teplomer

 

José Antonio Ureta

Ako by mali Katolíci reagovať na pápežovu "zmenu paradigmy"?

318
Milko Kostovič
Kultúra života

Čílsky autor José Antonio Ureta sa domnieva, že verný "odpor" k deštruktívnym inováciám je nevyhnutným aktom pravej lásky. 

Vo svetle "zmeny paradigmy", ktorá sa údajne odohráva počas tohto pontifikátu, o ktorom kritici hovoria, že prerušuje cirkevnú náuku a tradíciu, ako by mal na to reagovať znepokojený Katolík? Je napr. legitímne odmietnuť cirkevnú autoritu, vrátane aj pápeža, a ak áno, tak ako? 

Čílsky autor José Antonio Ureta ponúka niekoľko odpovedí na tieto otázky vo svojej novej knihe Zmena paradigmy pápeža Františka: Kontinuita alebo pretrhnutie v poslaní Cirkvi? - Hodnotenie jeho päťročného pontifikátu. Kniha ešte nebola publikovaná v angličtine, ale jej podrobný súhrn nájdete na tomto mieste

V tomto rozhovore pre Národný katolícky register z 23. júna v Ríme počas konferencie skúmajúcej nový a starý modernizmus Ureta vysvetľuje, v čom sa podla neho a iných ľudí pápež František mýli, prečo je odpor voči chybám skôr prejavom lásky než nesúhlasom a prečo sa domnieva, že sa termín "zmena paradigmy" môže skutočne týkať len jednej udalosti v živote Cirkvi: Inkarnácie. Autor tiež varuje pred pokušením sedisvakantizmu (presvedčenie, že Petrov stolec je prázdny), o ktorom hovorí, že "nie je žiadnym riešením".  

Ureta je členom inštitútu Plinio Corrêa de Oliveira založeného rovnomenným brazílskym katolíckym mysliteľom. Inštitút, ktorého členom je Ureta, hovorí, že Oliveirov "synovský, úprimný a verný prístup" k pápežovi "berú za vzor" a že tento odpor je jeho súčasťou. "Nie je to vzbura, zatrpknutosť alebo neúctivosť," hovorí inštitút v stanovisku, ktoré sprevádza Uretovu knihu. "Je to vernosť, zväzok, láska, poslušnosť." 

Pán Ureta, prečo ste sa rozhodli napísať túto knihu? Prečo ste si mysleli, že je potrebné napísať túto knihu? 

Domnievam sa, že množstvo ľudí - obyčajných, dobrých Katolíkov - je rozrušených zo všetkých tých zmien, ktoré vidia v tomto pápežstve. Sú popletení, zmätení a nevedia čo povedať, čo urobiť. A tak niektorí z nich hovoria: "No, je tu pápež alebo biskupi, ktorí riadia magistérium, takže ich musíme nasledovať. Nerozumiem, ale budem nasledovať." Iní sú tak zúfalí, že hovoria, že toto všetko je čistá heréza, a ak tu je kacírstvo, tak nemôže byť pápežom. Potom položia aspoň jednu nohu na tento veľmi klzký svah sedevakantizmu, ktorý vôbec nie je riešením.

Takže (kniha) im ukazuje, že je to pravda: sú tu veľmi znepokojujúce vyhlásenia a gestá, nezodpovedajú tradičnému učeniu Cirkvi, ale nezahŕňajú neomylnosť. Pápeži sa môžu mýliť a biskupi sa samozrejme môžu mýliť pri vedení Cirkvi v tomto smere. My máme právo na odpor, pretože sv. Pavol povedal: "Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!."

Preto som sa zaoberal problémom opustenia hodnôt, o ktorých sa nedá vyjednávať. Akceptovanie neomarxistickej agendy sociálneho hnutia, tie radikálne ekológie, imigrácia. Samozrejme, v normálnych veciach sa pápež môže mýliť a mýli sa. Takže som prešiel každou z nich s množstvom odkazov - je tu viac než 500 odkazov. Všetko je citované. Je to veľmi dobre zdokumentované a je nepopierateľné, že učí alebo propaguje nesprávne veci. Ale my môžeme nesúhlasiť, môžeme klásť odpor. A čo táto kniha predstavuje, je druh strednej cesty, vyvážený postoj, ktorý môže zaujať každý Katolík. 

Takže, čo vy považujete za riešenie? A čo hovoríte tým, ktorých asi láka myšlienka sedevakantizmu? Aká je odpoveď na vyrovnanie sa s problémami, ktoré ste spomínali? 

Prvou zrejmou odpoveďou je zachovať si našu vieru. To je naša povinnosť, pretože je to naša spása a spása druhých, možno ľudí v rodine. Takže sa musíme držať tradičnej viery. V tomto momente prichádza veľmi praktický a vážny problém: Môžeme naďalej prijímať učenie Cirkvi z úst tých pastorov, ktorí rúcajú Cirkev? Môžeme dostávať sviatosti z ich rúk?  

Je to veľmi ťažká otázka, pretože rovnako ako v rodine, vzťah medzi dieťaťom a jeho otcom predpokladá dôveru. Vzťah medzi veriacimi a pastormi sa musí nachádzať v atmosfére dôvery, ale dnes sú títo pastori tak zapojení do tejto seba-demolície, že neexistujú podmienky pre takúto koexistenciu (alebo expresívnejší výraz convivenza v taliančine) - túto známu kooexistenciu medzi pastormi a stádom. Myslím si preto, že v týchto prípadoch môžeme zastaviť druh každodennej koexistencie s týmito pastormi a potom sa priblížiť k tým, ktorí reálne obhajujú pravú katolícku doktrínu.

