Sexuálna revolúcia sa momentálne ocitá mimo kontrolu. Spočiatku sľubovala slobodu, podobne ako všetky iné revolúcie, dnes vstúpila do fázy podobnej vlády teroru a požiera svoje deti. Rovnako ako pri iných revolúciách, nie je to preto, že by revolucionári mali širokú verejnú podporu; je to preto, že občianski a náboženskí vodcovia sú zmätení, rozdelení, zastrašení a mlčia. Tí, od ktorých sa očakáva, že v tom stanovia nejaký poriadok - konzervatívni politici, náboženskí lídri, občianski liberáli, novinári, učenci - sa buď ukrývajú pod stolom alebo signalizujú svoju cnosť tým, že prilievajú do ohňa hystérie, keď sa situácii ani nepokúšajú porozumieť.
Aj keď sa jedna hystéria - epidémia znásilňovania na univerzite - odhalí ako podvod na základe triezvej argumentácie ministerky školstva Betsy DeVos, iná vypukne v súvislosti s Harveym Weinsteinom a ďalšie (a stále ďalšie) sa objavujú takmer každý deň. Ľavicoví i pravicoví komentátori sú buď takí nedôverčiví alebo intoxikovaní svedectvami, že nie sú schopní o tom kriticky písať. Akonáhle sa ale zbavíme zvráteného žargónu a ideológie, bude veľmi jasné, čo sa v skutočnosti odohráva.
Neexistuje nič nové na nemorálnom správaní. Všetko, čo je nové - a prečo to púta pozornosť - je politizácia témy.
Na úvod treba povedať, že tu nie je a nikdy nebola epidémia "sexuálneho obťažovania", "sexuálneho násilia", "domáceho násilia" a pod. Nejde o to, že by sa činy spojené s týmito pojmami vôbec nediali; samotné pojmy sú ideologické konštrukcie určené na vytvorenie hystérie a nič neznamenajú. Existujú a vždy existovali trestné zákony na ochranu žien (a všetkých ostatných ľudí) pred násilnými trestnými činmi. Zároveň už dlho fungujú občianske ustanovenia, ktoré ženy chránia pred sexuálnym tlakom nadriadených na pracovisku. Ktokoľvek, kto zažíva niektorý z týchto trestných činov, môže ľahko podať žalobu alebo sťažnosť. A určite už neexistuje žiadna "stigma" proti tomu, ak tomu niekedy tak vôbec bolo.
To, čo zažívame - ako na to mnohí dávno upozorňovali - je veľmi sexualizovaná kultúra ovládaná mužmi a ženami, ktorým sa podarilo zmeniť zmysel sexuality, pretože majú ideologické i peňažné záujmy v používaní sexu ako finančného nástroja a politickej zbrane. Privilegovaní muži a ženy prakticky zlikvidovali všetky kontroly sexuálnej slabosti, ktorú môžu využiť nielen na sebauspokojovanie. ale aj - a celkom predvídateľne - ako prostriedok na posun v kariére, akumuláciu bohatstva, elimináciu rivalov, potrestanie súperov, vydieranie, a vo všeobecnosti na získavanie politickej moci. Tieto praktiky sú mimoriadne nekontrolovateľné v riadiacich výškach našej kultúry: médiá, univerzity, Hollywood, televízia a módny priemysel, ktoré sú svojou povahou odhodlané profitovať zo sexuality a prinášajú vysoké odmeny ľuďom, ktorí ju poskytujú. Pretože väčšina z nás je spotrebiteľom týchto odvetví, len menšina sa môže kompletne zbaviť zodpovednosti.
Raná opozícia z kresťanských radov a iných etických kritikov bola dávno zosmiešnená a umlčaná zo strany politickej úderky revolúcie: feministiek a neskôr homosexuálnych ideológov, ktorí propagovali neobmedzený sex ako formu politického "oslobodenia" od "útlaku". To si získalo intelektuálov a poskytlo moralistickú horlivosť, ktorá diametrálne obrátila morálnu stigmu z tých, ktorí sa oddávali sexuálnej slobode na tých, ktorí jej odolávali a boli potom stigmatizovaní ako politickí utláčatelia.
