islamophilia.jpg

O islame: katolíci už viac nemôžu rozmýšľať ako v šesťdesiatych rokoch

19.04.2018SVET
519 0 3
Jakub Betinský
Kultúra smrti

[autor: William Kilpatrick]

 

Nedávno som dostal email od jedného čitateľa, ktorému prekážal môj skeptický pohľad na islam. Medzi rokmi 1963 a1965 pracoval pre Peace Corps in moslimskej časti Nigérie a vrátil sa odtiaľ s presvedčivou skúsenosťou, že „všetci ľudia sú v základe rovnakí“ a že „všetci chcú tie isté základné veci“. Kultúrne rozdiely, tvrdil, sú čisto povrchovým fenoménom.

 

Jeho názor je bežný medzi ľuďmi, ktorí dospeli v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. A keďže veľa naratívov, ktoré ovládajú našu spoločnosti, vznikli v tejto dobe, tento optimistický pohľad je stále veľmi rozšírený. Ale časy sa menia, i keď naratívy nie.

 

Napríklad, realita dnešnej Nigérie je celkom odlišná od tej, ktorú môj korešpondent zakúsil v šesťdesiatych rokoch. Už sa nezdá byť dlhšie platným, že všetci chcú „tie isté základné veci“. Po pravde, mnoho moslimov chce kresťanom niektoré z tých základných vecí uprieť – ako právo na bohoslužbu v miery či dokonca právo na život.

 

Biskup Joseph Bagobiri z Kafanchan (severovýchodná Nigéria) podal správu o tom, že iba v jeho diecéze bolo „53 dedín spálenín do tla, 808 ľudí zavraždených a 57 zradených, 1422 domovov a 16 kostolov zničených.“ Okrem toho minuloročná správa od Intenational Society for Civil Liberties and the Rule of Law odhalila, že od júna 2015 bolo v Nigérii zavraždených 16 tisíc kresťanov.

 

To, čo sa deje v Nigérii, sa deje v celom moslimskom svete. Open Doors USA hovorí, že takmer 215 miliónov kresťanov čelí globálne vážnemu prenasledovaniu, prevažne zo strany moslimov. Otázka znie: ktorý je ten skutočný islam? Je to ten mierumilovný islam, ktorý zažil môj korešpondent v šesťdesiatych rokoch alebo tento agresívny islam dneška?

 

V kontexte 1400 rokov islamskej agresie sa zdá byť jeho relatívne mierumilovný interval (ktorý začal s pádom Otomanskej ríše začiatkom 20. storočia) ako deviácia. V čase, keď môj korešpondent pracoval pre Peace Corps v Nigérii bol moslimský svet oveľa viac umiernený ako dnes alebo v minulosti. Islam, s ktorým mal skúsenosť, bol značnou odchýlkou od tradičného islamu.

 

Niečo z chuti toho obdobie je zachytené v článku v Chronicle of Higher Education od Ali A. Allawiho, bývalého irackého vládneho ministra:

 

Narodil som sa do málo praktizujúcej moslimskej rodiny v Iraku. V tom čase, v päťdesiatych rokoch, bol sekularizmus medzi politickými, kultúrnymi či intelektuálnymi elitami Stredného východu na vzostupe. Zdalo sa, že je iba otázkou času, kým islam stratí silu, v ktorej držal moslimský svet. Dokonca tento samotný termín – islamský svet – bol nezvyčajný, keďže moslimovia sa skôr identifikovali ich národnou, etnickou alebo ideologickou príslušnou ako náboženstvom.

 

Tvár islamu v Nigérii

 

V skratke, moslimské spoločenstvá boli v tých dňoch umiernenejšie, pretože sa pohybovali smerom od islamu. Ako píše Allawi: „Pre ľahko ovplyvniteľné dieťa bolo jasné, že sa spoločnosť odlučovala od islamu. I keď bolo náboženstvo na škole povinným, nikto nás neučil pravidlá modlitby alebo očakával, že sa budeme počas Ramadánu postiť. Niektoré verše z Koránu sme sa naučili naspamäť, ale táto svätá kniha bola položená na poličke alebo v šuplíku a zväčša sa nečítala.

 

Umiernenejší moslimský svet minulého storočia nebol dôsledok hlbšej zbožnosti, ale skôr zvýšenej sekularizácie. V moslimských krajinách i naďalej existujú pozostatky tejto umiernenosti, ale komukoľvek, kto sleduje súčasné dianie, musí byť jasné, že tradičný islam vychádzajúci z Koránu je raze raz na vzostupe. Minisukne sa už v Teheráne a Kábule nenosia, ako tomu bolo v sedemdesiatych rokoch, a džiháb sa v moslimskom svete vrátil takmer všade. Inými slovami, proces sekularizácie sa obrátil.

 

Ohromujúcou vecou je to, že západný svet sa vzhľadom na tieto zmeny vôbec nezmenil. Prečo? Možno preto, lebo návrat islamu 7. storočia podkopáva multikultúrne presvedčenie, že všetky kultúry zdieľajú rovnaké hodnoty. Mnohí si tak radšej myslia, že moslimský svet je stále celkom taký istý ako za dní kráľa Farouka a Šáha v Iráne – čo je ten relatívne krátky moment, keď „bol sekularizmus na vzostupe“.  

 

Bohužiaľ, jedna z najdôležitejších organizácií, ktorá stále žije v minulosti vzhľadom na islam, je katolícka cirkev. Zdá sa, že mnohí v cirkvi myslia a konajú akoby bol stále rok 1965 a že dokument Nostra Aetate (promulgovaný v 1965) bol posledným slovom v otázke islamu.

 

Časť Nostra Aetate, ktorá pojednáva o „moslimoch“ odzrkadľuje práve ten multikultúrny koncept, podľa ktorého na kultúrnych rozdieloch nezáleží a že všetci ľudia majú tie isté základné túžby. Z tohto dôvodu si dali autori tohto dokumentu záležať na zdôraznení podobností medzi kresťanstvom a islamom – a dokonca išli až tak ďaleko, že navrhujú, že tieto dve vierovyznania zdieľajú tie isté morálne hodnoty.

 

Je samozrejme takmer nemožné ignorovať radikalizáciu, ktorú tak mnoho moslimov od 1965 postúpilo. Cirkevní predstavitelia ale vo svojej úzkostlivosti zachovať „naratív“ Nostra Aetate o islame našli spôsob, ako sa tomuto nepríjemnému faktu vyhnúť. Moslimovia, ktorí prenasledujú a terorizujú ne-moslimov „pokrivili“ alebo „skazili“ svoje náboženstvo, pretože, slovami pápeža Františka, „autentický islam a správne chápanie Koránu sú proti každej forme násilia.“

 

Pápež František i nedávno, 16. marca, povedal predsedovi Organizácie pre islamskú spoluprácu, že medzi islamom a terorizmom neexistuje žiadne spojenie. Počas iných príležitostí pápež dokonca povedal, že pre moslimov je liekom na radikalizmu to, ak pôjdu vo svojej viere hlbšie a nájdu poučenie v Koráne. To je samozrejme veľmi protichodné s Allawiho priamym pozorovaním, podľa ktorého umiernenosť nie je výsledkom prehlbovanie viery, ale „odlúčenia sa od islamu“.

 

Cirkevní predstavitelia stále lipnú na predstave o islame, ktorá mala odísť spolu so sedemdesiatymi rokmi. Pokiaľ a dokým nezískajú širší historický pohľad na islam budú i naďalej časťou problému a nie jeho riešenia.

 

Podobné články

DISKUSIA k článku