Je vyžadovanie výroby svadobnej torty na svadbu osôb rovnakého pohlavia od pekárov, ktorí sú kresťanmi, porušením ich práva na slobodu náboženského vierovyznania? O toto sa totiž jedná v prípade, ktorý sa v súčasnosti prejednáva pred Najvyšším súdom USA. Ide o ďalšiu závažnú kolíziu medzi silami sekulárneho pokrokového liberalizmu a jeho kresťanskými terčami.
A predsa ešte existujú kresťania, ktorí sú natoľko optimistickí, že dúfajú v prímerie. Ross Douthat, reportér New York Times, napríklad apeluje na sudcu Anthony Kennedyho, ktorý má často, a takmer určite bude mať aj teraz, rozhodujúci hlas. Napriek Kennedyho záznamom – v roku 2015 rozhodnutím v prípade Obergefell prakticky dostal právo na ´manželstvá´ osôb rovnakého pohlavia do Ústavy – Douthat dúfa, že tento sudca bude hlasovať v prospech spomínaného pekára, vďaka čomu zaistí medzi liberalizmom a kresťanstvom síce neistý, ale predsa len pokoj.
Týmto Douthat ilustruje tendenciu, ktorá je medzi dnešnými katolíckymi intelektuálmi veľmi rozšírená – sklon k nostalgii. Vrhá clivé a roztúžené pohľady do minulosti, do čias, kedy sekulárny pokrokový liberalizmus a to, čo on nazýva „náboženským konzervativizmom“ v pokoji nažívali vedľa seba. Kedy presne? Jedným z kandidátov na toto obdobie je čas pred rozhodnutím Najvyššieho súdu o ´manželstvách´ osôb rovnakého pohlavia, avšak aj v roku 2014 už bolo príliš neskoro na separovanie týchto dvoch súperiacich síl.
Lepším kandidátom je obdobie rokov 1950–70, o ktorom je Douthat presvedčený, že ho raz v budúcnosti historici uznajú za zlatú éru americkej politiky. Či to tak bude, ukáže čas, je však jasné, že podľa neho sa v 70-tych rokoch v Amerike niečo poriadne zbabralo, a že Hugh Hefner v tom zohrával dôležitú rolu. (Hugh Hefner v roku 1953 založil a odvtedy vydával časopis Playboy; pozn. prekl.) Človek teraz chápe, prečo sa schyľovalo k určitému napätiu medzi tradičnými katolíkmi. Bezprostredné povojnové obdobie bolo obdobím, v ktorom katolíci ešte pokojne spolunažívali s liberálnym impériom, a akosi prirodzene sa doňho integrovali, pričom pomáhali zvoliť kvázi-katolíckeho prezidenta. Anthony Kennedy nie je síce John F. Kennedy, avšak podľa Douthatovho názoru „apelujete na ´vládcu´, ktorého máte“.
V prežívaní nádeje na zachovanie rovnováhy v snahe vzájomne prispôsobiť katolicizmus a liberálny štát, aj keď len vďaka benevolentnému guvernérovi, nie je Douthat určite sám. Dokonca aj katolíci, ktorí sa sami pokladajú za „tradicionalistov“, si túžobne želajú prispôsobenie a spoločnú existenciu katolicizmu a liberálneho štátu. V prekvapivom počte prípadov, (aj v Douthatovom) tu ide o túžbu po nejakej ére z minulosti. (Či vlastnosti, pripisované tejto ére sú naozaj správne, nie je v danej chvíli až také podstatné.)
Historické kritérium sa mení. Paris Statement (Parížske vyhlásenie), nedávna deklarácia, ktorú podpísali filozofi (aj katolícki) sa vracia späť, do povojnovej Európy kresťansko – liberálnej demokracie, ešte pred tým, ako konflikty medzi kresťanstvom, liberalizmom a demokraciou nabrali taký bolestný obrat. Podľa Commentary Sohraba Ahmariho je jedným z kritických období koniec 80-tych a začiatok 90-tych rokov.
V týchto rokoch sv. Ján Pavol II (Apoštol slobody človeka, ako ho nazval Ahmari), Reagan a Thatcherová dobyli svetovú scénu, porazili komunizmus a ohlásili novú epochu neokonzervatívneho (niekto by povedal, že neoliberálneho) vládnutia, zameraného na „slobodné“ trhy a presadzovanie globálnej „slobody“. V prospech Ahmariho treba povedať, že uznáva, že liberáli čelia závažným otázkam, na ktoré možno nebudú schopní odpovedať (pričom dôrazne odmieta teologický liberalizmus). Aj on však, tak či onak, túži po dobe, v ktorej liberálna demokracia nažívala s kresťanstvom v pokoji.
