teplomer

 

"Kresťanská viera je jediným pravým náboženstvom podľa vôle Boha" - špeciál b. Schneidera

188
Zuzana Smatanová
AltKAT

Pozn. Rorate: Začiatkom februára tohto roku podpísal pápež Bergoglio problematický „Dokument o bratstve ľudí za svetový mier a spolunažívanie“. Ak ste ho ešte nečítali, urobte tak a potom si prečítajte aj nižšie uvedený príspevok, ktorý určite neprotirečí katolíckej náuke a ani nezosmiešňuje nespočetné množstvo kresťanských mučeníkov za viac ako 2000 rokov.

Opäť máme tú česť sprostredkovať vám myšlienky a slová jeho excelencie, biskupa Athanasia Schneidera. A my nielen povoľujeme, ale priam povzbudzujeme všetky médiá a blogy, aby ich šírili ďalej. 

 

Biskup Athanasius Schneider
Špeciál pre Rorate Caeli
8. február 2019

 

Dar adoptívneho synovstva

Kresťanská viera: jediné pravé náboženstvo; jediné náboženstvo, ktoré je podľa Božej vôle

Pravda o adoptívnom synovstve v Kristovi, ktoré je vo svojej vnútornej podstate nadprirodzené, vytvára syntézu celého Božieho zjavenia. Byť adoptovaným dieťaťom Boha je vždy nezaslúženým darom milosti, najvznešenejším darom Boha ľudstvu. Človek ho však získa iba skrze osobnú vieru v Krista a prijatím krstu, ako o tom hovorí sám Pán: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch. Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť“ (Jn 3, 5-7).

V posledných desaťročiach často počúvame – aj z úst predstaviteľov cirkevnej hierarchie – výroky o teórii „anonymných kresťanov“. Podľa tejto teórie by poslanie Cirkvi vo svete malo v konečnom dôsledku spočívať v budovaní povedomia, že všetci ľudia sú automaticky spasení v Kristovi a následne majú samozrejmú účasť na adoptívnom synovstve v Kristovi. Podľa tejto teórie má už teda každý človek v hĺbke svojej osobnosti účasť na Božom synovstve. A predsa táto teória protirečí priamo Božiemu zjaveniu tak, ako o ňom učil Kristus a ako ho Jeho apoštoli a Cirkev už viac ako 2000 rokov v nezmenenej forme a bez tieňa pochybnosti odovzdávajú ďalej.

Erik Peterson, známy konvertita a exegéta, vo svojej eseji „Cirkev, pozostávajúca zo Židov a pohanov“, už dlho (od roku 1933) varuje pred nebezpečenstvom spomínanej teórie, keď potvrdzuje, že človek nemôže redukovať pojem „byť kresťanom“ na prirodzenú zákonitosť, podľa ktorej by sa ovocie vykúpenia, ktoré pre nás vydobyl Ježiš Kristus, automaticky pripisovalo každému človeku ako akýsi druh dedičstva s formálnym odôvodnením, že každý človek predsa zdieľa ľudskú prirodzenosť s vteleným Slovom. Adoptívne synovstvo v Kristovi totiž nie je samozrejmosť zaručená každému človeku len tým, že prináleží k ľudskej rase.

Svätý Atanáz (Oratio contra Arianos II, 59) nám zanechal jednoduché, no zároveň výstižné vysvetlenie rozdielu medzi prirodzeným stavom človeka ako Božieho stvorenia a slávou, ktorá prináleží stavu byť Božím synom v Kristovi. Svätý Atanáz odvodzuje svoje vysvetlenie zo slov svätého evanjelia podľa Jána: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1, 12-13). Ján používa výraz „nenarodili sa z ...“ aby naznačil, že človek sa nestáva Božím synom z prirodzenosti, ale adoptovaním. Boh týmto dokazuje svoju lásku, keď On, Stvoriteľ človeka, sa skrze milosť stáva aj jeho Otcom. Toto sa deje vtedy, keď, ako hovorí apoštol, človek prijíma do svojho srdca Ducha Vteleného Syna, ktorý v ňom volá: „Abba, Otče!“. A svätý Atanáz vysvetľuje ďalej, že ako stvorenie sa človek nemôže stať synom Boha inak, než prostredníctvom viery a krstu, keď prijme Ducha opravdivého Božieho Syna. Práve z tohto dôvodu sa Slovo stalo Telom, aby uschopnilo človeka stať sa adoptovaným Božím synom a podieľať sa na Božskej prirodzenosti. Z toho následne vyplýva, že Boh nie je v pravom zmysle slova Otcom všetkých ľudí. Iba ak niekto vedome prijme Krista a dá sa pokrstiť, dokáže v pravde volať „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15; Gal 4, 6). Už od počiatkov Cirkvi sa zdôrazňuje, ako potvrdzuje aj Tertulián: „Človek sa nerodí ako kresťan, ale stáva sa ním“ (Apol., 18, 5). Aj svätý Cyprián z Kartága túto pravdu formuluje podobne, keď hovorí: „Nemôže mať Boha za svojho Otca ten, kto nemá Cirkev za svoju matku“ (De unit., 6).

