„Posledná žiadosť“ kardinála Burkeho na pápeža Františka: Naše stanovisko

14.11.2017VAT
730 1 2
Jakub Betinský
Kultúra života

[autor: Steve Skojec]
 

V polovici novembra minulého roka som dostal správu od jedného z mojich zdrojov, že niečo sa v ten deň stane. Alebo sa prinajmenšom pohnú ľady v prebiehajúcom a zdaním nekonečnom procese, ktorý by mal smerovať k veľmi očakávanej „formálnej korekcii“ pápeža [pozn. prekl.: ide o niekoľko opráv učenia pápeža Františka o manželstve a rodine v súvislostí s exhortáciou Amoris Laetitia]. Bolo mi povedané, že sa neudeje sama formálna korekcia, no niečo, čo bude jej predprípravou. Nemal som žiadny záchytný bod, o čo by sa asi mohlo jednať, alebo kedy by mohla nasledovať formálna korekcia. Vedel som len to, že príde nejaké vyhlásenie ku dňu 14. novembra 2017 – presne rok po tom, ako bolo publikovaných Päť otázokAmoris Laetitia (ďalej ako AL).

 

Keď bol publikovaný nový rozhovor Erwarda Pentina s kardinálom Burkem o tretej poobede stredoeurópskeho času, dostali sme svoju odpoveď. Nebola to ani samotná formálna korekcia a nepadlo o nej ani len slovko. Náš stručný prehľad toho dokumentu z rána toho dňa zhŕňal aj zoznam dôležitých míľnikov v čase po zverejnení exhortácie za posledný rok. Túto cestu poznačuje aj tento moment, no nie je jasné – a nik ani netuší ako dlho – kam bude táto cesta pokračovať v budúcnosti.

 

Počas rozhovoru sa kardinál Burke vyjadril, hoci patrične zmierlivým tónom, že veci sa stali neudržateľnými. Používa pojmy ako „vzrastajúci zmätok“ a „najvážnejšie veci“ a „vážnosť situácie, ktorá sa neustále zhoršuje.“ Tak, ako keď bola AL prvýkrát publikovaná, tak aj teraz Burke trvá na tom – na rozdiel od početných pápežových obrancov – že exhortácia je mimo učenia Magistéria. Hovorí, že „Magistérium je Boží dar pre Cirkev na to, aby zabezpečovala jasnosť vo veciach spadajúcich do Pokladu viery [depositum fidei]. Z vlastnej podstaty tvrdení, ktorým chýba jasnosť, sa nemôžu stať kvalifikovanými výrazmi Magistéria.“ Hovorí tiež o poškodení cirkevného učenia a sviatostí touto ponúknutou „paradigmatickou zmenou vzhľadom na celú morálnu prax Cirkvi,“ a o rozvrátení „hlavných častí tradície.“ Ďalej rozpráva o morálnych dôsledkoch vyplývajúcich z myšlienkových postupov nachádzajúcich sa v takzvanej pastorálnej starostlivosti odporúčanej v AL. Kardinál sa pýta „čo by sa stalo, ak by bol rovnaký štýl zmýšľania aplikovaný na iné prípady, akými sú napríklad doktori vykonávajúci umelé potraty, alebo politici patriaci do korupčných kruhov, či trpiaca osoba rozhodujúca sa požiadať o asistovanú samovraždu?“

 

Na záver vyslovuje „poslednú žiadosť“, a to aby pápež „upevnil svojich bratov [a sestry] vo viere tým, že vyjasní pojmy svojho učenia vzhľadom na kresťanskú morálku, aj na cirkevnú prax vysluhovania sviatostí.“

 

No ak je táto žiadosť posledná, čo môžeme očakávať ako ďalší krok? Čo bude dôsledkom pápežovho ignorovania ďalšej žiadosti tak ako mnohých pred ňou?

 

Zdá sa byť isté, že kardinál Burke – spolu s tými, čo podporujú jeho snahu – chce urobiť úplne jasným to, že dáva pápežovi každú možnú šancu a príležitosť napraviť, čo sa už zdá byť narušené. No neexistuje žiadny jasný náznak toho, že by to mohlo vyvolať nejakú odozvu a ťažko posúdiť, aký podnet by mohol pritiahnuť pápežovu pozornosť a či to bude táto „posledná žiadosť.“

 

Tento rozhovor si zaslúži byť označený ako posledné varovanie. Doteraz nefungovala stratégia hovorenia „prosím, zastavte“ a naliehavosť situácie si žiada viac – skrýva sa pocit naliehavosti za týmto pokojným znovunastolením problému? Obávam sa, že čas pre obranu a trpezlivosť, už vypršal. Veriaci vidia na Petrovom stolci muža ignorovať Bohom zjavené učenie a strážcov jeho úradu, ktorý dostal z Božej vôle – a to všetko prehadzovať cez palubu. Toto dáva mnohým katolíkom príležitosť na zamyslenie: Ak môžu byť Kristove prisľúbenia Cirkvi tak ľahko poškodené, môžeme vôbec veriť čomukoľvek, čo sme doteraz vyznávali?

 

V tomto slova zmysle nie je pápež jediným zodpovedným za „vážnosť situácie, ktorá sa neustále zhoršuje.“ Kardináli a biskupi, ktorí sa až doteraz nijak nepričinili v tejto záležitosti sú, i keď neúmyselne, spoluzodpovední za silnejúcu škandalizáciu veriacich. Laici si myslia, že to, čo pápež robí, je zlé; ale ak aj verní a pravoverní pastieri Cirkvi zlyhali v tom, že sa primerane nevenujú tomuto problému, nezńamená to potom, že sme zostali ospustení?

