Feministky hlásiace sa k ľavicovým hnutiam roky bojovali za práva migrantov a ich voľný pohyb. Kritiku islamu označovali za rasizmus a islamofóbiu. Teraz zažívajú trpké rozčarovanie, keď na vlastnej koži zisťujú, aké postavenie má žena v islame. Tak by sa v stručnosti dal zhrnúť článok, ktorý priniesol rakúsky portál wochenblick.at.
Feministky boli presvedčené, že v západnom svete môžu vedľa seba žiť ľudia rôznych kultúr a vyznávaúce odlišné hodnoty. Dnes je pre tieto aktivistky takmer nemožné organizovať svoje podujatia na predmestiach s prevahou imigrantov.
Moslimovia obviňujú feministky, že majú na ich ženy nežiadúci vplyv a vyháňajú ich aj samotné moslimské ženy.
Rakúsky list uvádza ako príklad Nalin Pekgulovú, bývalú poslankyňu za švédsku sociálnu demokraciu. Pekgulová žila viac než 30 rokov na predmestí Tensa a teraz sa rozhodla odísť.
„Necítim sa už v bezpečí. Štvrť ovládli moslimskí fundamentalisti a keď chcem ísť do centra, nie je možné, aby sa to obišlo bez obťažovania. Som medzi nimi známa a nestojím o problémy,“ vysvetľuje feministka.
Bývalá poslankyňa bola pritom presvedčená, že väčšina imigrantov odmieta radikálnu islamskú ideológiu. Zistila však, že situácia je presne opačná: “Ľudia z Tensy sú voči mne stále agresívnejší. Prestala som chodiť do svojich obľúbených reštaurácií. Bola som tam stále viac šikanovaná,“ uviedla Pekgul pre švédsku televíziu.
Podobnú skúsenosť má i bývalá ľavicová politička Zeliha Dagliová. Politička žila v neslávne známej štvrti Husby, ktorá je dnes už úplne pod kontrolou migrantov. Na uliciach hliadkuje samozvaná mravnostná polícia a dohliada na správanie žien. Feministická skupina “Feminismus Fororts”, ktorú Dagli založila je nežiadúca. “Bolo mi povedané, aby som sa starala sama o seba. Už som sa tam necítila bezpečne.“
„Povedali mi, že chceme zo žien zložiť závoje a že nie sme slušní ľudia,“ hovorí aktivistka a dodáva: “Chcem žiť v sekulárnej spoločnosti, v ktorej platia ľudské práva. Toto už nie je Husby. Už nezapadám do nových noriem a tradícií. Chcela som žiť ako všetci ostatní, preto som sa presťahovala do centra Štokholmu. Tam ma nikto nekontroluje a nestará sa o to, ako chodím oblečená a s kým hovorím.“
Napriek týmto skúsenostiam a prakticky vyhnaniu z domova, Dagli je optimistická v tom, čo pomáhala presadiť (alebo naivná). Na otázku, či zmenila názor odpovedala, že skoro, ale nie úplne. Stále pokladá imigráciu za pozitívnu a verí, že jedného dňa budú predmestia zase bezpečné.
Katarína Hanzlíková