Dnes, po desaťročiach služby obhajovania tejto hrubej kultúry, títo istí radikálni ideológovia zistili, že môžu ešte viac zvýšiť svoj vplyv a moc z chaosu tým, že zmenia výslednú nepríjemnosť na novátorské kvázi-zločiny, ktorým nikto plne nerozumie a ktoré neumožňujú obranu. Radikáli nielenže umlčali kresťanov, no nahradili aj ich otravný, staromódny slovník "hriechu", "nemorálnosti", "smilstva" a "cudzoložstva" žargónom, ktorý namiesto toho odsudzuje ideologickú neortodoxiu ("sexizmus", "mizogýniu") a navrhuje kriminalitu: "sexuálne obťažovanie", "sexuálne zneužívanie", "sexuálne previnenie", "sexuálne násilie", sexuálne to a sexuálne tamto.
Stručne povedané, sexuálni ideológovia vytvorili novú politickú teológiu, plnú spolitizovanej, vládou schválenej, definície hriechu. Inými slovami, odstránili náboženský hriech a nahradili ho politickým zločinom. Skôr než by odstránili hanbu a stigmu "smilníka" a "cudzoložníka", ako to sľúbili, tak to jednoducho nahradili "zneužívateľom" a "obťažujúcim". V tomto procese nahradili morálku ideológiou a štandardy komunity samými sebou. Oni budú jedinými arbitrami o nevinnosti a vine.
Je tu nejaký rozdiel? Áno. Tradičné hriechy boli jasné a presné, vzťahovali sa na všetkých, boli presadzované apolitickými autoritami, akými sú rodičia, cirkvi a miestne spoločenstvá, a trest bol spoločenský nesúhlas a ostrakizmus. Naproti tomu, nové ideologické trestné činy sú nejednoznačné a nemajú žiadnu pevnú definíciu, vinní môžu byť len muži, sú vynucované právnikmi a žandármi, trestom za ne je väzenie.
Toto "oslobodenie" presne ilustruje logiku, ktorá transformuje práva človeka do vlády teroru. Fanatický Antoine de St. Just by mohol radšej hovoriť v mene sexuálnej revolúcie než francúzskej, keď vyhlásil: "Žiadna sloboda pre nepriateľov slobody!"
Nikto skutočne nechápe, čo termíny ako "sexuálne obťažovanie" a "domáce násilie" znamenajú, čo je vlastne pointou celého. Môžu znamenať čokoľvek a definície sa neustále rozširujú (dokonca aj pri zjavne jasnej záležitosti ako "znásilnenie") a prispôsobujú sa, aby sedeli na obvinených. Preto stierajú rozdiel medzi správaním, ktoré je nepríjemné alebo (odvážim sa to povedať?) nemorálne a tým, čo je zločinecké. Zároveň obchádzajú ochranu právneho poriadku v trestnom konaní pomocou povrchných postupov a "uvoľnených" pravidiel dokazovania, často na nepravidelných samozvaných súdoch, ktoré sú založené - podobne ako pseudo-súdy v iných revolúciách - na zabezpečenie vopred určeného výsledku trestu.
V prípade Weinsteina nie je jasné, o aké obvinenia presne ide. Zvyčajne počujeme o záležitostiach, ktoré sa zdajú byť jednoznačne zločinecké: "znásilnenie". Ale potom začínajú znieť nejasne: "zneužívanie", "vykorisťovanie", "nevhodné správanie". O čo ide? (Novinár zaznamenáva rovnaký modus operandi v škandále "obťažovania", ktorý momentálne zasahuje britskú poslaneckú snemovňu: "toxický zoznam zahŕňal otvorené a dokonale konsenzuálne sexuálne vzťahy spolu s údajnými porušeniami.") Tento MO umožňuje trestnoprávnemu systému zasahovať do súkromného života nevinných ľudí tým, že spája ich bežné činy s kriminalitou. Tieto rozmary im umožňujú stanoviť vyšší princíp, že všetky vzťahy mužov a žien vytvárajú sami o sebe politický útlak.
