Foto: Účastníci sumitu opozície proti dokumentu pápeža Františka „Amoris Laetitia“ zo 7. apríla 2018. (Crux/John Allen).
V Ríme, na stretnutí najväčších opozičníkov Amoris Laetitia (AL), kontroverzného dokumentu pápeža Františka z roku 2016 o rodine, vydali laickí účastníci záverečnú deklaráciu, ktorou celoplošne odmietajú náuku, že rozvedení a civilne znovuzosobášení katolíci môžu prijímať sväté prijímanie a naliehavo žiadajú, aby „nás pápež a biskupi upevňovali vo viere“.
Ich záverečné vyhlásenie ku koncu sumitu, ktorý prilákal do rímskeho hotela neďaleko Vatikánu niekoľko stoviek ľudí je nasledovné:
- V súlade s pravým, pôvodným vyznaním viery svedčíme a vyznávame, že naplnené manželstvo môže rozdeliť jedine smrť.
- Kresťania, ktorí spolunažívajú s inou osobou, pokiaľ ich manžel/manželka žije, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.
- Sme presvedčení, že toto je norma, ktorá platí stále a bez výnimky.
- Sme presvedčení, že žiadny osobný úsudok podľa svedomia, nemôže vyťažiť zo zlého skutku dobro.
- Odpustenie predpokladá úmysel opustiť spôsob života, ktorý je v rozpore s Božími prikázaniami.
- Rozvedení a znovuzosobášení katolíci, ktorí žijú spolu, nemôžu prijímať najsvätejšiu Eucharistiu.
Atmosféra sumitu bola silno presiaknutá presvedčením, že aj napriek tomu, že reprezentujú menšinu, nemôže ich nikto ignorovať. „Dejinná skúsenosť jasne poukazuje na to, že pravdu nemá nevyhnutne iba väčšina; že nie je spájaná iba s veľkými počtami“, povedal nemecký kardinál Walter Brandmüller. „V dejinách Božieho ľudu to bola vždy skôr menšina než väčšina, čo autenticky prežívala vieru.“
Spomínal aj prípad ariánskej herézy, hnutia zo 4. storočia, príslušníci ktorého boli presvedčení, že Kristus nebol naplno aj Bohom a ktorého sa pridŕžala podstatná väčšina kresťanov tej doby.
Jeden zo štyroch kardinálov, ktorý pred dvoma rokmi požiadal pápeža o objasnenie v súvislosti so základnými otázkami viery, nekompromisne naznačil, že čas na odpoveď už dávno vypršal. Americký kardinál Raymond Burke sa vyjadril: „Ako aj dejiny dokazujú, je možné, že rímsky pontifik môže pri výkone svojej moci upadnúť do herézy alebo zlyhať pri plnení svojej prvoradej povinnosti, ktorou je zaistiť a ochrániť jednotu viery a náuku Cirkvi.“
Burke je jedným zo štyroch kardinálov, ktorí predložili päť závažných otázok, technicky označovaných ako dubia, pápežovi Františkovi hneď potom, ako vyšla jeho exhortácia AL. Ďalším kardinálom z týchto štyroch je Walter Brandmuller, zatiaľ čo zvyšní dvaja už nežijú – nemecký kardinál Joachim Meisner a taliansky kardinál Carlo Caffarra.
Spomínaný sumit zorganizovala talianska asociácia, známa ako „Priatelia kardinála Caffarru“. Svojou prítomnosťou ho v prevažnej miere poctilo talianske pro-life hnutie a hlavnou témou dňa bola encyklika bl. pápeža Pavla VI z roku 1968 Humanae Vitae a jej dôležitosť pre opozičný postoj Cirkvi voči umelej antikoncepcii. Tento rok ubehlo 50 rokov od vydania tejto encykliky. Počas videoprezentácie zazneli slová kardinála Caffarru, ktorý zomrel v septembri 2017: „Humanae Vitae zostáva svetlom, ktoré raz a navždy zažal Pavol VI.“
Názov sumitu „Kam kráčaš Katolícka cirkev?“ nám pripomína Caffarrove slová: „Iba slepý by mohol poprieť, že v dnešnej Cirkvi existuje veľký zmätok.“ Kardinál Burke trvá na práve postaviť sa proti mýliacemu sa pápežovi:
„Nakoľko pápež nemôže byť subjektom justičného procesu, situácia sa musí riešiť a napraviť na základe prirodzeného zákona, evanjelií a kanonickej tradície. Ide o proces v dvoch krokoch. Prvým je upozornenie na potrebu nápravy chyby, či zanedbania povinnosti, ktoré sa predkladá priamo rímskemu pontifikovi. Ak neodpovie, nasleduje proces verejnej opravy.“
V tej chvíli začal dav skandovať: „Ľudia Boží, povstaňme! My sme tí, čo musia konať!“
Kardinál Burke povedal: „Existujú situácie, v ktorých možno pápeža neuposlúchnuť. Je o tom množstvo literatúry. Pápež nemá magickú právomoc. Je odvodená od poslušnosti Pánovi“, za čo opäť zožal potlesk od publika, zhromaždeného v hotelovej plesovej sále.