Iní nemajú historické obdobie, ktoré by výslovne preferovali, avšak aj oni sa usilujú akoby prinavrátiť prímerie, ktoré existovalo už dávnejšie medzi kresťanstvom a liberalizmom. Rusty Reno, editor First Things, by rád rozlíšil „liberalizmus ako presvedčenie“ a „liberalizmus ako tradíciu“, pričom sa prikláňa k tej druhej forme, a prvej sa zrieka. Reno by rád, keby sa dodržiavali liberálne zvyky a zachovali liberálne inštitúcie, pričom by sa vyhol všetkým rušivým prvkom, objavujúcim sa vtedy, keď liberalizmus natláča svoje ideologické názory do hláv vzpierajúceho sa obyvateľstva.
Podľa mňa sú všetky tieto názory iba zbožným prianím. Niet totiž dôvodu myslieť si, že stabilné, dlhotrvajúce zblíženie medzi katolicizmom a liberálnym štátom je reálne uskutočniteľné, či už by si to niekto želal alebo nie. Ani samotní katolíci by sa nemali upínať na žiadne špecifické miesto, k žiadnemu obdobiu, či politickému zriadeniu.
Ak má liberalizmus zostať verný sám sebe, nemôže tolerovať, už z princípu, žiadne prispôsobenie sa, nech už by katolíci dúfali v čokoľvek. Tento problém dobre ilustruje Renovo rozlíšenie medzi liberalizmom ako presvedčením a ako tradíciou. V episkopálnej cirkvi je bežné počuť, ako sa Krédo bagatelizuje v prospech tradície a liturgie („lex orandi, lex credendi“/ Cirkev verí tak, ako sa modlí). Problém je v tom, že samotná liturgia obsahuje slávnostné potvrdenie Kréda. Preto už neexistuje únik pred zaujatím postoja pravdivosti alebo falošnosti k podstate Vierovyznania. Reno, podobne ako ja bývalý príslušník episkopálnej cirkvi, sa ocitol v rovnakom probléme, mutatis mutandis (po nevyhnutných úpravách). Aj liberalizmus má vážne záväzky, hoci mnohé z nich sa tak nemusia javiť.
„Tradícia“ liberalizmu, v skutočnosti anti-tradícia, je založená na formálnom Kréde, podľa ktorého sa nedá žiť bez toho, aby človek neprenikol do týchto antitradicionalistických názorov, nesympatizoval s nimi a nežil podľa nich. Urobiť tak nevyhnutne znamená opätovné potvrdenie liberálneho presvedčenia. Inými slovami, ako som už uviedol inde, hlavnou „tradíciou“ liberalizmu je v skutočnosti „liturgia, zameraná na sviatostné slávenie prekonania temnoty bigotnosti a nerozumnosti pokrokovým spôsobom.“ Zúčastniť sa na tejto tradícii, na tejto liturgii, nevyhnutne znamená zachytiť sa v určitom čase v histórii, vo svete a v „posvätnom“ liberálnom názore.
Aj keď sa liberalizmus nemôže prispôsobiť v princípoch, môžno existuje akési neurčité prímerie, pragmatická rovnováha politických a sociálnych síl. Dosiahnuť prímerie si vyžaduje minimálne dve strany, alebo akúsi vyššiu tretiu moc, ktorá zabráni jednostrannej agresii – akýsi katechon pre liberálny štát. V našej aktuálnej situácii neplatí žiadna z týchto podmienok.
Sily sekulárneho pokrokového liberalizmu, ktoré zasahujú do oboch hlavných politických strán, sa vôbec netaja tým, čo by najradšej urobili veriacim katolíkom. Istý profesor práva na Harvarde nabádal svojich stúpencov – liberálov, aby odmietli šíriacu sa „náboženskú slobodu“ tým, že budú brániť práva LGBT, pretože „nastúpiť tvrdú líniu (´Vy strácate, žite si s tým´) je oveľa výhodnejšie, než prispôsobovať sa „lúzrom“... a nastúpenie tvrdej línie zjavne výborne fungovalo v Nemecku a Japonsku po roku 1945.“ (Neskôr ponúkol nepresvedčivú reinterpretáciu svojich vlastných vyhlásení.) Počas pôsobenia Obamu v prezidentskom úrade vtedajší generálny prokurátor USA pripustil, že kresťanské inštitúcie by v súvislosti s postojom k svojim doktrínam mohli stratiť svoje daňové úľavy.
Na základe týchto agresívnych a represívnych výrokov by bolo bláznovstvom očakávať zhovievavosť. Rovnakým bláznovstvom by bolo veriť, že sily, ktoré od roku 1970 s ničivou silou stále agresívne expandujú každým rokom čoraz viac, by s tým odrazu prestali. Trumpova administratíva, zmrzačená morálnymi kompromismi, takmer určite prispeje iba dočasnými úľavami.
