Čo robilo mečiarizmus mečiarizmom a čo z neho sa opakuje, píše Vladimír Palko.
Od faktickej porážky Vladimíra Mečiara vo voľbách v roku 1998, po ktorej odišiel z funkcie premiéra, uplynulo dvadsať rokov. Pri tejto príležitosti dostávam otázku, či sme vtedy naozaj porazili mečiarizmus, teda systém vládnutia, ktorý spontánne dostal meno podľa V. Mečiara. Odpovedám jednoznačným áno. Niečo však pritom treba dodať.
Áno, mečiarizmus sa už nevráti
Chápem niektoré námietky, ktoré hovoria, že tvrdenia o definitívnom konci mečiarizmu v roku 1998 sú príliš optimistické. Isteže platí, že Vladimír Mečiar bude mať miesto v slovenskej histórii ako zakladateľ štátu, inak to ani nie je možné. Jeho človek Štefan Harabin si nie neúspešne zatiaľ počína v prezidentskej kampani. Pravdou je i to, že Mečiar ešte raz po svojej porážke priviedol svoje HZDS už ako menšiu stranu do prvej vlády Roberta Fica. Pravdou je i to, že sme sa doteraz celkom nevyrovnali s najväčšími excesmi Mečiarovho vládnutia, ako bol únos prezidentovho syna M. Kováča mladšieho. Tieto fakty sa však s tvrdením o porážke mečiarizmu nevylučujú.
Mnohé znaky Mečiarovho vládnutia sa opakovane vyskytujú v slovenskej politike doteraz a motivujú nás k povzdychnutiu „už je to tu späť“. Lenže mečiarizmus mal niektoré určujúce veľmi významné črty, ktoré nie sú späť a dúfajme ani nebudú.
Čo robilo mečiarizmus mečiarizmom
V roku 1995 uniesla slovenská tajná služba syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča ml. a zavliekla ho do susedného Rakúska v nádeji, že tam dôjde k jeho trestnému stíhaniu, aby tým bol prezident kompromitovaný. Vladimír Mečiar potom o tri roky využil obdobie, keď disponoval niektorými prezidentskými právomocami, a udelil páchateľom únosu amnestiu. Príslušník tajnej služby Oskar Fegyveres prehovoril o únose a v obave o svoj život sa niekoľko rokov ukrýval v zahraničí. Jeho spojkou so Slovenskom bol Róbert Remiáš, ktorý bol v roku 1996 zavraždený vo svojom aute nástražným výbušným systémom. Môj priateľ František Mikloško, vtedy popredný predstaviteľ opozície, bol v roku 1995 prepadnutý a zbitý zorganizovanou skupinou útočníkov.
Tajná služba zorganizovala provokáciu voči banskobystrickému biskupovi Rudolfovi Balážovi, ktorý bol voči Mečiarovi kritický. Provokatér inicioval predaj obrazu „Klaňanie troch kráľov“, čo umožnilo kampaň proti biskupovi v mečiarovských médiách. Niektorým novinárom kriticky píšucim o Mečiarovi zhoreli autá. V rámci kriminalizácie opozície bolo na autora tohto článku v období 1991 – 1998, ak si to správne pamätám, podaných päť trestných oznámení zo strany Mečiara, HZDS či Mečiarovej vlády.
Slovenská televízia vysielala nehanebné pseudodokumenty, ktoré boli v skutočnosti eštébáckymi spravodajskými dezinformáciami, napríklad „svedectvo“ anonymných „utajených svedkov“, ktorí so zaštvorčekovanými tvárami na obrazovke tvrdili, že prezidentovho syna vlastne uniesla opozícia. Pred voľbami 1998 odvysielala kvázidokumentárny film tvrdiaci, že Ján Čarnogurský, Vladimír Palko a Ivan Šimko tvoria gang zaoberajúci sa pašovaním obrazov.
