[autorka: Dorothy Cummings McLeanová]
Prvýkrát v dejinách olympijských hier môžu muži, ktorí sami seba považujú za „ženy“ súťažiť so ženami počas zimných olympijských hier v Južnej Kórei.
Zo športovej reportáže Larryho Browna:
Medzinárodná olympijská komisia nariadila po prvý raz v histórii, že sa transgenderoví športovci môžu zúčastniť olympiády. Ženy, ktoré „zmenili“ svoje pohlavie na mužské, môžu súťažiť bez obmedzení, kým muži „prijímajúci“ ženské pohlavie, musia podstúpiť hormonálnu terapiu. V minulosti platilo podľa smerníc Medzinárodnej olympijskej komisie to, že športovci museli po zákroku zmeny pohlavia podstúpiť najmenej dvojročnú hormonálnu terapiu, aby boli oprávnení súťažiť. Posledné zostávajúce obmedzenie je, že športovci, ktorí boli mužmi, no teraz sú ženami, musia preukázať, že ich hladina testosterónu je konštantne pod stanovenou hranicou najmenej jeden celý rok pred súťažou.
No v podstate ostáva nejasným, či sa na zimných olympijských hrách 2018 zúčastnia nejakí športovci, ktorí otvorene deklarujú zmenu svojho pohlavia.
Ako bývalá amatérska boxerka som veľmi zvedavá, či sa vôbec nejaká žena, ktorá sa stala mužom, kvalifikuje na olympiádu v kategórii mužov. „Rýchlejšie, vyššie, silnejšie“ totiž nie je len mottom olympijských hier, no celkom výstižne to zhŕňa výsledky vrcholových mužských športovcov v porovnaní s tými ženskými. Napríklad, Američanka Florence Griffith Joynerová zabehla šprint na sto metrov za 10,49 sekundy. Usain Bolt z Jamajky tak dokázal za 9,58 sekundy.
A to je v športe dosť veľký rozdiel.
Žiadnej žene sa zatiaľ nepodaril prekonať rekord Florence Griffith Joynerovej, ktorý vytvorila v roku 1988. To len podčiarkuje, akým úspechom bolo pre ženu dosiahnuť takú rýchlosť. Prvé záznamy výkonov mužov, ktorým sa podarilo zabehnúť stovku pod desať sekúnd, siahajú už do roku 1968. Mnoho mužov zabehne svoju stovku rýchlejšie, ako Joynerová stovku v ženskej kategórii. Takže vôbec neočakávam, že sa transsexuál ženy stanú v najbližšej dobe ohrozením Boltovho prvenstva.
Rovnako ani neočakávam to, že Joynerovej rekord ostane dlhší čas neprekonaný hlavne vzhľadom na to, že sa mužom tvrdiacim, že sú „ženy“, otvorila možnosť tento rekord prelomiť.
Nový rekord možno padne o celkom pozoruhodný rozdiel, no víťaz sa nestane inšpiráciou pre dievčatá po celom svete. Šampión, i keď seba samého považujúceho za ženu, pravdepodobne dievčaťom ani nikdy nebol. S najväčšou pravdepodobnosťou bude mať športovec nastoľujúci nový rekord neporovnateľnú výhodu v tom, že raz bol dospievajúcim chlapcom. Keď to uvidia dospievajúce dievčatá, môžu sa jedine zamyslieť, či ich celá drina a obeta investovaná do prípravy na olympiádu stála za to.
V budúcnosti si viem predstaviť veľmi rozdielnu olympiádu. Takú, kde budú súťažiť elitní športovci a „športovkyne“, ktoré sa však nenarodili ako ženy. Podobne, ako osem členiek iránskeho ženského futbalového tímu.
Medzinárodná olympijská komisia netrvá na tom, aby transgenderoví športovci podstúpili zákrok, ktorý niektorí ľudia volajú „prispôsobenie pohlavia“, no azda presnejšie označenie je genitálne zmrzačenie. No nástojí na tom, aby športovci súťažiaci v ženskej kategórii nemali v tele viac ako desať nanomolekúl testosterónu na liter krvi jeden rok pred zahájením súťaže.
To by malo urobiť súťaženie spravodlivým pre – veď viete – ženy. Pre ženy, ktoré sú len ženami aj so ženskou fyziognómiou. Nie pre „intersexuálov“ ako je Juhoafričanka Caster Semenyaová, či transsexuálov ako Novozélanďanka Laurel Hubbardová (narodená ako Gavin Hubbard). No nie je to len súčasná alebo nedávna osobná hladina testosterónu, ktorá robí rozdiel medzi mužským a ženským športovým potenciálom: je to tiež prítomnosť testosterónu vo veku dospievania. Dlhodobý dopad toho, keď má niekto vyššiu hladinu testosterónu, rovnako ako mužskú stavbu tela, nemôže byť len tak nevzatý do úvahy.
Som rada, že Medzinárodná olympijská komisia netrvá na tom, aby sa biologickí muži identifikujúci seba samých ako ženy, museli chirurgickým zákrokom viac pripodobniť biologickým ženám. Zároveň sa však zamýšľam, čo by ešte zastavilo cynických mužov túžiacich po sláve a výhodných reklamných kontraktoch vstúpiť do sveta ženského športu.
Nedávno som čítala fascinujúcu knihu o tom, ako sa zmenil britský ženský olympijský tím. Družstvo naverbovalo ženy, ktoré mali dovtedy len strohé skúsenosti so športom v porovnaní so ženami, s ktorými mali súťažiť. No mali nadľudskú úroveň vôle po víťazstve. Som si istá, že neexistuje nedostatok mužov, ktorí síce nemajú také schopnosti, aby porazili vrcholových športovcov vo svojej kategórii, no túžia víťaziť aspoň v súboji so ženami.
Porazené budú, samozrejme, ženy a ženské športy, a teda všetky ženy nakoniec prehrajú.
Ako tínedžerka som hrávala ľadový hokej a nič ma z tejto skúsenosti nepresvedčilo, že zápas proti dospievajúcim chlapcom by bol niečím bezpečným. A ako som spomínala vyššie, bola som amatérskou boxerkou a nič, čo som zažila, ma nedoviedlo k presvedčeniu, že by som dokázala poraziť boxera, ktorý by mal viac ako dvanásť rokov.
Kto z rodičov by povzbudzoval svoje dcéry do kontaktných športov proti dospievajúcim chlapcom či mužom?
A kto z rodičov by teraz s úprimným a čistým srdcom podporoval svoje desaťročné dievčatko stať sa olympijskou medailistkou s vedomím toho, že jej úspech bude vo veľkom závisieť od toho, či si niektorý z mužom, ktorý sa prehlási za ženu, nezmyslí pokúsiť sa o prvenstvo v tejto kategórii?
Mám veľmi rada ženský šport, ktorým je akýkoľvek šport, kde ženy súťažia s inými ženami. Som rada, že existujú ženské športy a to len vďaka tým ženám, ktoré raz dokázali mužom, že šport a tréning neublíži nášmu údajne jemnému vnútru.
Cieľom toho všetkého bolo aspoň si zahrať, dobre si zasúťažiť a vyhrať jedna nad druhou. Len veľmi zriedkavo nás zaujímalo to, aby sme porazili mužov v ich kategóriách.
Aká hanba, že nás chcú teraz niektorí muži poraziť v tých našich.