teplomer

 

Mueller2.jpg

Kardinál Gerhard Müller: “Manifest viery” - konečne jasné slovo pre Cirkev dnešnej doby

253
Zuzana Smatanová
AltKAT

Pokiaľ jestvuje predchodca „Manifestu viery“ od kardinála Gerharda Mülera, ktorý vyšiel vo februári 2019 po celom svete, potom je to „Vyznanie viery Božieho ľudu“, verejného prehlásenia Pavla VI z roku 1968.

Vtedy, rovnako ako dnes, sa Cirkev zmietala v búrke a sila samotnej jej viery kolísala. Pavol VI považoval za svoju povinnosť opätovne upevniť piliere náuky Cirkvi. Dnes je tým, kto poskytuje verejné svedectvo o viere, kardinál, ktorý bol prefektom Kongregácie pre náuku viery v rokoch 2012 až 2017

Kardinál Gerhard Müller sa rozhodol urobiť tento krok na základe žiadostí „mnohých biskupov, kňazov, rehoľníkov a laikov Katolíckej cirkvi, ktorých znepokojuje čoraz väčší zmätok v náuke viery“. Pavol VI si pre svoje „Vyznanie viery Božieho ľudu“ zvolil ako základ „krédo (vierovyznanie)“ z Nicejského koncilu. Kardinál Müller si za hlavnú líniu pre svoj „Manifest viery“ vybral Katechizmus Katolíckej cirkvi. Cirkev je v súvislosti so základmi viery už od svojho počiatku neustále podrobovaná skúške, ako píše aj sv. apoštol Pavol v Liste Timotejovi (2 Tim 4, 3-5): „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“. Kardinál Müller zamýšľa práve nasledovným „Manifestom“ splniť dnes tento mandát, ktorý dostal od apoštola ako jeho učeník.

 

MANIFEST  VIERY
"Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ (Jn 14, 1). 


Tvárou v tvár rastúcemu zmätku v súvislosti s náukou viery ma veľa biskupov, kňazov, rehoľníkov a laikov v Katolíckej cirkvi požiadalo o verejné svedectvo o pravde o Zjavení. Najvlastnejšou úlohou pastierov Cirkvi je privádzať tých, čo sú im zverení, na cestu spásy. Funguje to však iba vtedy, keď túto cestu poznajú aj oni a sami po nej kráčajú. Aj tu platia slová sv. Pavla: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal“ (1 Kor 15, 3). Dnes, keď mnohí kresťania nemajú už ani poňatie o základoch viery, je nebezpečenstvo zblúdenia z cesty do večného života čoraz väčšie. Poslanie Cirkvi, ktorým je priviesť ľudstvo k Ježišovi Kristovi, Svetlu národov (pozri Lumen Gentium 1), je však stále rovnaké. V tejto situácii vyvstáva otázka správneho nasmerovania, zorientovania sa. Podľa Jána Pavla II je Katechizmus Katolíckej cirkvi „bezpečnou normou pre náuku viery“ (Fidei Depositum IV). Bol napísaný so zámerom posilniť bratov a sestry vo viere, ktorá bola a je vo veľkej miere spochybňovaná a skúšaná „diktatúrou relativizmu“.

 

1. Jediný Boh v troch osobách sa zjavuje v Ježišovi Kristovi

Základnou podstatou viery všetkých kresťanov je viera v Najsvätejšiu Trojicu. Krstom v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého, sme sa stali Ježišovými učeníkmi, Božími deťmi a priateľmi Boha. Rozlišovanie troch osôb v ich Božskej jednote (KKc, 254) predstavuje základný a podstatný rozdiel medzi vierou v Boha a človekom stvoreným na Boží obraz, a vierou iných náboženstiev. Iné náboženstvá sa nestotožňujú s touto vierou v Ježiša Krista. On je pravý Boh a pravý človek, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Panny Márie. Slovo sa stalo Telom, Boží Syn je jediným Spasiteľom sveta (KKc, 679) a jediným Prostredníkom medzi Bohom a človekom (KKc, 846). Preto aj sv. apoštol Ján vo svojom prvom liste označuje toho, kto popiera Ježišovo Božstvo, za antikrista (1 Jn 2, 22), pretože Ježiš Kristus, Boží Syn, je od večnosti zjednotený s Bohom, svojím Otcom (KKc, 663). Musíme preto odolávať opätovnému upadnutiu do starovekej herézy s jasným ´riešením´, že Ježiš Kristus je iba dobrým človekom, bratom a priateľom, prorokom a moralistom. Ježiš je v prvom rade a predovšetkým Slovom, ktoré bolo u Boha a je Boh, Syn Otca, ktorý prijal na seba našu ľudskú prirodzenosť aby nás vykúpil, a ktorý príde v sláve súdiť živých i mŕtvych. Jemu jedinému patrí naša chvála a úcta v jednote s Otcom a Duchom Svätým, ako jedinému a pravému Bohu (KKc, 691).