V neposlednom rade sa mečiarizmus vyznačoval neopakovateľným vystupovaním V. Mečiara, ktorý v dôverčivej slovenskej verejnosti šíril hystériu až psychózu vyslovovaním stupídnych obvinení na adresu politických oponentov. Tak napríklad pravidelne zhruba raz za dva roky zvykol vyrukovať s obvinením, že tí alebo tamtí naňho chceli spáchať atentát. Na jeseň 1997 na obvyklom mítingu v športovej hale na bratislavských Pasienkoch takto obvinil autora tohto článku. Vraj som navrhol Mečiarovo zavraždenie na zasadnutí predsedníctva KDH. V atmosfére hystérie sa stávalo, že mečiarovský dav fyzicky napadol novinárov. Stalo sa to napríklad Štefanovi Hríbovi a Milanovi Žitnému.
Hysterické klamstvá však boli i samodeštrukčné. Napokon väčšina verejnosti Mečiara prehliadla, čo prispelo k jeho porážke.
Dôsledkom Mečiarovej politiky bola medzinárodná politická izolácia Slovenska. V roku 1993 sme začínali na rovnakej štartovacej čiare ako Česko, Poľsko a Maďarsko. Postupne sme z tej skupiny vypadli. Pre členstvo v EÚ sme sa stali nespôsobilými.
Toto boli znaky, ktoré robili mečiarizmus mečiarizmom. Po roku 1998 sa v zásade vo vládnej politike neopakovali a domnievam sa, že sa ani opakovať nebudú. Tým odôvodňujem, že mečiarizmus bol naozaj v roku 1998 porazený.
Porážka mečiarizmu z roku 1998 bola s odstupom dvadsiatich rokov zavŕšená a doplnená aj morálnym odsúdením a zrušením Mečiarových amnestií. Obdobie mečiarizmu bolo už aj umelecky spracované kultúrnou, umeleckou tvorbou. Spomeňme film Únos alebo dokumentárny film Mečiar.
A teraz tá horšia správa: Niečo sa opakuje
Naša úvaha si však teraz vyžaduje zásadné doplnenie. Za Mečiarovej vlády sme často počúvali povzdychnutia, ako napríklad „koľko problémov je schopný narobiť celému Slovensku jeden jediný politik“, rozumej Mečiar. Toto povzdychnutie vyjadrovalo ničím neodôvodnené presvedčenie, že nebyť Mečiara, tak Slovensko by bolo politicky bezproblémovou krajinou. Podľa tohto názoru bol teda Mečiar akýmsi nešťastne sa vyskytnuvším singulárnym bodom v modernej slovenskej politike. Lenže to bol omyl.
Mečiarizmus bol totiž iba jednou, i keď veľmi dôležitou kapitolou v dlhšom príbehu. Modernými slovenskými dejinami sa tiahne určitý emočný a ideový politický prúd, ktorý badáme nielen posledných tridsať rokov, ale vedeli by sme ho vystopovať až do predvojnových čias. Je to špecifický druh konzervativizmu so špecifickými znakmi. Bol typický pre HZDS, v miernejšej forme ho vidíme v Smere, videli sme ho v Slotovej SNS, je i v Kotlebovej ĽS NS. Ale jeho prvky boli prítomné aj v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane.
Skôr než mu dáme meno, vymenujme jeho znaky. Jedným je napríklad autoritárstvo, prítomnosť silného vodcu. Samozrejme, obohacovanie sa. Spomeňme arizáciu, mečiarovskú privatizáciu a súčasné rozparcelovanie medzi oligarchické skupiny za Ficovej vlády. Ďalej je to populizmus, veľkohubosť, prítomný je veľmi mierny kresťanský ornament. Prítomná je troška národného bolestínstva („všetci nám ubližujú“).
Za hlavnú črtu tohto druhu konzervativizmu považujem však oportunizmus. Fascinujúcim fenoménom bola migrácia z KSČ do Hlinkových gárd po roku 1938 a opačná migrácia po roku 1945. Nemálo i veľmi vysoko postavených funkcionárov KSS po februári 1948 malo za sebou ľudácku minulosť, napríklad generálny tajomník KSS Štefan Bašťovanský či predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj.