Žiadna z hollywoodskych osobností, ktoré sa zaradili do fronty, aby propagovali svoju cnosť tým, že odsúdili Weinsteina, zrejme nemá akýkoľvek dôkaz z prvej ruky. Dve informujú, že sa s nimi stretol pri rozhovore vo svojej izbe, keď nosil župan. Ostatné osobnosti hovoria o "povestiach" a "príbehoch" od ostatných. Niektorí hovoria, že sa správal s úplnou profesionalitou a neurobil nič nevhodné. Niektorí informujú o telesných prehliadkach a niektoré hlásenia znejú, že sa prekročili hranice sexuálneho a fyzického útoku (vrátane mnohých proti mužom), pričom aj tu sa dali jednoducho uplatniť existujúce trestné zákony. Mohli sťažnosti ohroziť niekoho kariéru? Vítajte pri zodpovednosti občianstva.
Oveľa pravdepodobnejšie je, že "obete" boli súčasťou väčšej hry, ktorá vymieňala sexuálnu príťažlivosť za kariérny postup.
Ak má niekto dôkaz o tom, že Weinstein spáchal zločin, môže tak referovať, Weinstein môže byť súdený, a tým by to mohlo skončiť. To by však neslúžilo davovej agende lynču radikálov - tomu istému davu, ktorý ministerka DeVos spochybnila na univerzitách, pričom iní spochybnili "zneužívanie detí", "domáce násilie", "otcov - neplatičov" a pod.
Cieľom nie je nahlásiť zločin, ale vytvoriť hystériu, ktorá by potom mohla byť použitá proti ľuďom oveľa nevinnejším, ako sa zdá byť Weinstein. Weinstein sa bude musieť hájiť sám. Ale akonáhle sa zavedú povrchné postupy - v dôsledku hystérie z toho istého Hollywoodu a mediálnej kultúry, ktorá vytvorila samotný problém, tak môžu byť znovu použité proti nevinným.
Okrem študentov univerzít, z ktorých len málo uvidí väzenie z vnútra, nájdete za mrežami chradnúť niekoľko osôb, ktoré sa tu ocitli kvôli horlivosti sexuálnych hysterikov - a mlčania ostatných.
Teraz, keď je to vďaka ministerke DeVos bezpečné, vyliezajú z dier konzervatívni učenci - ktorí boli dlhé roky ticho, keď iní novinári a niekoľko vedcov riskovalo svoju kariéru a povesť, aby upozorňovali na problém - aby ospevovali svoje cnosti. Dokonca aj magazín National Review, ktorý sa dlhé roky zámerne díval inam tvárou v tvár nekompromisnej nespravodlivosti a dokonca podporoval hysterikov, zrazu zistil, že hon na čarodejnice, o ktorom ho roky informovali, je skutočný.
Avšak dôkaz o ich novo objavenej cnosti sa ukáže pri tom, ako zareagujú na ďalšie, závažnejšie nespravodlivosti a hony na čarodejnice, ktoré sú stále podnecované zo strany feministického odboru obviňovania. Vojaci sú takisto vystavení zinscenovaným obvineniam zo "sexuálneho obťažovania" a sú vyštvaní zo služby, ako to zdokumentovali Brian Mitchell, Martin Van Creveld a iní. Často sa stáva, že ich ešte predtým zničia rozvodové súdy. A ako Stuart Taylor a K.C. Johnson spolu s ostatnými dokázali, muži obvinení zo znásilnenia v súčasnosti nemôžu očakávať spravodlivosť na skutočných súdoch a môžu stráviť roky vo väzení.
