anthony-of-padua-tongue-e1520967509130.jpg

Prečo si katolíci uctievajú ruky, jazyky, kosti a krv svätých?

637
Zuzana Smatanová
AltKAT

Jednou z mojich najobľúbenejších detských knižiek bola Moja prvá kniha o svätých, ktorá obsahovala zo tri tucty príbehov o svätcoch a sväticiach zo všetkých svetadielov a storočí. Každý z nich rozličným spôsobom stelesňoval lásku Ježiša Krista.

Nesmierne rada som si čítala o misionároch, ako bola sv. Angela Merici a sv. Izák Jogues a ako množstvo iných detí, aj ja som fascinovane tŕpla nad detailnými opismi smrti mučeníkov. Čítali sa podobne ako rozprávky bratov Grimmovcov. Sv. Lucii vylúpili oči A POTOM JU ZAŽIVA UPÁLILI! Pokúsili sa zoťať hlavu sv. Cecílii, ALE NEDALO SA! Do sv. Šebastiána vystrieľali za hrsť šípov, ALE NEZOMREL! S týmito detailami som sa zverovala mame, priateľom, učiteľom a čakala som na ich zhrozené reakcie.

Pri čítaní príbehov o svätých ma ešte viac fascinovali detailné ilustrácie, ktoré oživovali ich životopisy. Svätá Lucia, vyžarujúca pokoj z iného sveta, aj keď ju po celom tele už pálili plamene. Svätá Agnesa, dvanásťročné dievčatko, ktoré hľadí do neba, pričom jej z rozpáraného hrtana prúdom vyteká životodárna krv. Obrázky, ale aj samotní svätí mi učarovali, aj keď ma zároveň svojím spôsobom desili. Počas nekonečných hodín, ktoré som strávila nad príbehmi o svätých, som sa začala pýtať sama seba, či by som mala niekedy odvahu  a dokázala byť aspoň „obyčajným svätým“, ako boli sv. Dominik Savio alebo sv. Jana de Chantal, nehovoriac o mučeníkoch ako boli sv. Štefan alebo sv. Jana z Arku.

Ako som rástla, moja detská fascinácia svätými prerástla do nezlomnej a pokojnej lásky k nim, pretože som prešla od čítania o ich živote k poznaniu ich samotných z mäsa a krvi. Čítam ich spisy. Modlím sa modlitby, ktoré sa modlievali aj oni. Navštevujem miesta kde žili, pracovali, zomreli. Videla som ich osobné veci: malé topánky sv. Františka Xaverského, otrhané (a tiež malé) rúcho sv. Františka Assiského, bicykel pápeža sv. Jána Pavla II a podobne.

Odjakživa ma však najviac prekvapovalo, že môžem vidieť samotných svätých: telá mužov a žien, ktoré sa po exhumácii ukázali neporušené a boli následne uzavreté do presklených „truhiel“, častokrát vykladaných vzácnymi drahokamami a umiestnené pod oltárom, napríklad sv. Klára z Assisi alebo sv. Bernadeta Soubirous. Videla som aj časti tela svätých, v relikviároch vystavených k úcte a kontemplácii, napríklad jazyk sv. Antona Paduánskeho, hlavu sv. Kataríny Sienskej, ruku sv. Františka Xaverského. Nešlo iba o obrázky, toto boli skutočné telá, (časti tiel), v ktorých títo muži a ženy prežívali svoju vieru v Krista. Telá, zocelené pôstom a modlitbou; telá, takmer absolútne vyčerpané službou biednym a starostlivosťou o chorých; telá dobité, utýrané a zabité, napodobňujúce tak sebaobetujúcu lásku Ježiša Krista. Sú to však zároveň telá, ktoré opäť vstanú v sláve, keď Kristus príde súdiť živých i mŕtvych.

V Bazilike Božského Srdca Ježišovho, tu v Notre Dame, sa nachádza bočná kaplnka, v ktorej je niekoľko stoviek relikvií. Pamätám si, ako som sem zobrala mladšiu sestru a brata, a zatiaľ čo oni obdivovali nástenné maľby a farebné vitráže, ja som si s úžasom prezerala kaplnku s relikviami, ktorá mi pripomínala, ako som sa ja sama dostala od obrázkov v knižkách k telám, od umenia k pozostatkom v relikviách. Potom sme už všetci traja študovali rozpis umiestnenia relikvií jednotlivých svätých, ich mená, mená ich birmovných patrónov a potom sme cez sklo s úctou hľadeli na malú monštranciu, v ktorej bol umiestnený kúsok kosti, pár vlasov alebo kvapka krvi svätého. V kaplnke sme strávili viac ako hodinu. S ubiehajúcim časom sa nám svätí zdali už menej abstraktní, ich obeta sa stala reálnejšou, svedectvo ich života povzbudzujúcejším.

Nezainteresovanému pozorovateľovi sa prax Katolíckej cirkvi zbierať, vystavovať a uctievať relikvie svätých môže javiť v lepšom prípade ako povera, v horšom ako fantasmagória. Čo je to za bláznivé náboženstvo, ktoré chráni a udržuje malinké fragmenty kostí, trošku vlasov, či kvapiek krvi, nehovoriac o ich uctievaní? Je to náboženstvo, v ktorom sa verí, že žiadna obeta nie je abstraktná, ale sa žije v konkrétnom čase a priestore; v tele a skrze telo.

V prehlásení o umiestnení relikvií pod oltár Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii vysvetľuje toto prepojenie celkom jasne:

„(Umiestnenie relikvií svätých pod oltár) naznačuje, že obeta svätých má svoj pôvod v oltárnej obete (Eucharistii), a zároveň symbolizuje spojenie s obetou Krista za celú Cirkev, ktorá je povolaná svedčiť, aj za cenu straty života, o vernosti svojmu Pánovi a jeho Neveste (§237).“


Uctievame si relikvie svätých, pretože máme v úcte ich vernosť Kristovi a ich pripodobenie sa jeho dokonalej obeti na Kríži. Ich relikvie umiestňujeme pod oltár, pretože svoju obetu mohli priniesť iba vďaka milosti, ktorú prijali skrze Eucharistiu, ktorá nám trvalo sprítomňuje obetu Ježiša na Kalvárii.

Ruky, jazyky a krv svätých si uctievame preto, lebo aj my sme povolaní vystierať svoje ruky k biednym, ohlasovať Kristove slová o večnom živote a do poslednej kvapky krvi „prinášať svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1).
 

DISKUSIA k článku