V knihe hovoríte: "Čitateľ nájde jasné a odôvodnené odpovede na tieto otázky, ktoré vyvstali počas  piatich rokoch pontifikátu, a to ako na poli náuky, tak i v súvislosti so správaním, ktoré sa očakáva." Mohli by ste rozsiahlejšie vysvetliť, čo tým myslíte? 

Je to hlavne v poslednej kapitole o odpore. Odpoveď je presne takáto: keďže charizma neomylnosti nezasahuje každé učenie a každé gesto, každý čin pápeža či pastorov, tak teológovia v histórii trvali na tom, že sa môžu mýliť. A ak používame náš rozum, môžeme nájsť anatému s učením nášho Pána a Spasiteľa v evanjeliu a následne si uvedomiť tento nesúhlas. Máme plné právo nerešpektovať tieto novinky, ktoré nie sú zaručené ani predchádzajúcou dogmatickou definíciou, ani univerzálnym učením Cirkvi -  Quod semper, quod ubique, quod ab omnibus (čo všade, vždy a všetci v Cirkvi veria). Ďalej nájdete veľa iných citátov od teológov v súvislosti s touto iniciáciou odporu.

Nehovoríte o odpore ako o vzbure, zatrpknutosti, neúcte, ale ako o skutku vernosti. Vnímate ako dôležité byť zrozumiteľný, pretože niektorí ľudia napríklad hovoria, že dubia bola činom proti pápežovi, zatiaľ čo jej autori to považujú za prejav lásky k pápežovi a k veriacim, aby existovala istota, že sa nemýli. Je to tiež bod, v ktorom chcete byť zrozumiteľný? 

Presne tak, pretože keď niekto urobí niečo zlé, je to akt lásky, bratská korekcia. Neupozorniť na spáchanú chybu je spolupáchateľstvo so zlom, ktoré sa deje a so zlými účinkami tohto zla na osobu, ktorá chybu vykonala. Takže je to akt lásky a áno, je to veľmi ťažké, keď sa má prijať synovská láska, pretože ako sa to má potom urobiť veľmi úctivým spôsobom? Ale niekedy existujú situácie, keď tak vo svojich rodinných životoch musíme učiniť. Jednoducho musíme. Ak tak neurobíme, neplníme svoju synovskú povinnosť. 

O definícii "zmeny paradigmy": Čo pod tým majú ľudia chápať? Pre obyčajného Katolíka, ako môžu lepšie pochopiť, čo sa pokúšajú urobiť touto zmenou paradigmy? 

Je to veľmi mätúce použitie termínu. Dokážeme pochopiť, že v oblasti vedy existujú do určitej miery nejaké zmeny paradigmy. V náboženských záležitostiach došlo k jednej zmene paradigmy, ktorou bola Inkarnácia a Vykúpenie nášho Pána Ježiša Krista. Takže sme sa posunuli od starého zákona, ktorý sám nespasí, k novému zákonu, kde sme spasení. Takže toto je skutočný posun paradigmy, ktorý v skutočnosti kardinál Kasper neuznáva, pretože ako hovorí o Židoch, ich spása je stále o tom byť verný starému zákonu. Takže pre nich neexistuje zmena paradigmy. Teraz však navrhuje zmenu paradigmy pre Katolíkov. Akonáhle náš Pán prišiel, nie je možné mať inú zmenu paradigmy, pretože budeme popierať nášho Pána. Budeme nejakým spôsobom mimo cesty, opúšťajúc jeho učenia a spánosné skutky.

Mohlo by to však znamenať, ako to tvrdia niektorí jeho podporovatelia, modernizáciu Cirkvi, priniesť ju do 21. storočia, do úplného zapojenia s celkom novým svetom, ktorý je iný než na aký sme boli zvyknutí? Je v tom nejaká pravda?

Cirkev je jedna a je apoštolská. Nemôže prechádzať metamorfózou v našej histórii, aby sa stala niečím iným ako to bolo na začiatku.

Založená na tom, aký je svet? 

Presne tak. Veľký teológ Jacques-Bénigne Lignel Bossuet z 18. storočia uviedol, že "Cirkev je Kristus zdieľaný a sprostredkovaný." Takže ak sa Cirkev oddelí od Krista, už nebude čo zdieľať a ani čo odkomunikovať. Takže čo sa pokúša komunikovať, je v podstate to, čo Cirkev dostala od sveta.

Teraz musíme ísť von a znova kázať, ak žijeme vo veľmi neo-pohanskej spoločnosti. Máme prijať neo-pohanské hodnoty na evanjelizáciu tejto neo-pohanskej spoločnosti? Je tu veľmi zaujímavý list sv. Pavla adresovaný Korinťanom: Korint bol v tom čase kvôli zemepisnej situácii miestom mnohých obchodníkov a vojakov, ktorí cez neho prechádzali. Takže bol mestom korupcie a prostitúcie. V skoršej dobe tu bol navyše druh uctievania bohyne plodnosti a uctievanie bolo miestom tolerancie v chráme. Týmto ľuďom sv. Peter vo svojom liste Korinťanom kázal nielen vernosť v manželstve, ale aj panenstvo. Po prvýkrát Cirkev vyhlásila ideál panenstva. Komu? Tým, ktorí ho popierali. 

Dnes je tu napr. nová synoda (3. až 28. októbra) o mládeži. V súčasnosti hovoria, že všetci títo mladí ľudia vôbec nesúhlasia s učením Cirkvi v otázke sexuality a pod. Sú ako Korinťania, ktorých uvidel Pavol. Poďme im kázať o ideále cudnosti a panenstva. 

 

DISKUSIA k článku