V skutočnosti aj väčší hoax o znásilnení je len jednou zo sérii honov na čarodejnice vytvorených radikálnou sexuálnou loby:
I. Napriek mnohých odhaleniam od osemdesiatych rokov sú vedomé falošné obvinenia o zneužívania detí zo strany rodičov (s politickým podtextom) stále mimo kontrolu: kresťanskí rodičia, rodiny s domácim vyučovaním, nedobrovoľne rozvedení otcovia, či iní rodičia. Aj tu vidíme politiku obviňovania, pozastavenie riadnej ochrany počas procesu a rukopis radikálov. Podobne ako feministické advokátky, ktorých mzdy vyčerpávajú doláre daňových poplatníkov na ministerstve školstva a študentské školné na štátom financovaných univerzitách, tak i feministické právničky a sociálni pracovníci rovnako neopodstatnene obviňujú, aby racionalizovali vládnu konfiškáciu detí od svojich rodičov. Rovnako ako obvinenia zo znásilnení na univerzite, tak i hoax za hoaxom, hororové príbehy majú vplyv na ničivú silu vymyslených obvinení.
II. Systematické obvinenia z "domáceho násilia" predstavujú to, čo právny zástupca David Heleniak nazýva "fiaskom riadneho procesu": Heleniak identifikuje šesť osobitných popretí riadneho procesu (a existuje ich viac). Aj tu je násilný útok trestne postihnuteľný v každej národnej jurisdikcii. Ale "domáce násilie" nemá nič spoločné s násilným útokom. Nemenej spoločného má aj "univerzitné znásilnenie" so skutočným znásilnením. Je to ďalšia spolitizovaná dohoda medzi radikálmi a advokátskymi komorami, ktoré zarábajú obrovské peniaze, keď odopierajú spravodlivý proces nevinným Američanom, ktorí nemajú žiadnu platformu na obranu. Vo feministickom jazyku môže "domáce násilie" znamenať čokoľvek, od verbálnych urážok k odmietaniu žiadostí o peniaze. V skutočnosti to nikdy neposudzuje porota a - čo je najviac ohromujúce - nikto nie je oslobodený.
III. Obvinenia z neplatenia výživného - tzv. "otcovia - neplatiči" - predstavujú možno najzákernejší hon na čarodejnice a hoax, pri ktorom neexistujú žiadne riadne chránené súdne procesy. Sériové vypočúvania často trvajú minútu alebo dve, kde sú muži odsúdení na neurčité väzenie, ktoré môže trvať roky. Mnohí dokonca neabsolvujú žiadne vypočutie, ale sú odsúdení (aj oni nie sú nikdy oslobodení) v "zrýchlenom súdnom konaní". Podľa Národnej konferencie štátnych zákonodarcov musia obvinení otcovia preukázať svoju nevinnosť voči nešpecifikovaným obvineniam bez advokáta a bez poroty. Čo je najstrašnejšie, neexistuje verejný záznam o uväznení.
Na rozdiel od týchto mužov (a žien), si podobní Harveymu Weinstenovi (Bill Cosby, Julian Assange atď.), plus študenti a vojaci, ktorí sa oddávajú voľnému sexu, zrejme žiadajú o problémy a zaslúžia si to, čo dostanú. Zároveň môžeme pochopiť ich skúšku teologicky: aj keď dostávajú nespravodlivý trest od človeka, sú spravodlivo potrestaní Bohom. Tento teologický princíp by mohol pomôcť niektorým ľuďom vnímať konštruktívnejší spôsob, ako napraviť nielen vlastné správanie, ale aj väčší politický problém. Mohol by priniesť posolstvo ľuďom, pretože či sa vám to páči alebo nie, ste to vy, ktorí budú niesť zodpovednosť, a preto je na vás, aby ste vykonávali vedúce morálne (a politické?) úlohy.
