jefferson-memorial-cherry-blossom-festival-660x350.jpg

Srdcom pravého konzervativizmu je krása

164
Zuzana Smatanová
AltKAT

V čom tkvie pointa súčasného konzervativizmu? Myslite si čo chcete o víťazstve Donalda Trumpa v prezidentských voľbách, no on konzervatívny nie je v žiadnom prípade. Ale aspoň trochu rozčeril hladinu rôznych odnoží konzervativizmu a spôsobil nebývalý nárast sebareflexie a sebakritiky u ľudí. Jeho administratíva vytvára príležitosť pre nové preskúmanie a posúdenie konzervativizmu aj za hranicami severovýchodného železničného koridoru Acela (Amtrak Acela Express – elektrifikovaná železničná trať, spájajúca severovýchodné metropoly USA od Bostonu po Washington, DC.).

Zaujímavá kniha Vision of the Soul (Vízia duše) od Jamesa Wilsona sa vracia k tradičnému konzervativizmu v štýle Burkeho, Eliota a Russella Kirka. Je zrejmé, že politický konzervativizmus v istom zmysle stráca: stráca kultúrnu vojnu, stráca popularitu a už nepredstavuje oporu toho, čo Russell Kirk nazval „náš občiansko-spoločenský poriadok“. Neexistuje žiadny závažný argument na to, aby sme mohli tvrdiť, že krajina je v súčasnosti konzervatívnejšia, než bola povedzme v roku 1990 alebo aj 1980. Republikáni, ktorí boli dovtedy stelesnením konzervatívneho politického programu, sa vnútorne rozložili pod ťarchou škandálov a vlastnej neschopnosti – ani po ôsmich rokoch sťažovania sa na prezidenta Obamu nedokázali urobiť nič, čo by uspokojilo ich voličov, vrátane populistickej vlny, ktorá vyniesla Trumpa k moci.

Uprostred týchto ruín sa vytvárajú rozličné zoskupenia, z ktorých každé tvrdí, že ono je to pravé. Patria medzi ne aj také, ako sú Never Trumpers, reformátori typu Ross Douthat, opakujúci sa neokonzervativizmus, ako aj provokujúca partia okolo nového žurnálu American Affairs, propagujúceho trumpizmus bez Trumpa. Žiadne z týchto zoskupení či hnutí však nevyhodí zo sedla konzervatívny establišment, či jeho republikánskych pokračovateľov. 

 

Vision of Soul cover

 

Liberalizmus navyše tiež čelí kríze, pravdepodobne ešte väčšej, než konzervativizmus. Za posledné roky sa totiž liberalizmus pretransformoval do progresivizmu. Progresivizmus stráca pojem o všeobecnom zmysle vecí, ku ktorému by ľudia rozličných vierovyznaní mohli dospieť, ako aj pojem o možnosti objektívneho poriadku, ktorý by mal vládnuť morálnemu životu jednotlivca aj spoločnosti. Okrem toho berie na seba aj niektoré z vlastností ´náboženstva´ neznášanlivosti, ako je jeho antipatia voči slobode prejavu a jeho pozdvihnutie pojmov ako sú tolerancia a rozmanitosť na božské pojmy. Niektorí pokladajú toto obdobie za koniec liberálnej postmodernity.

O postmodernej dobe sa už nahovorilo plno nezmyslov, no jej základný princíp, ako ho formuloval dnes už zosnulý Peter Lawler, zostáva pracovnou definíciou pre súčasnosť. Postmodernosť je liberalizmus bez zámeru zdokonaliť človeka. A bez tohto (čo je samo o sebe utópia), stráca liberalizmus čo i len zdanie, že jeho zámerom je všeobecné dobro. Podľa svedectiev z rozličných kampusov po celej krajine nemá postliberálna ľavica žiadny problém s totalitnými metódami, zatiaľ čo postreligiózna pravica (v spoločnosti, kde je väčšina ľudí neveriacich) je čoraz viac ohrozovaná klesnutím do atavistickej rasovej politiky.

Konzervativizmus v modernej dobe sa preto musí líšiť od konzervativizmu, ktorý motivoval Burkeho, Tafta, Disraeliho, či Reagana. Škola konzervativizmu, ktorá by sa na dnešnú dobu hodila najviac je, paradoxne, škola, ktorá k modernosti inklinuje najmenej. Jedná sa o formu konzervativizmu, známeho ako tradičný, ku ktorému sa najviac hlásil Russell Kirk. J. M. Wilson poskytuje burkeovský názor - na to, aby mohol niekto milovať svoju krajinu (alebo kultúru), musí ju najprv urobiť hodnú tejto lásky. A robiť veci tak, aby boli hodné lásky, je podstatou konzervativizmu a toto musí byť v centre každej skutočnej obrody konzervativizmu. Wilson nám pripomína, že „konzervativizmus Burkea a Coleridgea sa usiluje moderného človeka v ére revolučných zmien upozorniť, že politika je aktivita, budovaná na umení, zmysluplnosti, reprezentácii a spoločenstve.“ Pokiaľ je kultúra zdravá, vyriešia sa tieto veci sami; ak zdravá nie je, na týchto veciach v konečnom dôsledku už nezáleží.“