Douthat dokazuje, že nechápe politickú vedu, keď vkladá svoju dôveru v zákony a v súdnictvo ako také, a v Kennedyho obzvlášť. Skôr či neskôr, ale asi skôr, bude politická kontrola nad vymenovávaním sudcov znamenať, že sa budú ´musieť´ prispôsobovať názorom širšej spoločnosti, ktorá v Amerike roku 2018 čoraz viac odmieta zásadné princípy katolíckej náuky. Ani súčasná „konzervatívna“ väčšina na Súde nebude trvať večne; ale ako sme videli na prípade Obergefell, aj táto sila podlieha spoločenskému konformizmu. Tu už nejde o to, či ku konfliktu medzi liberálnym štátom a katolicizmom vôbec dôjde, ale kedy a aké to bude zlé!
Tento konflikt, či už zamýšľaný alebo nie, môže mať na katolíkov blahodarný účinok v tom zmysle, že im pripomenie, že nostalgia za stratenou harmóniou liberálneho zriadenia je teologickým omylom. Katolíci by sa nemali príliš zamilovať do tradícií a praktík určitej lokality alebo doby; nemala by skrátka existovať žiadna „teológia miesta“, ako ani nostalgia za strateným miestom a časom. To nie je o tom, že sa nemôžete napríklad opäť vrátiť domov; to je o tom, že pre katolíkov nie je žiadne miesto na zemi tým pravým domovom.
Podľa Listu sv. apoštola Petra majú katolíci tu na zemi iba ´prechodné bydlisko´, nevládne im žiadny režim a nikde na zemi nemajú skutočný domov, okrem miesta určenia, ktorým je Večné mesto. Typický anglikánsky pokus Rogera Scrutona o povýšenie nostalgie na princíp odhaľuje vo svojej knihe Where We Are (Kde sme) tento rozhodujúci omyl. „Návrat domov“, píše Scruton, „nie je únikom zo sveta, ale jeho potvrdením.“ Pre katolíkov, naopak, je „potvrdenie sveta“ sotva ideálom. Katolícka integrálnosť správne udržuje našu nádej v taký politický režim, ktorý sa usiluje priamo o spoločné dobro a v konečnom dôsledku o nebo a dovoľuje kompromisy s neideálnymi zriadeniami. Tieto prechodné zriadenia, nech by boli akokoľvek žiadané, sa však nikdy nesmú zameniť so samotným Večným mestom.
Prečo majú tradiční katolíci sklon k nostalgii? Typickým omylom je zjednotenie tradícií Cirkvi s tradíciami celej spoločnosti. To sú totiž dve veľmi odlišné veci; Cirkev je archa, plávajúca v nebezpečných vodách, ktorá si chráni a uchováva vlastné vnútorné tradície, čiastočne obklopená múrmi, ktoré ju chránia pred záplavou svetských praktík a mravov. Peter tak vo svojom liste prepája nezakorenenosť katolíkov, ako ľudí bez pravého domova tu na zemi, s odmietaním ľudských politických tradícií a s „životom vo vyhnanstve tu, v úctivej bázni pred Pánom, pretože cena nášho vykúpenia nie je dočasné striebro, ani zlato, ale predrahá Krv...“
Katolicizmus nie je burkeanizmus. Keďže katolíci sú ´vyhnancami´ v tomto svete, nemajú mať žiadne miesto, ani tradície, vrátane politických, ku ktorým by priľnuli. Nepociťujú teda žiadnu náklonnosť k hmlistej anglickej krajine, tak často opisovanej v Scrutonových prózach, ani k Renovmu uhladenému rozlíšeniu liberálneho presvedčenia a liberálnej tradície, ani k dvojpartajnej vláde Douthatovej povojnovej zlatej éry, ani k Ahmariho ére víťazstva (aj keď krátkeho) liberálnej demokratickej slobody po roku 1989.
Ahmari sa sarkasticky posmieva katolíckej integrálnosti, ako „dedine hobbitov“ – nostalgii. V tomto je Ahmari čiastočne nespravodlivý (dedina a mesto sa predsa diametrálne líšia), ale čiastočne má aj pravdu. Po kolapse povojnového zbližovania s liberalizmom už môže integrálny katolicizmus len napredovať s nádejou na preloženie starých princípov do nových podmienok a inštitucionalizovaných foriem, spoločne vytvárajúcich nové zriadenie. Avšak Ahmari, podobne ako Reno, Scruton a signatári Parížskeho vyhlásenia by mali tento sarkastický kúpeľ aplikovať aj na vlastné nostalgické názory.