Predstavitelia tohto typu konzervativizmu mohli byť pokojne členmi komunistickej strany, ktorá hlásala internacionalizmus a v Československu postavila mimo zákona myšlienku slovenskej samostatnosti a fakticky zakázala i slovenské symboly ako vlajku a znak, a neskôr sa pokojne vyhlasovali za národoveckých politikov (Mečiar, Fico, Harabin).
Prejavom oportunistického konzervativizmu je napríklad hlasovať za niečo, čo sa kritizuje. Predviedlo to HZDS, SNS pri hlasovaní za Lisabonskú zmluvu, ktorou sa posilňujú právomoci EÚ na úkor právomocí členských štátov.
Jeho prejavom je prechod od arogancie k podlizovaniu. Mečiar pred voľbami 1998 označoval amerického veľvyslanca na Slovensku za nového Červovenka (Červonenko bol veľvyslancom v Československu počas okupácie v roku 1968). Mečiar po roku 1998 bol veľkým atlantistom a v roku 2003 umožnil Amerike zatiahnuť Slovensko do invázie do Iraku. Hlasy poslancov Dzurindovej vlády nestačili, lebo KDH bolo proti. Chýbajúce hlasy KDH však z opozície poskytlo Mečiarovo HZDS.
Oportunistický je i vo vzťahu ku kresťanstvu. HZDS malo svoj kresťanský pilier a hlasovalo za potraty. Pobirmovaný Róbert Fico zvládal dobré úklony smerom k cirkvi a sľubuje určitú ochranu Slovenska pred Istanbulským dohovorom a jeho rodovou ideológiou, zároveň tú rodovú ideológiu púšťa na Slovensko inými kanálmi.
Tam, kde treba nastavovať chrbát v ťažkých časoch, konzervatívcov tohto druhu nenájdete. Za komunizmu boli ticho, ak neboli priamo v strane.
Preto keď rozmýšľam, aký prívlastok by sa k tomuto konzervativizmu hodil, prikláňam sa k „oportunistickému konzervativizmu“, ale do úvahy pripadá i „postkomunistický konzervativizmus“.
Jednotiacim znakom všetkých výskytov oportunistického konzervativizmu je mimoriadna schopnosť priviesť krajinu do úplne krízového stavu. Videli sme to pri agónii vojnovej Slovenskej republiky, videli sme to pri konci mečiarizmu a dýchlo to na nás i v marci 2018. Tento znak je tragickým znakom. Preto, lebo oportunistický konzervativizmus má zásluhu, ktorou je vznik samostatného Slovenska, pričom hneď po vzniku samostatnosti bolo nevyhnutné Slovensko chrániť práve pred strojcami tejto samostatnosti.
Konzervativizmus niekdajšieho KDH a oportunistický konzervativizmus
Iný druh konzervativizmu predstavovalo niekdajšie KDH. Zdrojmi jeho konzervativizmu boli skôr obetavý zápas tajnej cirkvi a odkaz Tomislava Kolakoviča. I keď oba tieto konzervativizmy si kladú podobné ciele, pre protichodnosť používaných prostriedkov nie sú kompatibilné a nikdy nedošlo medzi nimi k spolupráci na vládnej úrovni. Naopak, dochádzalo medzi nimi k silnému konfliktu.
O určité prelomenie tohto status quo sa dlho snažil Ján Čarnogurský, najmä po svojom odchode z postu predsedu KDH. Relevantné výsledky však nedosiahol. Občas keď sa naskytne príležitosť, si i ja zblízka tento druh konzervativizmu ohmatám, ale zatiaľ nádej na jeho kultiváciu nevidím.
Postkomunistický konzervativizmus je trvalejším javom ako mečiarizmus a čaká nás dlhé potýkanie sa s ním.