnes tak robím a aj vo svojich nasledujúcich knihách budem o ceste k tomuto písať."

Jediný podstatný rozdiel medzi vašou cestou a mojou je, že vy sa na to pozeráte ako vysvätený kňaz, v súvislosti s vašimi každodennými kňazskými povinnosťami, zatiaľ čo ja ako hudobník, oblát (osoba žijúca vo svete ale podľa rehoľných pravidiel) a liturgický teológ, ktorý bral do určitej miery „veci tak, ako prichádzali“.
Nemyslím si teda, že ste „bláznivý“, „extrémista“, ani „ideológ“, či ako vás to vaši odporcovia nazývajú. Beriete vážne svoju vieru, milosrdnú lásku, oddanosť Bohu a všetko čo od vás vyžaduje čnosť nábožnosti - potrebu absolútneho súladu a konzistencie medzi lex orandi, lex credendi a lex vivendi, čiže medzi tým, čo hovoríme, vyznávame a žijeme. Ak sa stále zúčastňujete tradičnej liturgie, so všetkým, čo k tomu patrí, ako ste správne poznamenali, odrazu zistíte, že „náhražková“ liturgia, vykonštruovaná racionalistami, komunistickými sympatizantmi a zrejme aj slobodomurármi, skrátka „neo-katolicizmus“, upadá. (Tu chcem upozorniť, že aj keď vnímame závažné nedostatky v reformovanej liturgii, táto liturgia je stále platná.)

Vieme, že Boh dokáže z každého zla vyťažiť dobro a dokáže posväcovať duše aj nástrojmi znesväcujúcej reformy rovnako, ako mohol vzbudiť Abrahámovi synov aj z neživých kameňov. Svoju Cirkev buduje z tradície otcov, rukami kňazov, ktorí sú pravými a vernými otcami v tejto tradícii a ktorí sa pre ňu ´zriekajú´ svojej rodiny, pokrvných zväzkov a dedičstva. Mnoho kňazov, rehoľníkov aj laikov mi celé roky píše – „tento moderný projekt je bezobsažný a škodlivý a okrem iného sa pýtajú „Môžem stále chodiť na omše do mojej miestnej farnosti?“ „Ku ktorému obradu sa mám pridať?“ „Môžem znovu chodiť na omše v Novus Ordo?“ Rozhodnutie v podstate pre alebo proti tradičnému katolicizmu býva veľmi náročné, nesie so sebou riziko a úzkosť. Istý kňaz mi napísal, ako ho niekoľkokrát prekladali z farnosti do farnosti len preto, lebo odmietol rozdávať sv. prijímanie na ruku a využívať služby mimoriadnych rozdávateľov ak to nebolo nutné. Niekoľko kňazov, ktorých poznám bolo dokonca suspendovaných preto, lebo kázali proti homosexualite (toto je čoraz častejšie). Kňaz, ktorý opäť objavil vieru cez charizmatické hnutie, prepojené s novým obradom, musel z neho nakoniec odísť, keď si uvedomil ako sa slávi tradičná omša a uvidel, akoby po prvýkrát, podstatu sv. omše, ako zmierlivú obetu, ako pokorný prejav úcty Najsvätejšej Trojici, ako suverénnu modlitbu ľudu, ale aj jednotlivcov. Istý diecézny kňaz mi písal ako veľmi trpí, pretože jeho duša túži po slávení tradičnej omše, no veci sa majú tak, že je nútený sláviť anglickú versus populum – obyčajnú formu, a to pre kongregáciu, ktorá neverí takmer ničomu. Existuje iba zopár biskupov, ktorým by ste mohli povedať podobné veci.

Presne ste vystihli podstatu krízy v Cirkvi – ide o krízu liturgie a tým pádom aj kňazstva. A táto kríza bude trvať dovtedy, kým sa naplno neoživí tradičná liturgia a moderná experimentálna liturgia nebude zapudená. Nemôžete mať liturgiu zároveň aj tradičnú aj modernú, lebo jej princípy si protirečia. Človek nemôže na jednej strane veriť, že Duch Svätý vedie Cirkev celé veky a potom sa stotožniť s liturgiou, ktorej základným predpokladom je, že po celé stáročia nemala prvky, ktoré by mala mať a že je plná nedostatkov, ktoré treba odstrániť. Nemôžete si uctievať spiritualitu veľkých svätcov, od Púštnych otcov, cez benediktínov, stredovekých mystikov, až po karmelitánov a učencov, a zároveň im účinne protirečiť v liturgickej a náboženskej praxi. 

Čo teda robiť? Zdá sa, že jedinou možnosťou je pripojiť sa k rehoľnému spoločenstvu alebo spoločnosti apoštolského života, ktoré majú v týchto veciach jasno a majú dostatok odvahy slúžiť iba tradičnú liturgiu, či už v rímskom obrade, alebo s určitými špecifikáciami jednotlivých rehoľných rádov. Tu nájde pokoj naše svedomie i duša, tu bude svetlo pre našu myseľ a ochota pre našu vôľu. Naplno sa v nej môže realizovať dar kňazstva a veriaci budú prinášať viac ovocia pri hľadaní Boha v majestátnom tajomstve Jeho lásky. Poznáte knihu In Sinu Jesu: Keď srdce hovorí k srdcu – modlitbový denník kňaza? Ponúkam vám tri pasáže, v ktorých hovorí náš Pán:

Nikdy na teba nezabudnem, ani ťa neopustím. Ja som verný. Vyvolil som si ťa a si môj. Prečo pochybuješ o mojej láske k tebe? Nezahŕňam ťa svojou priazňou? Nedokazujem ti, že moje milosrdenstvo ti pripravuje budúcnosť plnú nádeje? Nesľúbil som ti šťastie, požehnanie a pokoj? Spočíva na tebe moje požehnanie a moje srdce je ti otvorené dokorán. Musíš mi len veriť a dôverovať. Strážim si ťa ako zrenicu oka. Skry sa pod ochranný plášť mojej Matky, tam si v bezpečí. Keď ťa pevne držím, spočívaš priamo na oslávenej rane môjho prebodnutého srdca. Dôveruj mi, že splním všetko, čo som sľúbil.“

 

„Pristúp ku mne v jednoduchosti, bez strachu a dôveruj v moju milosrdnú prozreteľnosť, že pripraví všetko pre budúcnosť plnú nádeje. Vlož svoju budúcnosť celkom do mojich rúk. Ty ma len verne adoruj, uctievaj, ako to od teba žiadam. Odovzdaj mi to, čo v súčasnosti prežívaš, a ja napravím všetko čo treba v tvojej minulosti a pripravím ti budúcnosť.“


„Prihováram sa za teba u tvojho Otca a prosím ho, aby ti na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie, svätého Jozefa, svätého Jána Máriu Vianneya, a tvojho svätého anjela strážcu, osvietil rozum, aby si vedel aké ďalšie kroky podniknúť, a aby ťa posilnil pri prekonávaní všetkých prekážok. Cirkev prechádza krízou, ktorú dokáže zdolať iba hrdinská viera. Boží ľud utrpí údery, budú sa snažiť otriasť jeho presvedčením, a predsa práve vďaka tomuto sa oddelí zrno od pliev a pšenicu zhromaždia do sýpok ako obetu, pripravenú pre Pána, nášho Boha. Toto všetko je aj dielo Panny Márie, skrze ktorú sa „rodia“ čistí kňazi a vďaka tomu sa očisťuje aj Cirkev.“

Tvoj brat v Kristovi,

Peter Kwasniewski