 

2. Cirkev

Ježiš Kristus založil Cirkev ako viditeľný znak a prostriedok spásy, uskutočňovanej v Katolíckej cirkvi (KKc, 816). Dal svojej Cirkvi, ktorá sa „zrodila z jeho prebodnutého boku, keď umieral na Kríži“ (KKc, 766) štruktúru sviatostí, ktorá bude trvať až do úplného zavŕšenia Kráľovstva (KKc, 765). Kristus, Hlava, a veriaci ako údy tela, sú mystickou osobou (KKc, 795), čo je aj dôvod, prečo je Cirkev svätá – preto, lebo Kristus, jediný prostredník, ju založil a udržiava ako viditeľný organizmus (KKc, 771). Skrze ňu sa vykupiteľské dielo Krista sprítomňuje v čase a v priestore prostredníctvom vysluhovania svätých sviatostí, najmä Eucharistickej obety – svätej omše (KKc, 1330). Cirkev s právomocou, ktorú jej dal Kristus, šíri vo svete Božie zjavenie, ktoré sa vzťahuje na všetky prvky učenia, „vrátane morálnej náuky, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery, alebo podľa nich žiť“ (KKc, 2035).

 

3. Poriadok sviatostí

Cirkev je „všeobecnou sviatosťou spásy“ v Kristovi Ježišovi (KKc, 776). Ona sama nežiari, vyžaruje z nej Svetlo Kristovo. Deje sa to však iba vtedy, keď sa vzťažným bodom stane pravda, zjavená v Ježišovi Kristovi, a nie názory väčšiny alebo ´duch doby´; pretože Kristus sám zveril plnosť milosti a pravdy do rúk Katolíckej cirkvi (KKc, 819) a On sám je prítomný vo všetkých sviatostiach Cirkvi.

Cirkev nie je spoločnosťou, ktorej štruktúru si podľa svojej vôle vytvorili jej členovia. Cirkev má Božský pôvod. „Kristus sám je pôvodcom služby v Cirkvi. On túto službu ustanovil a dal jej moc a poslanie, zameranie a cieľ“ (KKc, 874). Varovanie sv. apoštola Pavla platí aj dnes, že nech je prekliaty každý, kto by ohlasoval iné evanjelium, „aj keby sme to boli my alebo aj anjel z neba“ (Gal 1, 8). Sprostredkovanie viery je neodmysliteľne spojené s dôverou človeka v jej ohlasovateľov, ktorí však v niektorých prípadoch opúšťajú ľud, ktorý im bol zverený, zneisťujú ho a surovým spôsobom ničia jeho vieru. Božie slovo jasne pomenúva tých, čo nenačúvajú pravde, čo idú za vlastnými túžbami, čo si zháňajú učiteľov podľa svojich chúťok aby im šteklili uši, lebo neznesú zdravé učenie (pozri 2 Tim 4, 3-4).  

Poslaním Učiteľského úradu Cirkvi (Magistérium) je „chrániť Boží ľud pred odchýlkami a ochabnutím vo viere a zaručovať mu objektívnu možnosť vyznávať bez omylu pravú vieru“ (KKc, 890). Týka sa to najmä všetkých siedmich sviatostí. Najsvätejšia Eucharistia je „prameňom a vrcholom celého kresťanského života“ (KKc, 1324). Slávenie Eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania. Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás (KKc, 1382). V súvislosti s prijímaním sv. prijímania teda Sväté Písmo varuje: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi“ (1 Kor 11, 27). Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k sv. prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia (KKc, 1385). Z vnútornej logiky tejto sviatosti je zrejmé, že rozvedení a civilne znovuzosobášení katolíci, u ktorých pred Bohom existuje iba ich sviatostné manželstvo, ako aj kresťania, ktorí nezdieľajú katolícku vieru v plnej miere a nežijú v spoločenstve s Katolíckou cirkvou, nie sú disponovaní prijímať Najsvätejšiu Eucharistiu plnohodnotne (KKc, 1457);  neprivádza ich to totiž ku spáse. Poukazovať na to je jedným zo skutkov telesného milosrdenstva.  

