O tom, ako sa zákaz členstva u slobodomurárov vytratil z Kódexu kanonického práva

580
Zuzana Smatanová
Kultúra smrti

Od 20. do 29. októbra 1981 sa vo Vatikáne konalo plenárne zasadnutie Pápežskej komisie pre revíziu Kódexu kanonického práva, na ktorom sa prejednávalo, a napokon hlasovalo, o obnove kánonu 2335 Kódexu kanonického práva z roku 1917, ktorý sa týkal exkomunikácie katolíkov, ktorí sú zároveň aj slobodomurármi alebo v iných sektách, ktoré konšpirujú proti Cirkvi a proti štátu. Tento kánon napokon v znení obnoveného Kódexu kanonického práva z roku 1983 obnovený nebol. 

Je zaujímavé, že v rámci tohto plenárneho zasadnutia existovali dve stanoviská: stanovisko menšiny, ktorá podporovala obnovu kánonu 2335 (exkomunikácia katolíkov, ktorí sú zároveň slobodomurármi), a stanovisko väčšiny, ktorej sa podarilo úspešne navrhnúť, aby sa tento kánon neobnovil, vďaka čomu už „katolíckym slobodomurárom“ nehrozila exkomunikácia.

Teraz vám priblížim niekoľko bodov zo záznamu z plenárneho zasadnutia tejto komisie, ktorý z latinčiny preložil páter Zbigniew Suchecki, OFM Conv. a ktorý bol publikovaný v správe „Religioni e Sette nel mondo“ (Náboženstvá a sekty vo svete) talianskej sociálno-náboženskej výskumnej skupiny GRIS, so sídlom v Bologni, v jej prvom čísle, z roku 2008, venovanom téme „Katolícka cirkev a slobodomurárstvo“.

Hlavné argumenty väčšiny sa mi javia ako nepravdivé a pastoračne neprípustné. Dajú sa zosumarizovať asi takto:

  • Kánon 2335 by sa nemal obnoviť; ak sa obnoví, pôjde proti zásadám revízie Kódexu kanonického práva, schváleného Biskupskou synodou a pápežom Pavlom VI v roku 1967, ktorá požadovala zníženie počtu prípadov, vyžadujúcich potrestanie latae sententiae (automatická exkomunikácia). 
  • Vzhľadom k tomu, že existujú rozličné stupne príslušnosti k slobodomurárstvu, nedá sa rozpoznať, na ktorom stupni aktivita proti Cirkvi začína, alebo či by previnilec, ktorý „posudzuje sám seba“, dokázal s istotou posúdiť, či sa ešte neprevinil, alebo už previnil, voči Cirkvi, na čo by sa už vzťahoval trest (exkomunikácia latae sententiae).
  • Zostáva v platnosti názor, podľa ktorého sa kánon 2335 dá aplikovať iba na tých, čo aktívne konajú proti Cirkvi, čo by sa overilo podľa dokumentu Notificatio Kongregácie pre náuku viery z 18. júla 1974.

Medzi tých, čo zastávajú tieto názory, patria:

  • Esteban Gomez, OP (dominikán zo Španielska; učiteľ na Angelicu v Ríme), tvrdí, že „je oveľa horšie byť komunistom; a keď máme kánon, exkomunikujúci slobodomurárov, mali by sme mať aj kánon, exkomunikujúci komunistov“.
  • Kardinál Rosario José Castillo Lara, SDB (salezián z Venezuely, synovec karakaského arcibiskupa, tajomník Pápežskej komisie pre revíziu Kódexu kanonického práva) súhlasí s Gomezom a prehlasuje, že „Slobodomurárstvo nie je rovnaké vo všetkých krajinách“.
  • Kardinál Franz König (Viedenský arcibiskup) potvrdil, že „stanovisko Nemeckej biskupskej konferencie (viď nižšie) sa dá aplikovať iba na slobodomurárstvo v tej ktorej krajine, ale nie vo všetkých...“ König sa odvoláva na identický dekrét CDF (Kongregácie pre náuku viery) z roku 1974.
  • Biskup José Vicente Andueza Henriquez (Venezuelský biskup, tiež salezián) tvrdí, že „v krajinách, ako je Venezuela, slobodomurárstvo a Katolícka cirkev pokojne nažívajú vedľa seba“, a že „existujú slobodomurári, ´dobrí veriaci´, ktorí nerobia nič proti Cirkvi, ale práve naopak, spolupracujú s ňou...“ a ďalej dodáva, že „exkomunikovať slobodomurárov je zbytočné, pretože ich to aj tak nezastaví pred prijímaním nových metód, a že obnova spomínaného trestu v novom Kódexe kanonického práva by len rozvírila „ďalšiu nevraživosť“. Podľa venezuelského preláta je „v Latinskej Amerike skutočným nebezpečenstvom komunizmus, a nie slobodomurárstvo.“
  • Biskup Roman Arrieta Villalobos, predseda Biskupskej konferencie Kostariky, je presvedčený, že „v mnohých častiach sveta slobodomurárstvo už viac nekonšpiruje proti Cirkvi – ani otvorene, ani tajne“.

Teraz sa pozrime na argumenty menšiny, ktorá uprednostňuje obnovu trestu podľa kánonu 2335:  

  • Nemecká biskupská konferencia sa zachovala podľa pravidla, že Cirkev má právo jasne poukázať veriacim na to, čo je nebezpečné pre ich vieru, a práve „príslušnosť katolíka k slobodomurárstvu otriasa samotnými základmi tejto viery.“ Po takmer šiestich rokoch rozhovorov s oficiálnym vedením slobodných murárov Nemecka (schválne priaznivo naladených voči Cirkvi), prišli napokon nemeckí biskupi, tak či onak k záveru, že samotná podstata slobodomurárstva je stále rovnaká, aká aj bola, a preto požiadali o obnovu kánonu 2335 v novom Kódexe kanonického práva. Ostatné biskupské konferencie, na rozdiel od nemeckej, nie sú zrejme dostatočne oboznámené s autentickými faktami o slobodomurárstve, s ich dokumentami a obradmi, pretože už viackrát bolo spomenuté, že jedným z najdôležitejších princípov slobodomurárstva je aktivita proti Cirkvi. Nemeckí slobodomurári navyše „kategoricky odmietli“ biskupov, ktorí žiadali preskúmanie obradov aj vyšších stupňov, než len prvých troch. Ak sa posúdenie slobodomurárstva v každej krajine ponechá na jej vlastnú biskupskú konferenciu, „dokážete si asi predstaviť, aký veľký tlak vyvinú na biskupov vplyvné osobnosti spoločnosti; ako aj tlak verejnej mienky, formovanej názorom, že slobodomurárstvo nepredstavuje nič odlišné, ani cudzie.“ Nemeckí biskupi si uvedomujú, že „pre všetkých veriacich sa nedá sformulovať presné posúdenie tejto otázky. Cirkev má však v každom prípade právo poukázať veriacim na to, v čom sa ukrýva nebezpečenstvo pre ich vieru a pre ich kresťanský život.“
  • Kardinál Giuseppe Siri (z talianskeho Janova) poznamenáva, že 1) V postupoch slobodomurárskej sekty sa prakticky nič nezmenilo a 2) ak niekto namietne, že autorita Cirkvi, Pavol VI, povedal, že trest by sa mal zredukovať, ja odpovedám: „Pri prijímaní rád musíme konať tak, ako je pre súčasnú dobu najvhodnejšie.“  
  • Kardinál Joseph Ratzinger (nemecký prefekt Kongregácie pre náuku viery) konštatuje, že rozličné stanoviská biskupských konferencií neznamenajú, že slobodomurárstvo je na rôznych miestach rôzne, ale to, že iní biskupi nie sú tak dobre a správne informovaní, ako nemeckí biskupi, ktorí si uvedomili, že podstata slobodomurárstva potvrdzuje relativizmus pravdy a klamstva,  dobra a zla; ide o ten istý relativizmus, ktorý živí súčasnú morálnu krízu. Práve z tohto dôvodu predstavuje slobodomurárstvo „mimoriadne nebezpečenstvo“, a ako také je oveľa „zákernejšie“ v porovnaní s komunizmom. Čo sa týka prvých troch stupňov, boli nemeckí slobodní murári otvorení pre dialóg; v 30 vyšších stupňoch sa však už pridŕžali „tajného poriadku, ktorý sa stal ešte prísnejší.“ Ratzinger dodáva, že „páter Gomez vyslovil svoj „názor“ s určitou zhovievavosťou, ktorá však nekorešponduje so závažnosťou tohto problému a ani s prieskumom, ktorý sme už uskutočnili.“
  • Kardinál Pietro Palazzini (taliansky prefekt Kongregácie pre kauzy svätých) reaguje na „zhodnú“ námietku konzultantov Pápežskej komisie pre revíziu Kódexu kanonického práva takto: „Obnova kánonu 2335 neporušuje princípy, schválené pápežom a Biskupskou synodou z roku 1967; redukcia tohto trestu totiž nenaznačuje elimináciu všetkých trestov. Medzi nemeckými biskupmi, ktorí žiadali o obnovu kánonu 2335 boli aj takí, čo sa síce zúčastnili synody v roku 1967, ale ktorí, poučení skúsenosťou, pochopili nevyhnutnosť trestu pre slobodomurárov, ktorým je exkomunikácia. Ich „vierovyznanie“ je totiž „apostázou, prinajmenšom implicitne“; to jest, eliminuje pravdu a zjavené náboženstvo, pričom z katolíkov si robí iba „užitočných idiotov“. V pastoračnej praxi sa treba vyhnúť dvojzmyselnosti a veriacim jasne ukazovať istú cestu k spáse. Slobodomurárstvo je nebezpečnejšie než komunizmus, pretože zatiaľ čo komunizmus je očividným a otvoreným nepriateľom Cirkvi, slobodomurárstvo je skrytejším a zákernejším nepriateľom.