Čo je dôležité, žiaden takýto argument dodnes nebol predložený lídrami Cirkvi, ktorí jednoducho odvracajú svoj zrak a mlčia pri záležitostiach, ktoré sa zdajú byť v ich priamej pôsobnosti: sexuálna morálka. Tak vydesení sú kresťanskí lídri, že takmer nikdy nehovoria o "smilstve" a "cudzoložstve" (alebo ani o "hriechu"), dokonca ani vo svojich vlastných kostoloch. Takže aj oni sa teraz snažia zachrániť svoju bezvýznamnosť, keď naskakujú na rozbehnutý vlak, aby propagovali svoju vlastnú ideologizovanú cnosť. Dnes je oveľa pravdepodobnejšie počuť kázanie o "sexuálnom obťažovaní" alebo "mizogýnii" než o smilstve alebo cudzoložstve napriek obrovským sociálnym a ekonomickým dôsledkom nemanželských narodení. Je iróniou, že samotné pokrytecké obviňovanie, ktorému sa roky bránili, si dnes osvojujú.
Teologický princíp len ťažko odôvodňuje nespravodlivé kvázi-kriminálne potrestania. Po prvé, každá sekulárna vláda musí rozlišovať hriech od zločinu, podobne ako boli staré náboženské štandardy uznávané pri rozlišovaní legitímnych sfér cisára a Boha. Je iróniou, že hyper-sekularizovaní radikáli predstavujú novú politickú teológiu a kvázi teokratický prístup k sexuálnej etike.
Dnes sa revolucionári, opití mocou, pohybujú ponad bezbrannými jednotlivcami a zameriavajú sa na väčšiu korisť v oblasti vysokej politiky. Snažili sa o to vo volebnej kampani proti Donaldu Trumpovi a obrátili jeho neslušné pripomienky na príležitosť pre ďalšiu inváziu ideológie namiesto tradičnej sexuálnej morálky.
V súčasnosti sa jemnejším spôsobom zamerali na vlastnú liberálno-ľavicovú elitu. Sústredením sa na Weinsteina a jemu podobných si zručne získavajú (náhodou alebo plánovane) konzervatívnych moralizátorov ako svoje bábky. Konzervatívci majú radosť z poukazovania na to, že liberálni mužskí politici ako Bill Clinton, ktorí sú najpriamejšími podporovateľmi feministiek, sú tiež najagresívnejšími sukničkármi. Napriek tomu, že im chýba odvaha na to, aby sa uspokojili s tradičnými stigmami proti nemorálnosti Clintona alebo Weinsteina pri nadbiehaní vydatým ženám a pri zrade svojich manželiek, opakujú ako papagáji radikálny žargón "obťažovania". Keď človek rozumie dynamike feministickej politiky, je jasné, že radikáli sa budú smiať ako poslední, pretože konečným výsledkom je, že výraznejšie zabúdame na morálku v prospech ideológie.
Ale snáď najväčší efekt tohto kúzla je morálne oslabujúci účinok, ktorý má na nás všetkých. Nemyslím iba na našu ochotu prispôsobiť sa sexuálnej zhovievavosti, ale ešte viac na našu ochotu zamieňať pokrytecké moralizovanie s pravým porozumením morálky. Weinsteinov prípad jasne ilustruje, ako ideológia zmenila náš verejný diškurz na kakofóniu svätuškárskeho hubovania. Namiesto stanovenia jasných pravidiel sexuálnej morálky a odvahy podporovať ich pri našich každodenných stretnutiach s inými ľuďmi zamestnávame profesionálnych ne-schvaľovateľov s politickou silou - novinárov a mediálnych znalcov, právnikov, sudcov, políciu a žalárnikov - aby v našom mene ukladali tresty, zatiaľ čo my sedíme v úzadí a bezpečne sa vysmievame páchateľom. Táto záľuba v upokojujúcich pôžitkoch morálneho pózerstva nepredstavuje pre nás žiadne riziko a žiadnu povinnosť prevziať zodpovednosť za našu vlastnú úlohu buď v sexuálnom úpadku alebo v následnom hone na čarodejnice, ktorý sa môže ukázať ako nespravodlivý. A my sa nemusíme obťažovať s detailmi, ako sú pravidlá dokazovania či riadny správny proces. Stručne povedané, prijali sme spravodlivosť davu, do ktorého musí sexuálna revolúcia, ako každá iná revolúcia, nevyhnutne zdegenerovať.