Wilson je básnik a preto chce kultúrnu obnovu riešiť literatúrou, slovom. Kedysi to bola práve slabina tejto školy; iní konzervatívci si mysleli, že by bolo dobre dovolávať sa literárnej histórie konzervativizmu, radšej sa však veľmi nevŕtať v tom, čo to znamená. Títo konzervatívci si prinajhoršom ´požičali´ názory z literárnej tradície, zriedili ich a urobili si z toho politický program. Wilson upozorňuje na hlavný problém, že mnohí ľudia v konzervatívnom „hnutí“ vnímajú konzervativizmus ako „statický a všeobecne uznávaný, priam posvätný poriadok, pred ktorým musí život pokľaknúť a akýkoľvek rozvoj musí byť udusený v zárodku“. Predstavitelia moderného konzervativizmu ho však takto nevidia. T. S. Eliot bol napríklad presvedčený, že vstupom do tradície ju človek aj mení; tradícia je totiž dynamický vzťah medzi tým, čo Wilson nazýva mythos a logos. Wilson sa v úvode knihy odvoláva na úžasnú Eliotovu „drámu kultúrneho konzervativizmu“. Burke pre Wilsona stelesňuje naozajstný moderný útok na revolucionárov, ktorí nemajú žiadne prepojenie s históriou. Kirk budoval alternatívnu históriu konzervativizmu aby vytvoril povesť jednoty a tradície proti ére masového liberalizmu a teraz aj postmodernej fragmentácie.

Liberalizmus naopak, bol a zostáva primárne politický. Zrodil sa v mysli Lockea a Humea, Hobbesa a Rousseaua. Vpred ho posunula Francúzska revolúcia a jej neskoršie ´školy´. Vyznačoval sa najmä iracionálnou racionálnosťou a ahistorickým utopizmom. Ešte aj dnes, keď sa pretavil na extrémny individualizmus s možnosťou „voľby“, potrebuje politické vyjadrenie. Nový liberalizmus totiž potrebuje štát aby chránil jeho neustále sa rozširujúci zoznam ´práv jednotlivca´. Okrem toho stále potrebuje nepriateľa, ktorého by odsudzoval ako reakcionára, proti ktorému musí viesť večný boj.

Wilson sa našťastie vyhýba unavujúcej diskusii o budúcnosti liberalizmu, či súčasného konzervativizmu, hoci ani jedného nešetrí a častuje ostrými slovami. Namiesto toho chce našu pozornosť upriamiť na krásu a jej miesto v západnej kultúre. Kniha je silnou obranou takejto kultúry, nie však bezmyšlienkovitou. V jednej pútavej pasáži použil Platónovo Symposium ako metaforu pre širší záber západnej tradície. Táto tradícia je svojím spôsobom búrlivým chaosom, „dotieravým a násilníckym ako Alcibiades, náruživo iracionálnym ako Phaedrus, sebeckým ako Aristofanes, náročným a otravným ako Agathon, prospechárskym ako Pausanians, pôsobiacim terapeuticky ako Eryximaches“ (všetko skutočné osoby, ktoré Platón popisuje v Symposium). Jediná vec, ktorá tomu všetkému dáva zmysel, je „krása. Ak by sme sa tohto slova nepridŕžali zubami-nechtami, nepremeškali by sme iba niečo dôležité, ale prepásli by sme všetko.“

Wilson poznamenáva, že táto tradícia zhromažďuje populistické obecenstvo: „ide o užitočný populizmus, s potencionálne širokým praktickým politickým záberom; konzervatívne zmýšľanie, ktoré popiera, čo bolo z väčšej časti oboch storočí pokladané za jeho úplný literárny, intelektuálny a neurčito aristokratický nárok“. Takýto populizmus odmieta nihilistický materializmus marxistov, ako aj povrchný umelý a tvárny individualizmus progresivistov, pretože hľadá spoločnosť, ktorá presahuje „či už materiálny komfort jednotlivca, alebo povrchnosť a preorganizovávanie spoločnosti“ podľa niektorých byrokratických ideálov. Aby konzervativizmus mohol napredovať, musíme znovu zamerať na krásu, silu a moc obrazotvornosti človeka, aby sa mohla opäť spolupodieľať na vytváraní príbehov a celkove kultúry, ktorá je krásna. Odvolávajúc sa na Jacqua Maritaina, ktorého dielo o estetike sa o to isté pokúšalo v polovici minulého storočia, Wilson poznamenáva, že Maritain si napríklad v diele Art and Scholasticism berie za „svoje východisko trendy a predsudky svojej doby“. My musíme urobiť to isté, čo však znamená, že konzervativizmus musí prerásť hranice literárnej tradície. Väčšina ľudí nevníma písané slovo ako primárnu hnaciu silu kultúry. Z určitého uhla pohľadu akoby sa ľudia vrátili do stredoveku; opäť totiž používajú obrazy na rozlišovanie reality – či už filmy, videohry, alebo nekonečný internet. Konzervativizmus musí nájsť a vytvoriť krásu aj tu, a napríklad aj v liturgickom priestore. Ako urobil Eliot s modernistickou poéziou, musí aj konzervativizmus využiť naše súčasné trendy na opätovné zjednotenie ´užitočného´ populizmu s jeho vyššími nadprirodzenými cieľmi, s jeho mythos a logos
 

DISKUSIA k článku