“Pápež diktátor” - recenzia

06.12.2017SVET
563 1 2
Zuzana Smatanová
Neutral

Pozn. šéfredaktora: Robert Royal, editor TheCatholicThing.com recenzuje knihu ktorá vyšla koncom minulého roka a spôsobila značný rozruch. Informovanie o knihe, ani publikovanie recenzie neznamená, že redakcia LIFENEWS sa stotožňuje s konkrétnym postojom k danej téme. O existencii knihy sme vás informovali TU.

********

Názov tohto článku je zároveň aj názvom knihy, ktorá sa začiatkom decembra minulého roka objavila v angličtine (v taliančine už skôr) a ktorej autor ju napísal pod vznešeným renesančným pseudonymom Marcantonio Colonna, čo bolo meno talianskeho admirála v bitke pri Lepante. Očividne nemohol písať pod svojím vlastným menom, obával sa totiž odvetných opatrení. Fakty, ktoré nám predkladá, sú však do značnej miery presvedčivé: pápež František starostlivo pestuje svoj imidž na verejnosti ako apoštol milosrdenstva, láskavosti, vľúdnosti a otvorenosti; v súkromí je však autoritárom, známy svojimi výbuchmi hnevu, okorenenými nadávkami, ako aj manipulatívnosťou pri presadzovaní svojich priorít.

Toto však nie je žiadnou novinkou, prinajmenšom v Ríme. Spomínaná kniha je však podrobnejšia a preniká oveľa hlbšie, než akákoľvek iná publikácia predtým. Občas síce príliš voľne vykladá dôkazy, avšak ich celkové množstvo je ohromujúce. 90% z nich je nesporných, nemôžu síce pomôcť, ale aspoň objasňujú "kto je František a čím sa zaoberá.“

Časti tohto príbehu poznám, takpovediac, z prvej ruky – zo Synód o rodine som z Ríma denne informoval The Catholic Thing – sú absolútne spoľahlivé. Vieme, napríklad, že pápež František celkom ochotne a otvorene manipuloval Synody tým, že osobne vymenoval podporovateľov Kasperovho návrhu, že v kľúčových bodoch osobne zasahoval, menil priebeh jednania a určoval biskupom kedy majú rokovanie začať – a kedy skončiť.

Keď si František niečo zaumieni – ako dokazuje aj Colonna – ide za tým, až kým sa to neuskutoční, bez ohľadu na názor tých, čo s ním nesúhlasia (vyniklo to najmä na Synodách). Správa sa, viac-menej, podľa jasného vzorca. V otázke rozvedených a znovuzosobášených katolíkov, v otázke životného prostredia, prisťahovalcov, „islamofóbie“ a chudobných, je pápež neoblomný. On však nebol zvolený na to, aby revolucionalizoval náuku o manželstve, ani aby zohrával nejakú úlohu na poli medzinárodnej politiky. Bol zvolený aby sa stal „reformistom“, ktorý dá do poriadku predovšetkým vatikánske financie a popasuje sa s gay lobby, čiže s dvoma vecami, ktoré zohrali úlohu pri rezignácii pápeža Benedikta XVI.

Na fronte financií mal pápež silný nástup: založenie Rady kardinálov, úsilie kardinála Pella o anglo-saskú transparentnosť, vytvorenie zvláštneho sekretariátu pre ekonomiku, najatie firmy PriceWaterhouseCoopers na externý audit. Trochu ho pribrzdilo, keď stará garda začala opäť pomaly získavať kontrolu nad vatikánskymi financiami – a prehľad. Celý rad prezidentov, funkcionárov, účtovníkov, atď. Vatikánskej banky sa zrejme dostalo príliš blízko k pravde, a boli bez náležitého vysvetlenia prepustení. (Niečo podobné sa odohralo aj pri riešení kontroverzie okolo Maltézskych rytierov.) Kardinál Pell sa musel vrátiť do Austrálie, aby čelil obvineniu zo sexuálneho zneužívania spred štyridsiatich rokov, ktoré sa podozrievavo vynorilo opäť nad hladinu po tom, čo už bolo preskúmané a zamietnuté.  

A kde bol v tomto období pápež? Nezdalo sa, že by ho tieto veci nejako zvlášť zaujímali. Ak by ho totiž zaujímali, určite by sa urputne snažil o finančnú reformu aspoň tak, ako sa zaujíma povedzme o globálne otepľovanie. Austen Ivereigh, britský spisovateľ a fanúšik pápeža, nazval pápežov životopis The Great Reformer (Veľký reformista) čiastočne aj pre rolu, ktorú Jorge Bergoglio údajne zohral pri potláčaní zneužívania v Buenos Aires. Colonna pochybuje o pravdivosti týchto tvrdení, a to nielen preto, že v Ríme proti nemu František nezakročil. Podľa jeho názoru treba argentínske tvrdenia opätovne preskúmať.

