dont_be_fooled.jpg

Tri krízové situácie v Cirkvi ... a čo s nimi

879
Zuzana Smatanová
Kultúra smrti

Zábavnejšie ladená webstránka, zaoberajúca sa záležitosťami Katolíckej cirkvi, Ignatius His Conclave, nedávno poukázala na to, že v súčasnom, nie vždy logickom zmýšľaní Cirkvi, je sväté prijímanie pre rozvedených a civilne znovuzosobášených katolíkov:

1) otázkou svedomia (kardinál Blase Cupich vo februári), alebo

2) predmetom usmerňovania miestnymi cirkevnými predstaviteľmi, čo však môže viesť k rozdielom medzi biskupmi a národnými biskupskými konferenciami (pápež v Amoris laetitia a rozliční hovorcovia v rozličnom čase), alebo

3) záležitosťou „výlučnej interpretácie“ argentínskych biskupov, ako to pápež vyjadril listom, publikovaným v Acta Apostolicae Sedis v júni 2017.

Ktorá z týchto vzájomne sa vylučujúcich možností v súčasnosti platí alebo bude platiť v budúcnosti, môže každý iba hádať.

Všimnime si, že tento chaos je čisto administratívnou otázkou, ktorá sa (ešte zatiaľ) radikálnym spôsobom nedotkla „prestavby“ manželstva, ani chápania samotnej podstaty Eucharistie. V tejto oblasti je to pole neorané s takými nezrovnalosťami a rozpormi, že problémy sa ťažko čo i len formulujú, nieto ešte riešia. Hoci dubia v tejto oblasti odviedla kus dobrej, poctivej roboty.

Pozrime sa na to z tej lepšej stránky. Jedno staré príslovie hovorí, že každá kríza je zároveň príležitosťou; pre nás je príležitosťou hlbšie a dôkladnejšie sa oboznámiť a prepojiť s autentickou tradíciou Katolíckej cirkvi.

Kardinál Cupich vo svojom príhovore na Cambridge University sa napríklad odvolával na veľkého kardinála Newmana, keď používal jeho vlastné názory na úlohu svedomia v súvislosti s tým, v čo katolíci veria. Dokonca citoval známu Newmanovu charakteristiku svedomia, ako „pôvodného námestníka Kristovho“.
Toto slovné spojenie sa objavilo v Newmanovom Liste vojvodovi z Norfolku, ktorý je v skutočnosti 150-stranovou knihou. Kľúčové pasáže však zaberajú asi iba desať strán (tu) a zaslúžia si, aby sme si ich pozorne prečítali. Alebo si pozrite tento jasný a stručný súhrn. Ak však chcete problematiku svedomia pochopiť plnšie, ponorte sa hlbšie do Newmanovho zmýšľania.

Cupich sám však interpretuje svedomie nesprávne, čo o ňom bolo známe už dlho predtým, ako sa objavil na scéne. Jeho názor tak očividne protirečí všetkému, čo zastával kardinál Newman, že nech už Cupichove prednášky písal ktokoľvek, bude mať hádam dosť rozumu na to, aby sa na Newmana už nikdy viac neodvolával. Zosmiešňoval by sa totiž tým viac, čím viac si katolíci uvedomujú pravdu.

To nás privádza k druhej možnosti: jednotliví biskupi, či biskupské konferencie, aj napriek konfliktom medzi sebou, rozhodujú o podmienkach manželského stavu a s ním súvisiacim prijímaním Eucharistie. Po viac ako 2000 rokoch dochádza v Cirkvi k rozkladu, chybám a začína v nej prevládať chaos.

Kardinál Gerhard Müller a páter Thomas Weinandy však pevne stoja za svojím a už od začiatku dokazujú, že štyri „znaky“ Cirkvijedna, svätá, katolícka a apoštolská – sa majú pokladať za prvky rozlišovania pravdy od klamstva v prípade akéhokoľvek „zdokonaľovania a zlepšovania“.