Najnaliehavejšou úlohou Cirkvi v dnešnej dobe je riešiť zmenu duchovného prostredia a duchovnej ´migrácie´; zmeniť duchovné prostredie tých, čo neveria v Ježiša Krista, čo odmietajú Jeho kraľovanie, na prostredie výslovnej viery v Ježiša Krista a prijatia Jeho kraľovania, aby potom všetci títo ľudia mohli ´migrovať´, presunúť sa z biedy duchovného otroctva neveriacich do šťastia Božieho synovstva a zo života v hriechu do stavu posväcujúcej milosti. Toto sú ´migranti´, o ktorých sa potrebujeme naliehavo postarať. 

Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré jediné je podľa vôle Božej. A práve preto nikdy nemôže len ´doplnkovo´ fungovať bok po boku s ostatnými náboženstvami. Pravdu o Božom Zjavení, tak ako je neomylne potvrdená v prvom prikázaní Desatora, porušuje a znesväcuje ten, kto prehlasuje, že rozmanitosť náboženstiev je Božia vôľa. Podľa vôle Krista, viera v Neho a v Jeho náuku musí nahradiť učenie ostatných náboženstiev; nie však násilím, ale láskavým presviedčaním, ako to vyjadruje aj chválospev na sviatok Krista Kráľa: „Non Ille regna cladibus, non vi metuque subdidit: alto levatus stipite, amore traxit omnia“ (Nepodmaňuješ si ľudí mečom, násilím, ani strachom, ale vyzdvihnutý na Kríži s láskou priťahuješ všetkých k sebe).  

Je len jediná cesta k Bohu, a tou je Ježiš Kristus, pretože On sám povedal: „Ja som Cesta“ (Jn 14, 6). Je len jediná pravda, a tou je Ježiš Kristus, pretože On sám povedal: „Ja som Pravda“ (Jn 14, 6). Je len jediný pravý nadprirodzený život duše, a tým je Ježiš Kristus, pretože On sám povedal: „Ja som Život“ (Jn 14, 6).

Vtelený Boží Syn učil, že mimo viery v Neho nejestvuje opravdivé náboženstvo, ktoré by bolo milé a príjemné Bohu: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený“ (Jn 10, 9). Boh všetkým ľuďom bez výnimky prikázal počúvať svojho Syna: „Toto je môj milovaný Syn; počúvajte Ho!“ (Mk 9, 7). Boh nepovedal: „Môžete počúvať môjho Syna alebo môžete počúvať zakladateľov iných náboženstiev, pretože moja vôľa je, aby boli rozmanité náboženstvá.“ Boh nám zakazuje uznať platnosť náboženstiev iných bohov: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (Ex 20, 3) a „Čo má spoločné svetlo s tmou?! Aká zhoda je medzi Kristom a Beliarom?! Aký podiel má veriaci s neveriacim?! A ako súvisí Boží chrám s modlami?!“ (2 Kor 6, 14-16). 

Keby aj ostatné náboženstvá korešpondovali s Božou vôľou, nebol by Boh predsa zavrhol a potrestal uctievanie Zlatého teľaťa za čias Mojžiša (Ex 32, 4-20) a podobne by aj dnes mohli kresťania beztrestne pestovať náboženstvo nového Zlatého teľaťa, veď predsa podľa spomínanej teórie má Boh záľubu vo všetkých náboženstvách. Boh dal apoštolom, a skrze nich celej Cirkvi trvalý príkaz učiť všetky národy a stúpencov iných náboženstiev o jedinej pravej viere, dodržiavať všetky Jeho prikázania a krstiť ich (Mt 28, 19-20). Od čias ohlasovania viery apoštolmi a od čias prvého pápeža, svätého Petra, Cirkev vždy hlása, že v žiadnom inom mene pod nebom, to jest ani v inej viere, niet spásy, iba v mene Ježiša Krista a vo viere v Neho (Sk 4, 12).

Slovami svätého Augustína Cirkev vždy učí: „Kresťanské náboženstvo je jediné, ktoré disponuje univerzálnou cestou k spáse duše; mimo tejto cesty nemôže byť nikto spasený. Je to kráľovská cesta, ktorá vedie do kráľovstva, nie vratkého a labilného ako dočasné tituly a postavenie, ale do takého, čo neochvejne stojí na večných základoch“ (De civitate Dei, 10, 32, 1). 