A potom tu máme gay mafiu. Ľudia zabúdajú, že pápežova povestná poznámka „Kto som ja, aby som súdil?“ nebola mienená ako zovšeobecňujúci komentár na tému homosexuality. Odznela ako reakcia na otázku o Msgr. Battistovi Riccovi, ktorý sa zamotal do niekoľkých homosexuálnych škandálov v Buenos Aires. Aj napriek tomu sa však po voľbe pápeža v roku 2013 stal Františkovými „očami a ušami“ vo Vatikánskej banke, ako aj riaditeľom Casa Santa Marta (domu sv. Marty), v ktorom František býva.

Ďalej tu máme problematické a neuvážené „vzkriesenie“ postáv, ako je napríklad kardinál Gottfried Daneels, ktorý už bol raz úplne zdiskreditovaný pre svoju podporu antikoncepcie, rozvodu, gay „manželstiev“, dokonca eutanázie a potratu, ako aj pre škandalózny postoj k sexuálnemu zneužívaniu kňazmi. A predsa sa objavuje na balkóne Svätopeterskej baziliky po boku Františka po konkláve, aby prečítal modlitbu nového pápeža pri jeho inaugurácii. Bol zároveň aj jedným z Františkových es, ktoré si osobne pozval, aby ho podporili na Synodách.

Ďalším krokom bolo vymenovanie iného radikálneho arcibiskupa Pagliu za riaditeľa „reformovaného“ Inštitútu manželstva a rodiny Jána Pavla II. Nezabudnuteľným, čisto autoritatívnym gestom „odsunul“ kardinála Saraha a predniesol namiesto neho otvárací prejav v akademickom roku 2016 a hovoril o „príliš abstraktnom a takmer umelom teologickom ideále manželstva“. Ostáva len veriť, že kardinál Marx hovoril pravdu keď sa na záver Synod vyjadril, že toto bol len začiatok.

Najmenej uspokojivou časťou tejto knihy pre mňa je rozprávanie o tom, ako „skupina St. Gallen“ (neformálne zoskupenie vysoko postavených reformistov v Rímskokatolíckej cirkvi) – jedným zo svojich členov nazvaná aj mafiou – ktorá sa stretla, aby naplánovala opozíciu voči Jánovi Pavlovi II a Jozefovi Ratzingerovi, identifikovala Jorge Bergoglia ako budúceho kandidáta na pápeža. Pre svet bol neviditeľný až po jeho záverečnú reč na Synode v roku 2001 o úlohe biskupov. Očakávalo sa, že ju bude mať kardinál z New York City Edward Egan, no ten zostal doma kvôli útokom z 11. septembra. V príhovore sa zdôrazňovalo očakávanie férovosti synodálnych otcov na obidvoch stranách. Colonna neskôr odhalil, že celý príhovor bol dielom tajomníka Synody a pisateľa príhovorov, Msgr. Daniela Emilia Estivilla. Z času na čas sa potrebujeme prebudiť a dozvedieť sa, ako sa veci majú.

Colonna však oslabil svoju vierohodnosť tým, že zopakoval klebetu o tom, že vatikánsky štátny tajomník kardinál Parolin presvedčil Františka, aby použil peniaze zo zbierky ´Halier sv. Petra´ na podporu prezidentskej kampane Hillary Clintonovej. Nejestvujú o tom žiadne dôkazy, a Colonna navyše nemá ani prijateľné vysvetlenie, prečo by si Rím mal myslieť, že Mrs. Clintonová – Hilary Clintonová! – by stála za toľké riziko a potenciálny škandál.

Aj napriek niekoľkým prešľapom nám zostal ten najrušivejší prvok: množstvo dôkazov, potvrdených špecifickými prípadmi počas celého pontifikátu, že pápež len veľmi málo používa zavedené postupy, precedensy, či dokonca zákonné systémy v rámci Cirkvi. Tu nejde totiž len o nejaké triviálne pravidlá, o farizejský formalizmus, o odporovanie Duchu Svätému, atď... Toto všetko sú seriózne prostriedky, ktorými sa Cirkev usiluje zotrvávať v jasnej náuke, spravodlivosti a poriadku – a riešiť skutky nespravodlivosti alebo zneužívania tými, čo sú pri moci.

Ak však samotná hlava Cirkvi necíti záväzok voči tradícii, ani voči objektívnemu zákonu, ktorý zdedila, čo potom? Už len samotná táto otázka človeka rozruší. Každá odpoveď na ňu bude musieť vziať do úvahy aj materiál v tejto presvedčivej a zaujímavej knihe, ktorý toho veľa odkrýva.               

 

Podobné články

DISKUSIA k článku