Kardinál Brandmüller ešte predtým vyhlásil, že obsah AL sa nemôže pokladať za autentické „rozvíjanie náuky“, pričom sa opieral o teologické písomnosti anglického konvertitu z 19. storočia kard. Johna Henryho Newmana. „Výsledok prieskumu mienky veriacich alebo referenda sa nedá chápať ako smerodajný; to je nemožné. Cirkev nie je demokraticky konštituovaná spoločnosť, ale corpus mysticum („mystické telo“), do ktorého sú veriaci včlenení a s ním zjednotení. Čo to znamená, keď farské spoločenstvá dnes tlieskajú, keď naši kňazi oznámia svoj nastávajúci sobáš? Čo to znamená, keď v roku 1968 laickí katolíci na festivale nemecky hovoriacich krajín Katholikentag reagovali na Humanae Vitae s krajnou nenávisťou?
V takýchto a podobných prípadoch je evidentné, že sensus fidelium (mienka veriacich) sa nemôže porovnávať s taktickým rozhodnutím Rousseaua, ktorým je, že mienka všetkých veriacich katolíkov sa má podieľať ako na formovaní, tak na ochrane náuky viery. Patrí sem napríklad aj to, keď katolíci pokladajú za legitímne opäť sa po rozvode zosobášiť a používať antikoncepciu.
Medzi kritériá pre rozlišovanie organického rozvíjania (náuky) zahrnul Newman aj nevyhnutnú absenciu protirečení vzhľadom na autentickú tradíciu. Sensus fidelium sa na formovaní a ochrane náuky viery podieľa tak, že vylúči všetkých, ktorí sa síce nazývajú katolíkmi, ale nemajú v úmysle seriózne a zodpovedne podľa toho aj žiť.“
Kardinál Brandmüller pripomenul, že dotazníky, rozdávané pred dvoma biskupskými synodami, ktoré v rokoch 2014 a 2015 zvolal pápež František, neboli legálnymi prípadmi sensus fidelium, pretože boli „zmanipulované jednotlivými skupinami“. Namiesto toho poukázal na 140.000 poľských katolíkov, ktorí podpísali petíciu, ktorou požadujú od svojich biskupov, aby ich v súvislosti s AL chránili pred „chybami Nemcov“, v ktorých nemecky hovoriaci preláti zjavne zohrávajú kľúčovú rolu.
„Dnes sa sense fidelium prejavuje v dvoch formách – v oživení viery v životoch veriacich ľudí a pozornosťou, ktorá by sa mala venovať Magistériu (náuke) Cirkvi“, dodal kardinál, za čo opäť zožal veľký potlesk.
Naznačením, že moc pápeža nie je absolútna, odmietol kardinál Burke „ľahkovernú a povrchnú“ reakciu mnohých ľudí na učenie pápeža,
„akoby človek musel akceptovať všetko čo povie Svätý Otec, nech by ho to priviedlo kamkoľvek. Odjakživa platí, že rímsky pontifik môže obísť zákon len za účelom ochrany a zachovania jeho zmyslu, no nikdy nie kvôli jeho rozvracaniu. Je úplne samozrejmé, že všetka moc, ktorú dal Kristus svojej Cirkvi, má slúžiť iba na dosiahnutie cieľov, pre ktoré bola založená, a nie na ich marenie a rozvracanie. Cirkev nemá licenciu na ľubovoľné a svojvoľné vládnutie.“
Kardinál Burke sa vyjadril, že na synode niektorí biskupi namietali, že pápežovi síce jeho moc dovoľuje podstúpiť kroky, aké urobil v AL, zároveň sa tým však posmieva logike.
„Akoby pápežovi jeho moc dovoľovala rozhodovať sa v priamom rozpore s evanjeliom podľa Matúša 19“, povedal, poukazujúc tým na Kristov zákaz rozvádzať sa, ako aj na nemennú náuku Cirkvi vo vernosti týmto Ježišovým slovám. Akékoľvek pápežove jednanie, ktoré síce ráta s tým, že aj on je len človek, ale je zároveň heretické a hriešne, má už samo o sebe nulovú hodnotu“.
Pomocný kazašský biskup Athanasius Schneider zaujal spolu s dvoma biskupmi svojej krajiny v januári pevné stanovisko proti AL, pričom zdôraznil povinnosť pápeža „správne vykonávať“ jemu zverenú moc. Potom pripomenul údajnú prísahu, o ktorej sú tradicionalistickí katolíci presvedčení, že ju skladali zvolení pápeži, až po bl. Pavla VI v roku 1963. Prvý odstavec jej zvyčajne citovanej verzie znie:
„Prisahám, že nezmením nič z prevzatej tradície a nedovolím, aby sa z toho, čo chránili moji bohumilí predchodcovia, niečo akýmkoľvek spôsobom zmenilo. Naopak, ako jej verný žiak a nasledovník, sa budem so všetkou svojou láskou a silou snažiť chrániť dobrá, ktoré mi boli zverené a odstraňovať všetko, čo bude odporovať kanonickému zákonu; budem ochraňovať sväté kánony a dekréty našich pápežov, ako by boli božími pokynmi z nebies ...“
Predsa však mnoho cirkevných historikov pokladá túto prísahu len za mýtus, tvrdiac, že nejestvuje žiadny dôkaz o tom, že by bola niekedy zaradená do pápežskej korunovačnej ceremónie. Biskup Schneider však aj napriek tomu dodáva: „Podľa mňa je práve v týchto časoch nevyhnutné oživiť a obnoviť túto formuláciu pápežskej prísahy.“
Po týchto slovách nasledoval mohutný potlesk prítomných a prevolávanie Bravo! Bravo!