[autor: John Horvat II]
Súčasne ako zomierajú ľudia z narodení počas Veľkej hospodárskej krízy a Druhej svetovej vojny, ich deti sú ponechané, aby vyriešili tragický problém, ktorému predchádzajúce generácie nečelili.
Tento problém zahŕňa veci, ktoré nikto nechce. Mnoho detí už viac nevie oceniť vlastníctvo rodičov. Rodinné striebro pre nich znamená veľmi málo. Dokonca ani sentimentálne dôvody nestačia na zachránenie rodinného dedičstva pred záložňami alebo charitnými obchodmi. Deti niekedy odovzdajú veci z celých domácností do rúk ľudí, ktorí sa špecializujú na ich likvidácii
Nejde tu iba o skutočnosť, že ľudia nevedia takého veci zmestiť do svojich preplnených domoch, ale o to, že tieto samotné veci už dlhšie nemajú zmysel v domoch neskorších generácií. Hektický životný štýl spôsobuje, že je premiestniteľnosť lacného domáceho vybavenia dôležitejšia ako stabilita ťažkého nábytky.
Vkus sa zmenil
Je naozaj pravda, že vkus sa zmenil a že veci minulosti už viac nie sú hodnotné. Kedysi sa verilo, že samotný fakt, ak je niečo považované za starožitnosť garantuje, že to má aspoň nejakú hodnotu. Ale to už neplatí.
Neexistuje žiadny trh na „starožitnosti“ generácie Veľkej hospodárskej krízy a Druhej svetovej vojny. Mnoho obchodníkov so starožitnosťami sa ich ani len nedotkne. Trh je zahltený takýmito predmetmi. Záložne či charitné obchody si môžu dokonca dovoliť byť vyberavé ohľadne toho, ktoré predmety príjmu.
Samozrejme, musíme poznamenať, že veľká časť z týchto vecí, ktoré nikto nechce, nemajú samé o sebe veľkú hodnotu. Veľa v nich pochádza z veľkovýroby, ktorá sa nikdy nezameriavala na udržateľnosť hodnoty. Vo všeobecnosti platí, že iba veci najvyššej hodnoty si dokážu stále nájsť miesto na trhu. Všetko zvyšné, i keď vkusné a krásne, sú veci, ktoré nikto nechce.
Tieto veci nie sú problémom
Zatiaľ čo nedostatočný dopyt je jednou z komplikácií, skutočným problémom nie sú tieto veci ako také. Problémom je túžba nechať ich za sebou. Nová generácia si osvojila istú mentalitu, ktorá sa chce odrezať od minulosti. Je viac pravdepodobné, že uprednostnia IKEA nábytok pred tradičnými nízkymi skriňami či mahagónovými stolmi.
Veci ako formálne porcelánové vzory často pre tieto generácie nič neznamenajú. Nedostatok formality v ich životoch nespôsobil iba to, že tradičné dizajny a štýly sa stali nepodstatnými; spochybnil samotné použitie porcelánu, striebra, krištáľového skla a kvalitnej ľanovej tkaniny.
Vo svete, ktorý je stále viac mobilným a virtuálnym, veci nemajú ten istý význam ako pred tým. Kým spomienky sa zvykli vzťahovať na fyzickú realitu, postmoderné generácie sú viac a viac zachytávajú svoje významné životné chvíle online.
Menia sa technológie spôsobujú, že všetky technologické predmety sa rýchlo stávajú zastaranými. Hektické životné tempo oslabuje našu naviazanosť na veci. Pre vzďaľujúcu sa rodinu, v ktorej deti žijú ďaleko od rodičov, je fyzicky veľmi ťažké, aby si presťahovali osobné veci so sebou do nových domovov.
Miznúca rodina
Jeden z hlavých dôvodov, prečo je tu toľko vecí, ktoré nikto nechce, je aj úpadok rodiny. Keď táto inštitúcia zlyháva vo svojom poslaní posúvať [z generácie na generáciu] duchovné hodnoty, nemalo by byť prekvapivým, že zlyháva taktiež v posúvaní predmetov, ktoré sa na ne viažu. Predmety už viac nemajú svoje príbehy; nemajú žiadnu hodnotu naviazanú na spomienky.