 

Kým sú tieto pochybnosti o neomylnosti Cirkvi každodenne omieľané a postupne sa vkrádajú do myslí veriacich, biskupi po celom svete ďalej pokračujú vo svojej vlastnej interpretácii toho, čo Amoris Laetitia znamená pre ich veriacich – to všetko bude musieť byť raz napravené hneď, ako sa príde Cirkev opäť k rozumu. V novembri 2017 na Generálnom zhromaždení Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických bola téma „obnovenia pastoračného plánu pre manželstvo a rodinný život vo svetle apoštolskej exhortácií pápeža Františka o „Radosti lásky“, Amoris Laetitia“ nastolená biskupom Richardom Malonem slúžiacim v Komisií pre laikov, manželstvo, rodinný život a USCCB (United States Conference of Catholic Bishops). (Tí, ktorí by mali záujem vypočuť si celý komentár, nájdu ho na tomto videu.)

 

Biskup Barron hovoril o tom, ako „vytrhnúť“ naratív o Amoris Laetitia z rúk katolíckej „blogosféry“.

 

Biskup Rober Barron, populárny katolícky rečník, sa v nasledujúcej diskusii s ľútosťou vyjadril: „Považujem za nesmierne smutné, že prijatie tohto dokumentu [Amoris Laetitia] bolo v našej krajine na dosť nízkej úrovni. Ak by ste si do internetového vyhľadávača zadali Amoris Laetitia, zaplavili by vás tony literatúry, no všetko by bolo buď o výhradne jednej kapitole, alebo dokonca o nejakej poznámke pod čiarou v kapitole. Je to  veľmi dôležitá vec a myslím si, že toto viedlo k prehliadnutiu toho, aký naozaj nezvyčajný a bohatý dokument to je. Preto si myslím, že je dobré, ak prevezmeme kontrolu nad týmto dianím – zdá sa mi, že sme boli postavení do takej situácie, kedy nesmierne množstvo ľudí núti diskutujúcich na diskusných fórach čítať si tento dokument po svojom.“

 

„Nesmierne množstvo ľudí na diskusných fórach“? Zaujímalo by ma, o ktorých ľuďoch hovorí. „Núti diskutujúcich“? Ale čím; svojou neskutočnou silou mysle? „Prevziať kontrolu“? Pokračoval v zmieňovaní slova „prevziať“ – ktoré, ak chceme hovoriť o moci, znamená „uchopiť niečo náhle a silou“ – a použil ho ešte dvakrát vo svojom krátkom komentári.

 

Nemal som viac trpezlivosť počúvať diskusiu.

 

Paľba profesora Seiferta. Hanobenie profesora Starka. Útok otca Thomasa Weinandyho. Bola to súvislá akcia plná ad hominem tvrdení proti kardinálom stojacim za Piatimi otázkami pre pápeža a aj proti každému teológovi, kňazovi a laikovi, ktorí podporujú túto úprimne myslenú kritiku exhortácie. Vatikánom podporované neortodoxné interpretácie exhortácie spolu s Vatikánom schválenými článkami pokrývajúcimi takéto interpretácie úmyselne zahmlievajú učenie Cirkvi a tiež vymedzené kritériá autority Magistéria. „Prostredie strachu“ vo Vatikáne, kde je zaznamenaná každá kritika a kde sú ľudia podozriví z opozície oficiálnej agendy monitorovaní, sa podobá na spôsoby používané KGB. [Prehnane povedané,] je to akoby práca Diktatúry milosrdenstva. Toto sú veci, kde leží celá podstata vecí. Dôvodom, prečo sa mohol ortodoxný opozičný naratív dostať až na povrch je, že ľudia neustále sa snažiaci o pravdu neutíchajú vo svojom úsilí – a pretože Pán požehnáva ich snahu. Zatiaľ sme sa zmohli len na toľkoto a už teraz sme vyčerpaní neustálou prevahou opozície a izoláciou.

 

Kardináli Burke a Brandmüller, ak si toto budete čítať, vedzte, že čas je v tejto veci nesmierne dôležitý. A možno to viete. Vrabce čvirikajú, že formálna korekcia je už za dverami. No otázka bude aj potom znieť rovnako. Čo bude nasledovať? Čo sa stane, ak každá snaha ostane ignorovanou? Kam sa z tohto bodu odrazíme?

 

Bude zvolaný núdzový koncil? Bude pápež čeliť obvineniu, že sa odklonil od správneho učenia smerom k heréze? Bude sa nové konkláve konať len medzi hŕstkou pravoverných biskupov? Budeme opäť svedkami zápasu o Petrov stolec?

 

Alebo sa stane niečo úplne iné?

 

 Každý by rád vedel, čo má očakávať. Každý sa zamýšľa a je frustrovaný. Každý špekuluje o tom, ako sa veci môžu skomplikovať a ako tak počúvam okolie, nik si nemyslí, že môžeme očakávať ešte niečo horšie, ako sa majú veci teraz. Nepohodlná istota je oveľa vítanejšia ako zdaním nekonečná neistota a pochybnosti.

 

Niečo sa však musí poddať. Prosím, Pane, nech sa veci dajú do pohybu už v skorej dobe. Daj nástupcom tvojich apoštolov odvahu i múdrosť, aby spoločne začali pracovať na obnove Cirkvi. 

 

Podobné články

DISKUSIA k článku