                                                        *****

Vzápätí po stanoviskách kardinála Koniga, biskupa Henriqueza a ostatných, uverejnila Pápežská univerzita Urbaniana (PUU) v roku 1985 „Komentár ku Kódexu kanonického práva“, ktorý v roku 2001 opäť vydala Libreria Editrice of Vaticana (LEV) a ktorý prezentoval kardinál Mario Francesco Pompedda, prefekt Najvyššieho tribunálu apoštolskej signatúry. V oboch vydaniach (PUU, str. 806-807; LEV s. 814), upravovaných Msgr. Piom Vitom Pintom (v roku 2014 ho pápež František vymenoval za predsedu Pápežskej komisie pre reformu procesu anulácie manželstva), sa k téme „slobodomurárstva“ hovorí, že „nie je jednoduché aplikovať kánon 1374 (ktorý požaduje zaslúžené potrestanie každého, kto vstúpi do spoločnosti, pôsobiacej proti Cirkvi), pokiaľ kompetentný univerzálny a miestny predstaviteľ cirkevnej moci jasne neurčí, ktoré organizácie spadajú pod právomoc tohto kánonu...“ (pozn. editora originálu: Ako sme už dávnejšie písali, Msgr. Pinto sa už desiatky rokov nachádza na jednom z najznámejších zoznamov cirkevných činiteľov, podozrivých zo slobodomurárstva.)

Teraz sa pýtam: Prečo spomínaný ´komentár´ necituje Deklaráciu Kongregácie pre náuku viery z roku 1983, ktorá opätovne potvrdzuje nezlučiteľnosť členstva v sekte slobodomurárov (akéhokoľvek druhu a stupňa) a členstva v Katolíckej cirkvi?

Stručne povedané, kríza v Cirkvi, včera i dnes, je podľa mňa, okrem iného, výsledkom odlišných postojov cirkevných prelátov voči slobodomurárstvu.  
                                                                          
Autor: páter Paolo M. Siano