[autor: Jonathon von Maren]
Šikmá plocha holandského právneho režimu ošetrujúceho eutanázie sa stáva efektívnejšou a rýchlejšou aj vďaka krvi, ktorá po ňom steká – dnes sa dokonca aj tí, ktorí v tomto „zabijackom priemysle“ pracujú niekoľko rokov, začínajú cítiť nepohodlne, keďže Zubatá s kosou si berie viac a viac životov a to bez náznaku protestu zo strany ochrancov tých najzraniteľnejších.
Berna van Baarsenová, medicínska etička v severnom Holandsku pracujúca vo flámskej regionálnej hodnotiacej komisií pre vykonávanie eutanázie rozhodujúcej o legálnej podstate tohto zabíjania, rezignovala na svoju pozíciu k prvému dňu tohto roka. Jej rozhodnutie bolo reakciou na holandský zákon umožňujúci doktorom zabiť pacientov s demenciou aj v prípade, že títo pacienti na to nedali svoj súhlas.
Na to, aby mohlo byť tak veľa ľudí legálne usmrtených, musel byť najprv „zavraždený“ samotný jazyk.
„Bez súhlasu“, samozrejme, znamená zabitie niekoho proti jeho vôli. No slovné spojenie „bez súhlasu“ znie oveľa prijateľnejšie, skoro ako keby bol porušovaný nejaký frivolný zdvorilostný manier a nešlo o vážne poškodenie posvätnosti ľudského života. Lebo ako sa píše úskočným jazykom v Článku 2.2 holandského zákona o eutanázii:
„Pacient starší ako šestnásť rokov, ktorý už nie je schopný vyjadriť svoju vôľu, no pred dosiahnutím takéhoto stavu bol považovaný za schopného primerane posúdiť svoje vlastné záujmy a urobil písomné vyhlásenie požadujúce ukončenie svojho života, v tom prípade lekár môže vyhovieť tejto žiadosti, ak nemá opodstatnené dôvody tak nevykonať.“
Pre Van Baarsenovú, ktorá strávila desaťročie podpisovaním sa pod zabíjanie všetkých možných druhov, však už toto prekročilo hranicu únosnosti. Rozhodla sa s tým skoncovať práve vtedy, keď mala začať dávať pečiatky pod vraždenie starých mužov a žien s demenciou.
„Neverím, že písomné vyhlásenie s uvedením úmyslu môže nahradiť ústnu žiadosť v prípade nespôsobilých pacientov s rozvinutou demenciou,“ povedala pre jeden magazín. Stojí za pozornosť, že nenamieta proti zabíjaniu všetkých nespôsobilých pacientov – ak majú rakovinu, vopred vyjadrili túžbu po eutanázii, a následne upadli do kómy, v takom prípade van Baarsenová nevidí prekážku. „V takom prípade je to v poriadku,“ povedala.
Je však pravdou, že podľa terajšieho znenia zákona je takmer nemožné posúdiť, či je zabitie niekoho s demenciou v súlade so zákonom. A to van Baarsenovú viedlo podľa jej slov k rezignácii.
„Toto ochorenie je nevypočítateľné a ním postihnutí pacienti žijú dlhšie, “ vyjadrila sa pre magazín, „môže sa stať počas tej doby mnoho vecí. Napríklad sa môže stať, že si pacientka bude želať eutanáziu vtedy, ak už viac nebude rozoznávať svojich príbuzných. Môže sa to stať. No na ďalšej návšteve sa môže opäť rozpamätať na svojho manžela alebo deti. Aký bude teda ten správny čas pre eutanáziu?“
Nepríjemná pravda znie, že je to práve rodina postihnutého muža alebo ženy, ktorá často rozhoduje. Nedávny desivý prípad hovorí o jednej staršej žene s demenciou žijúcej pokojný život v domove pre seniorov. Doktor jej vykonal eutanáziu po tom, ako rozhodol, že už je ten pravý čas a jej stav dostatočne pokročil na to, aby bol jej život ukončený. Do jej kávy boli nadrvené uspávajúce prášky, no v istom momente sa prebudila a snažila sa brániť pred pokračovaním procedúry. Doktor nariadil jej príbuzným, aby ju pridržali, kým jej on vpichne smrtiacu injekciu. Zomrela. Holandská komisia minulý rok nenašla na doktorovi žiadnu vinu.
Možno mala von Baarsenová na mysli práve tento prípad, keď vysvetľovala, že po desaťročí vriec s mŕtvolami má toho už dosť:
„Je v zásade nemožné v tejto situácii rozoznať a stanoviť, že pacient neúnosne trpí, pretože on sám to už nedokáže vysvetliť,“ povedala van Baarsenová.
Niekedy sa pacient správa agresívne po tom, ako bol prijatý do domova pre seniorov; dokonca niekedy kričí, že chce z tade odísť. „Je, samozrejme, možné, že pacient neznesiteľne trpí,“ priznáva. „No platí to isté aj pre pacienta, ktorý sedí ticho v kúte zariadenia? Ak si nie ste celkom istí, nemôžete ani predpokladať, že neznesiteľne trpí.“
Van Baarsenová nie je jedinou členkou komisie pre posudzovanie eutanázie, ktorá rezignovala kvôli interpretácii zákona. Pred tromi rokmi etik Theo Boer odstúpil zo svojho postu a stal sa ostrým kritikom holandského systému eutanázie.
Prostou pravdou je, že tieto zákony o eutanázií nevyhnutne skĺznu k svojmu logickému záveru: Dostať samovraždu na požiadanie, pre kohokoľvek, kto chce. Holandsko už zvažuje legislatívne zmeny, ktoré by umožňovali ľuďom určitého veku rozhodnúť sa s pomocou štátu, kedy chcú „ukončiť život“ – čakáme len na vás, matka – a je vysoko nepravdepodobné, že to ostane len pri tomto. Ako sme spolu s mojím kolegom Blaisom Alleynem vysvetlili v krátkej apologetickej knihe napísanej minulý rok s názvom Sprievodca pre diskusiu o asistovanej samovražde (A Guide to Discussing Assisted Suicide), spoločnosť bude presadzovať buď prevenciou proti samovražde, alebo bude pri samovražde asistovať. Keď sme už raz legislatívne dali priestor pre konečné seba-ubližovanie a dali sme doktorom právo zabíjať, vydali sme sa tým na veľmi nebezpečnú cestu.
A ako pozorujeme Holandsko, táto cesta môže skončiť pri príbuzných pridržiavajúcich vzpierajúcu sa starenku, ktorá nevedome vypila šálku kávy naservírovanej usmievajúcimi sa priateľmi a zobudiaco sa pri tom, ako sa jej doktor snaží vziať život. Zápasila o svoj život, no bezvýsledne. Ihla prenikla, jed prešiel cez starnúce telo a bol koniec. Slovo „eutanázia“ pochádza z gréckeho pomenovania pre „dobrú smrť“. Je to však veľmi krutý vtip.