Cirkev je teda „jedna“, čo znamená to isté, ako povedať, že je zjednotená so samotným Ježišom Kristom. Práve kvôli tomuto nie je heréza iba vecou nesprávnych názorov a myšlienok, oddelených od toho, čo človek prijíma a čo sa učí. Ide o závažné narušenie vnútra Kristovho mystického tela. Páter Weinandy sa odvoláva na sv. Ignáca Antiochijského (35-108 AD), učeníka sv. apoštola Jána a mučeníka, ktorý veľmi dobre chápal, čo je v stávke: „Pre Ignáca bola heréza absolútnou ohavnosťou, pretože ničila jednotu Cirkvi a robila to odmietaním jednej katolíckej a apoštolskej viery Cirkvi.“ „Druhý Vatikánsky koncil a náuka sv. Jána Pavla II sa tohto názoru dôsledne pridŕžajú“, hovorí Weinandy.

Kardinál Müller jasne zhodnocuje Newmanove vlastné „znaky“, ktorými označoval pravé a nefalšované zdokonaľovanie ako protiklad k úpadku a skazenosti. Ide o príliš komplikovanú záležitosť na to, aby sa vyriešila pár vetami, ale všimnime si závery kardinála Mullera:

„Keď kardináli, biskupi, kňazi a laici žiadajú pápeža o objasnenie týchto vecí, nežiadajú od neho, aby im vysvetlil svoj názor. Chcú, aby im objasnil spojitosť svojej náuky v Amoris Laetitia s tradíciou Cirkvi.“

Tu je druhá príležitosť: na to, aby sme lepšie porozumeli svojmu svedomiu, potrebujeme všetci vedieť viac o tom, čo tvorí pravú katolícku tradíciu. 

A je tu tretia a záverečná otázka – či pápežov „list“ o argentínskych biskupoch rieši tieto záležitosti. Kardinál Müller je bývalým prefektom Kongregácie pre náuku viery a Weinandy je členom Medzinárodnej teologickej komisie vo Vatikáne. Na vyššie uvedenú otázku obidvaja odpovedajú „nie“.

V tejto oblasti bude každý seriózny katolík pochopiteľne našľapovať veľmi opatrne. „Poznám to z vlastnej skúsenosti: obvinili ma, že odmietam pápeža a že som protestant a ešte z toho, že sa usilujem pochopiť, čo pápež presne hovorí, a čo nie.“

Celý chaos začal podľa pátra Weinandyho nejednoznačnosťou: za následnú debatu, súvisiacu so správnou interpretáciou nejasnej náuky, je totiž zodpovedný sám pápež František. Dovolil druhým aby rozhodli o tom, čo je pravda aj napriek tomu, že apoštolský mandát pápeža spočíva v tom, že práve on má svojich bratov, či už duchovenstvo alebo laikov, utvrdzovať a posilňovať v pravde. Ba čo viac, ak je treba sankcionovať nesprávnu interpretáciu dogmy alebo inej náuky v súvislosti s prijatou apoštolskou náukou a magisterským úradom Cirkvi – ako ju dogmaticky definujú koncily a učia predchádzajúci pápeži a biskupi s ním zjednotení, a ako ju vo viere prijímajú veriaci – nemôže sa zároveň takáto náuka predkladať ako magisterská.

Müller spolu s Newmanom usudzuje: „Tí, ktorí sa usilujú prispôsobiť odkaz evanjelia dnešnému svetu, odvolávajúc sa pritom na kardinála Newmana, by si mali uvedomiť, čo hovorí o kontinuite Cirkvi ako takej. Pravá Cirkev sa podľa Newmana pozná podľa nemenného spôsobu, ktorým ju svet po celé stáročia, aj v čase „zdokonaľovania a pokroku“, vnímal ... Existuje iba jedno takéto spoločenstvo. Predložte túto charakteristiku Plíniovi alebo Juliánovi; predložte ju Fridrichovi II alebo Guizotovi ... Každý okamžite spozná, o koho a o čo ide. Kde by Newman také spoločenstvo hľadal dnes?“

Dobrá otázka ... na hlbšie zamyslenie. 

 

DISKUSIA k článku