Vyznanie hriechov vo svätej spovedi minimálne raz za rok je jedným z cirkevných prikázaní (KKc, 2042). Ak sa veriaci nespovedajú zo svojich hriechov a nedostávajú od nich rozhrešenie, znemožňuje sa im prístup ku spáse; Ježiš Kristus sa, koniec-koncov, stal človekom, aby nás vykúpil z našich hriechov. Moc odpúšťať hriechy, ktorú dal Vzkriesený Pán apoštolom a ich nástupcom v službe – biskupom a kňazom, sa týka ľahkých, ale aj smrteľných hriechov, ktorých sa dopúšťame po krste. Súčasná spovedná prax jasne dokazuje, že svedomie veriacich nie je dostatočne formované. Boh je voči nám milosrdný, aby sme dokázali plniť Jeho prikázania a zjednotili sa tak s Jeho najsvätejšou vôľou, a nie preto, aby sme sa vyhli pokániu (KKc, 1458). „Kňaz pokračuje v diele vykúpenia na zemi“ (KKc, 1589). Vysvätenie za kňaza „mu dáva posvätnú moc“ (KKc, 1592), ktorá je nenahraditeľná, pretože jej prostredníctvom sa Ježiš sviatostne sprítomňuje vo svojom spásonosnom diele. Práve preto sa kňazi dobrovoľne rozhodujú pre celibát, ako „znak nového života“ (KKc, 1579). Je to o darovaní seba samého v službe Kristovi a Jeho prichádzajúcemu kráľovstvu. „Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž“ (Kódex kánonického práva, 1024). „Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní. Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve, sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná“ (KKc, 1577). Hľadieť na toto ako na formu diskriminácie žien svedčí iba o nepochopení tejto sviatosti, ktorá nie je o pozemskej moci, ale reprezentuje Krista, Ženícha Cirkvi. 

 

4. Morálny zákon

Viera a život sú neoddeliteľné, pretože viera bez skutkov je mŕtva (KKc, 1815). Morálny zákon je dielom Božej múdrosti a človeka privádza k prisľúbenej blaženosti (KKc, 1950). Na robenie dobrých skutkov a na dosiahnutie tohto cieľa je však „nevyhnutné poznať Boží a prirodzený zákon“ (KKc, 1955). Akceptovanie tejto pravdy je životne dôležité pre všetkých ľudí dobrej vôle. Ten, kto zomrie v smrteľnom hriechu bez jeho oľutovania, bude navždy odlúčený od Boha (KKc, 1033). Toto vedie k praktickým dôsledkom v živote kresťana, ktoré sa dnes tak často ignorujú (KKc, 2270-2283; 2350-2381). Morálny zákon preto nie je bremenom, ale práve naopak, je pravdou, ktorá oslobodzuje (Jn 8, 32); pravdou, prostredníctvom ktorej kresťan kráča po ceste spásy a ktorá sa nemá relativizovať.

 

5. Večný život

Mnohí ľudia sa dnes čudujú, aký zmysel ešte má existencia Cirkvi, keď už aj biskupi sa stávajú skôr politikmi, než ohlasovateľmi evanjelia a učiteľmi viery. Úloha Cirkvi sa nesmie oslabovať banalitami a jej náležité miesto musí byť, spolu s jej poslaním, presne stanovené.

Každý človek má nesmrteľnú dušu, ktorá sa v okamihu smrti oddelí od tela v nádeji na vzkriesenie z mŕtvych (KKc, 366). Človek sa v smrti definitívne rozhoduje pre Boha alebo proti nemu. Bezprostredne po smrti je každý postavený pred osobitný súd (KKc, 1021), ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom – buď prechádza očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí (KKc, 1022). Táto posledná, desivá možnosť nastáva vtedy, keď človek do poslednej chvíle odmieta Boha a Jeho lásku. „Boh nás stvoril bez nás, ale nespasí nás bez nás“ (KKc, 1847). Večný trest v pekle je hrozná realita, ktorá podľa svedectva Svätého Písma čaká tých, čo „zomrú v stave smrteľného hriechu“ (KKc, 1035). Kresťan má vchádzať úzkou bránou, lebo „široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia, a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú“ (Mt 7, 13). 

Mlčať o všetkých týchto skutočnostiach, ako aj o ďalších pravdách viery, a tak učiť ľudí, je najhorším klamstvom a podvodom, pred ktorým Katechizmus Katolíckej cirkvi naliehavo varuje. „Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvodom je podvod antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha a jeho Mesiáša, ktorý prišiel v tele“ (KKc, 675). „Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení“ (2 Sol 2, 10).

 

Výzva

Ako robotníci v Pánovej vinici sme všetci zodpovední za pripomínanie všetkých týchto základných právd viery tým, že my sami sa budeme verne pridŕžať toho, čo sme prijali. Chceme povzbudiť všetkých aby rozhodne kráčali po ceste Ježiša Krista; „aby vošli do večného života zachovávaním Jeho prikázaní (KKc, 2075). Prosme Pána, aby nám dal spoznať akým úžasným darom je katolícka viera, ktorá otvára bránu večného života. „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8, 38). Práve preto je naším poslaním upevňovať vieru vyznávaním pravdy, ktorou je sám Ježiš Kristus. Slová sv. Pavla, apoštola Ježiša Krista, ktorými napomína svojho spoločníka a nástupcu, Timoteja, platia najmä pre nás, biskupov a kňazov:

„Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2 Tim 4, 1-5).

Kiežby nám Matka Božia, Panna Mária, vyprosila milosť zachovať neochvejnú vernosť vo vyznávaní pravdy o Ježišovi Kristovi.

 

Vo viere a v modlitbe s vami spojený,

Gerhard kardinál Müller,
prefekt Kongregácie pre náuku viery 2012-2017

 

DISKUSIA k článku