Aj nasledujúce slová pápeža Leva XIII dokazujú to isté nemenné učenie Magistéria všetkých dôb, keď potvrdzuje: „Názor, že všetky náboženstvá sú si podobné, je vykalkulovaný tak, aby zničil všetky formy náboženstva, najmä však katolícke, ktoré keďže je jediným pravým a opravdivým náboženstvom, sa nemôže, bez obrovskej nespravodlivosti, považovať len za jedno z mnohých ´rovnocenných´ náboženstiev.“ (Encyklika Humanum genus, 16). Nedávno Magistérium prezentovalo vo svojej podstate to isté nemenné učenie v dokumente „Dominus Jesus“ (august 2000), z ktorého citujeme nasledovné súvisiace tvrdenia:

„Teologická viera (akceptovanie pravdy, zjavenej Jediným Bohom v troch osobách) sa často zvykne stotožňovať s vierou iných náboženstiev, ktoré vo svojej náboženskej praxi ešte stále iba hľadajú absolútnu pravdu a stále im chýba ich boh, ktorý by sa im zjavil. Toto je jedným z dôvodov, prečo majú rozdiely medzi kresťanstvom a inými náboženstvami tendenciu občas vymiznúť (7). „Riešenia, ktoré ponúkajú spásonosné konanie Boha bez jeho výlučného sprostredkovania Kristom, sú v rozpore s kresťanskou, najmä katolíckou vierou“ (14). „Nezriedka sa požaduje, aby sa teológia vyhýbala používaniu pojmov ´jednoznačnosť´, ´všeobecnosť´a ´absolútnosť´, ktoré vo vzťahu k iným náboženstvám vyvolávajú dojem prehnaného zdôrazňovania významu a hodnoty spásonosného diela Ježiša Krista. Toto vyjadrovanie sa však v skutočnosti najviac približuje Zjaveniu“ (15). „Je jasné, že je v rozpore s vierou, považovať Cirkev iba za jednu z ciest ku spáse, ktorá má byť len doplnkovou k ďalším, ktoré si vytvorili iné náboženstvá, i keď tieto tvrdia, že na ceste k eschatologickému Božiemu kráľovstvu sa všetky ich cesty zbehnú a spoja“ (21). „Katolícka viera nepripúšťa, a to radikálne, ´mentalitu ľahostajnosti a nevšímavosti, charakterizovanú náboženským relativizmom, ktorý vedie k presvedčeniu, že ´každé náboženstvo je rovnako dobré ako hociktoré iné´ (Ján Pavol II, encyklika Redemptoris Missio, 36)“ (22).   

Apoštoli, ako aj nespočetné množstvo kresťanských mučeníkov všetkých čias, najmä však z prvých troch storočí, by podľa spomínanej teórie trpeli zbytočne, pretože mohli povedať: „Aj pohanské náboženstvo a uctievanie pohanských bohov je cesta, ktorá sa zhoduje s Božou vôľou.“ Nebolo by napríklad ani kresťanské Francúzsko, žiadna „najstaršia dcéra Cirkvi“, keby svätý Remígius povedal Chlodovikovi, kráľovi Frankov: „Nemusíš opustiť a opovrhnúť svojím pohanským náboženstvom, ktoré doteraz uctievaš, ale uctievaj aj Krista, ktorého si doteraz prenasledoval.“ Svätý biskup však v skutočnosti kráľovi povedal priamočiaro: „Uctievaj čo si pálil a spáľ čo uctievaš!“

Opravdivé všeobecné bratstvo sa môže uskutočniť iba v Kristovi, menovite medzi pokrstenými osobami. Dokonalú slávu Božích synov dosiahneme iba v blaženom videní Boha v nebi, ako učí aj Sväté Písmo: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 1-2).  

Žiadna moc na zemi – ani tá najvyššia moc Cirkvi – nemá právo odrádzať ľudí z iných náboženstiev od výslovnej viery v Ježiša Krista ako Vteleného Božieho Syna a jediného Spasiteľa ľudstva tým, že ich niekto bude uisťovať že aj to ich odlišné náboženstvo, ako také, je podľa vôle samotného Boha. Slová Božieho Syna sú jasné a nezmazateľné: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 18). Táto pravda platila a stále platí po všetky doterajšie generácie kresťanov a bude platiť až do konca čias a to bez ohľadu na fakt, že niektorí ľudia v Cirkvi, v tejto vrtkavej, zbabelej, senzáciechtivej a prispôsobivej dobe, interpretujú túto pravdu v opačnom zmysle k jej evidentnému zneniu, pričom túto reinterpretáciu ´predávajú´ ako pokračujúci vývin náuky Cirkvi.

Okrem kresťanskej viery nie je žiadne iné náboženstvo pravé a podľa Božej vôle; je zjavne vôľou Boha, aby všetci ľudia uverili v Jeho Syna: „Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život“ (Jn 6, 40). Okrem kresťanskej viery nedokáže žiadne iné náboženstvo ´prenášať´ skutočný, pravý, nadprirodzený život: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3).

+ Athanasius Schneider,
pomocný biskup arcidiecézy Svätej Márie v Astane 

DISKUSIA k článku