Americké oddelenie sčítanie ľudu informovalo, že 43% všetkých amerických detí žije bez otca. Takto zlomené manželstvá porušujú reťaz posúvania vecí, ktoré nikto nechce. Podobne, deti z takýchto manželstiev túžia menej po osobných rodinných veciach. Keď sa deti neoženia/nevydajú alebo nežijú s rodičmi, rodičovský majetok, ktorý je obsahom rodinného kontextu, nebude mať pre ich domácnosti žiadny význam.
Kde neexistuje žiadny zmysel pre stálosť a stability vo vzťahoch, tam veci strácajú svoj význam a pre veci, ktoré niekto nechce, sa tu nenájde žiadne miesto.
Nesprávne chápanie rodiny
Úpadok rodiny ale nie je jediným dôvodom, prečo nikto nechce takého osobné vlastníctvo. Tieto veci sú často zanechané deťom a vnúčatám, ktoré majú vlastné zdravé rodiny; a so svojimi rodičmi či starými rodičmi udržujú blízke vzťahy. Majú ale svoje vlastné zodpovednosti a je im ľúto skutočnosti, že tieto predmety, ktoré im boli zanechané, do ich životov nepasujú.
Takáto je teda tragédia modernej nukleárnej rodiny. Pojem takejto rodiny pomáha vysvetliť, prečo je tu toľko veľa veci, ktoré nikto nechce. Ako mnoho jednotlivcov vidí seba samých ako k nikomu nepridružených, tak isto väčšina rodín dnes vidí seba samé ako sociálnu jednotku, ktorá je bez spojenia s ostatnými – dokonca asi so svojimi členmi.
Moderná nukleárna rodina tým pádom seba samu nevníma ako pokračovanie rodinnej tradície. Jej členovia nevidia potrebu udržovať starý domov alebo majetok, ktorý by mal byť držaný „v rodine“.
Rodina je pre nich iba súčtom žijúcich členov, ktorý sa skladá z otca, mami a detí. Keď raz dieťa dosiahne dospelosť, tento jednotlivec sa stane samostatnou bytosťou, ktorú bude zaväzovať iba niekoľko povinností a ktorá nebude potrebovať nič zo starých osobných vecí jej rodičov.
Toto protirečí tradičnému chápaniu rodiny. Od vekov bola rodina vždy chápaná ako neporušená jednota celej rodovej línie predkov a potomkov.
Rodiny zvykli považovať za povinnosť udržať si svoju česť, tradície a majetok. Zmenilo sa to iba s príchodom osvietenstva, keď sa toto univerzálne chápané presvedčenie začalo spochybňovať. Namiesto medzigeneračného posúvania duchovných hodnôt a osobného vlastníctva sa rodiny začali stávať izolovanými sociálnymi jednotkami.
Udržanie rodinnej kontinuity
A toto je dôvod, prečo v pred-moderných časoch deti prispôsobovali svoje životy životu rodiny. Vo vnútri rodiny našli ochranu a identitu. Jednotlivci obohatili rodiny svojimi vlastnými schopnosťami a súčasne čerpali z bohatstva rodinného dedičstva.
Aj z tohto dôvodu sa rodina všetkými spôsobmi snažila, aby zabezpečila kontinuitu aj na všetkých úrovniach finančných príjmov. Rodinní členovia sa stali správcami majetku a nezdieľali medzi sebou iba spoločnú krv, ale aj spoločné duchovné a materiálne dedičstvo, ktoré každá generácia považovala za posvätný zverený majetok, ktorý má byť chránený a zveľadený.
Pretože v skutočnosti chceli takéto vyššie a hodnotnejšie veci, predišli súčasnej postmodernej dileme, v ktorej by sa museli rozhodnúť, čo robiť s vecami, ktoré niekto nechce.