teplomer

 

GesuitiIrlanda1.jpg

Pápež, ktorý vedel príliš veľa. Pápež František a sexuálne zneužívanie medzi duchovenstvom

158
Zuzana Smatanová
Neutral

Pápež František už objasnil, ako zatiaľ posudzuje a pristupuje k otázke sexuálneho zneužívania medzi vysvätenými osobami – ako k problému nie primárne sexuálnemu, ale mocenskému; nie ako k problému jednotlivcov, ale celej ´kasty´ - kasty duchovenstva.

Dal to najavo v liste o tejto otázke, ktorý adresoval „Božiemu ľudu“ 20. augusta 2018, v ktorom však ani raz nespomína „sexuálne zneužívanie“ ako také, ale iba v trojkombinácii „sexuálne zneužívanie, zneužívanie moci a zneužívanie svedomia“. Opäť to zdôraznil aj v liste biskupom USA z 1. januára 2019, v ktorom pokračuje v systematickom používaní spomínanej trojkombinácie, tentoraz však v zmenenom poradí: „zneužívanie moci, svedomia a sexuálne zneužívanie“. Viac sa tejto problematike venoval 25. augusta 2018 v Dubline na stretnutí s írskymi jezuitmi (pozri foto), ktoré prebehlo za zatvorenými dverami a ktoré páter Antonio Spadaro opatrne popísal a publikoval 15. septembra v „La Civiltà Cattolica“ týmito slovami: „Elitárstvo a klerikalizmus podporujú a živia všetky formy zneužívania. Sexuálne zneužívanie nie je na prvom mieste. Ako prvé je zneužívanie moci a svedomia.“

Záverečný dokument z minuloročnej októbrovej synody prijal v paragrafoch, týkajúcich sa sexuálneho zneužívania, túto Františkovu teorému za svoju, pripisujúc príčinu všetkých problémov „klerikalizmu“, mysliac tým „elitársku a výlučnú víziu povolania, ktorá duchovnú službu interpretuje skôr ako možnosť uplatňovať moc, než ako dobrovoľnú a veľkodušnú službu, ktorou môže poslúžiť druhým.“

Zhromaždenie predsedov biskupských konferencií celého sveta, ktoré by sa malo konať v Ríme od 21. do 24. februára, by naproti tomu podľa pápežovho zámeru malo byť výzvou k prezentovaniu kasty klerikov ako fungujúceho organizmu, pričom on sám by sa prezentoval ako alternatívna a bezúhonná autorita, celkom v službách bezmocných a obetí prejavov moci. Takto by sa to malo udiať podľa plánu pápeža Františka. Udalosti, ktoré sa medzitým odohrávajú, však naznačujú opačný vývoj.

 

                                                        ***

Pred niekoľkými dňami priniesol Settimo Cielo správu o prípade argentínskeho biskupa Gustava Óscara Zanchettu a jeho ´oslňujúcej´ kariéry, počas ktorej sa vo Vatikánskej kúrii posúval čoraz vyššie, aj napriek očividným ukážkam svojej neschopnosti a nezodpovednosti, ako aj obvineniam zo sexuálneho zneužívania viacerých seminaristov: František od nevinného k vinnému; nedobré správy z jeho rodnej Argentíny. Zanchettiho prípad je zjavným príkladom práve toho „zneužívania moci, svedomia a sexuálneho zneužívania“, o ktorom pápež František toľko hovoril. Aká smola, že celá kariéra tohto človeka by mala byť ovocím priateľstva s pápežom a protekcie.

                                                         ***

Ďalší prípad sa týka bývalého kardinála Theodora McCarricka. 7. januára oznámila Catholic News Agency, že Kongregácia pre náuku viery už takmer ukončila „administratívny“ obžalovací proces proti nemu, a to rýchlejšie a striktnejšie než prebieha bežný kánonický proces. Obžaloba obsahuje aj svedectvá dvoch ďalších obetí, ktoré zneužíval dokonca počas sviatosti zmierenia, keď mali 11 a 13 rokov, ako aj dvanástich seminaristov, ktorých zneužíval keď bol biskupom v Metuchen a v Newarku. Práve kvôli tomuto bude zrejme pápež František ešte pred februárovým mítingom sankcionovať McCarricka ešte tvrdšie - ´degraduje´ ho do laického stavu. 

Pápež František je v tomto prípade zodpovedný za to, že McCarrickovi poskytoval ochranu a pocty celé roky aj napriek viacerým upozorneniam – zhodne s ostatnými predstaviteľmi cirkevnej hierarchie v tomto, aj v predchádzajúcich dvoch pontifikátoch – na jeho trestuhodné homosexuálne aktivity, a že sa rozhodol sankcionovať ho až potom, ako všetko toto vyšlo najavo pred niekoľkými mesiacmi, vrátane spomínaného zneužívania maloletých detí.

                                                          ***

Tretí prípad sa týka kardinála Donalda Wuerla, do októbra minulého roka arcibiskupa Washingtonu a ešte stále apoštolského administrátora tejto diecézy (kým čaká na vymenovanie svojho nástupcu), ktorému pápež František s hrdosťou, úctou a zároveň s dojatím ďakoval za „ušľachtilosť“ s akou – podľa pápeža – reagoval na obvinenia z toho, že kryl prípady sexuálneho zneužívania vo svojej diecéze o ktorých vedel, vrátane prípadu McCarricka.

Wuerl v júni minulého roku tvrdil, že pred spomínaným obvinením zo zneužívania maloletých na jar 2018 nikdy nevedel nič o obvineniach voči McCarrickovi zo zneužívania. 10. januára 2019 však obe – pittsburgská diecéza a washingtonská arcidiecéza – potvrdili, že v roku 2004 sa Wuerl, v tom čase biskup mesta Pittsburgh, dozvedel o McCarrickovom chorom správaní od bývalého kňaza tejto diecézy, tiež obeti homosexuálnych výčinov zo strany McCarricka, a posunul túto vec vtedajšiemu apoštolskému nunciovi v USA Gabrielovi Montalvo. V lete 2018 sa v správe zo zasadania veľkej poroty štátu Pennsylvania vo veci sexuálneho zneužívania objavilo aj obvinenie Wuerla z toho, že počas jeho pôsobenia ako pittsburgského biskupa ponechal mnohé prípady zneužívania nepotrestané.

Tu prichádza na javisko bývalý významný vatikanista „Newsweeku“ Kenneth Woodward, ktorý v komentári pre pokrokový katolícky magazín „Commonweal“ napísal, že pittsburgská diecéza bola svojho času známa ako jedna z tých, do ktorých sa „votrelo“ najviac homosexuálnych kňazov, počnúc jej biskupom od roku 1959 do roku 1969, Johnom J. Wrightom, neskôr vymenovaným za kardinála a prefekta vatikánskej Kongregácie pre klérus, jeho mladými ´obľúbencami´ a osobným tajomníkom, ktorým nebol nik iný než Wuerl, ktorý sa stal jeho nástupcom. 

Je priam neuveriteľné, že aj napriek tomuto všetkému sa slovo „homosexualita“ neobjavilo ani raz v liste pápeža Františka z 20. augusta 2018, adresovanom „Božiemu ľudu“, ani v jeho liste z 1. januára 2019 biskupom USA, ako ani v rozhovore s írskymi jezuitmi. Akoby tento problém ani neexistoval.

Nič z tohto však nezmení fakt, že homosexualita je za posledné desaťročia štatisticky dokázaným dominantným faktorom medzi duchovnými, ktorí sa dopúšťajú zneužívania. Tou bola aj homosexuálna aktivita s mladými a veľmi mladými mužmi, typická pre správanie McCarricka, u ktorého vyšlo zatiaľ najavo aj zopár prípadov zneužívania maloletých chlapcov. Ide o úmyselné odstránenie faktora homosexuality, ktorá je Achillovou pätou (slabým článkom) Františkovej stratégie ´proti obviňovaniu zo zneužívania´, čo nedávno ostro kritizovali dvaja nemeckí kardináli: Walter Brandmüller, 90-ročný cirkevný historik a bývalý predseda Pápežskej rady pre historické vedy a Gerhard L. Müller, 71-ročný teológ a bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery.

1. januára v interview pre KathNet a 4. januára v interview pre DPA kardinál Brandmüller znovu zdôraznil, že problém zneužívania medzi duchovenstvom je v prvom rade problémom homosexuálnej aktivity. Z toho dôvodu treba dôsledne zamedziť prístup mladým homosexuálom ku kňazstvu. Treba tak urobiť o to viac, že prebiehajúce rozleptávanie katolíckej náuky napomáha čoraz mocnejšiemu obhajovaniu homosexuality po ´morálnej´ stránke.

Za tieto vyjadrenia, zopakované v následnom interview pre nemecké vydanie Catholic News Agency zo dňa 9. januára 2019, zožal kardinál Brandmüller búrku rozhorčených reakcií zvonku, ale predovšetkým zvnútra Cirkvi. Toto viedlo kardinála Müllera na oplátku energicky zaintervenovať 7. januára prostredníctvom interview na LifeSiteNews, ktoré znelo ako priama kritika presne tej teorémy pápeža Františka, podľa ktorej je sexuálne zneužívanie medzi duchovenstvom v prvom rade produktom klerikalizmu, čiže zneužívania moci kasty klerikov. Kardinál Müller píše:

„Keď sa nejaký klerik dopustí trestného činu sexuálneho zneužitia mladistvého, ideológovia nezaváhajú obviňujú kňazov vo všeobecnosti alebo ´Cirkev´ ako takú – ako oni hovoria - teologicky neinformovaným spôsobom. Je to jediný prípad, v ktorom je stále dovolené zovšeobecňovať takýmto ľahkovážnym spôsobom, či dokonca bezstarostne prezentovať svoje fantázie o kolektívnej vine. Ak sa však nejaký islamista dopustí teroristického činu, budú to presne tí istí ľudia – so svojimi hlúpymi predsudkami proti celibátu a proti opovrhovanej morálnej náuke Cirkvi – ktorí zbavia islam akejkoľvek spoluviny a ktorí – tak oprávnene! – obraňujú väčšinu ´mierumilovných´ moslimov.“

A priťahujúc závit pokračuje:

„Ak nejaký dospelý alebo nadriadený sexuálne napadne niekoho, kto je zverený do jeho starostlivosti, je jeho ´moc´ iba prostriedkom (hoci aj zneužitým), slúžiacim k vykonaniu zlého skutku; nie je jeho príčinou. V skutočnosti sa jedná o dvojité zneužitie, avšak človek si nesmie zameniť príčinu trestného činu s prostriedkami a príležitosťou k jeho vykonaniu, len preto, aby preniesol bremeno veľmi osobnej viny páchateľa na ´okolnosti ...  spoločnosť ... Cirkev´. Príčinou násilia, páchanom na fyzickej či emocionálnej intimite osoby, zverenej do starostlivosti páchateľa, je jeho túžba po vlastnom sexuálnom uspokojení. Hovoriť tu nezmysly o klerikalizme alebo o cirkevných štruktúrach ako o príčine (sexuálneho zneužívania), je urážkou mnohých obetí sexuálneho zneužívania (mimo Katolíckej cirkvi) osobami, ktoré nemajú nič spoločné ani s Cirkvou, ani s duchovenstvom.“
 

DISKUSIA k článku