Poznámka editora originálu: Nasledujúce interview vedie talianska novinárka Lorenza Formicolová (F) s Ettore Gotti Tedeschim (T). Ako bývalý riaditeľ Vatikánskej banky je Tedeschi jedným z najznámejších signatárov nedávno vydanej synovskej opravy , adresovanej pápežovi Františkovi.
F: „Synovská oprava“ je už niekoľko mesiacov zverejnená, no zmätok zostáva. Tento list podpísalo 62 signatárov a v auguste bol doručený pápežovi Františkovi. O čo v ňom ide?
T: „Ide jednoducho o prirodzený následok dubie. So synovskou oddanosťou predložili túto žiadosť Svätému Otcovi laici, zachovávajúci vernosť pápežovi, aj Magistériu Cirkvi, ktorí sa ale zároveň obávajú o duše, ktoré sa potrebujú uistiť o určitých veciach prostredníctvom dogiem. Existuje množstvo veriacich a kňazov, ktorí nemajú nič spoločné s karikatúrami, vykresľujúcimi ich ako neprajných farizejských tradicionalistov, ale ktorí sa usilujú čeliť zmätku, pôvodom ktorého je nejasná a mnohoznačná interpretácia tohto dokumentu. Nie každý dokáže správnym spôsobom rozlišovať veci. Nie každý má správne formované svedomie a mnohým radia kňazi, ktorí v tom sami nemajú jasno. Títo kňazi bývajú navyše kreatívni, možno v úsilí interpretovať evanjeliové a večné pravdy evolučným spôsobom, mysliac si, že to robia správne, podľa vôle Svätého Otca.“
F: Ste jedným z najznámejších signatárov listu. Prečo ste ho podpísali?
T: Pretože si to vyžaduje môj zmysel pre zodpovednosť. Vyžaduje si to moja láska ku Kristovmu námestníkovi. Vyžaduje si to moje vedomie toho, čo je poslaním Cirkvi, ako aj moje svedectvo ako laika o aplikovaní Piatich rán Svätej Cirkvi (podľa Rosminiho) do moderného sveta a o vnímaní potreby a túžby po silných, čistých a absolútnych hodnotách medzi ľuďmi každého veku, postavenia a okolností. A v neposlednom rade si to vyžaduje chápanie toho, čo sa deje dnes vo svete.
Toto je môj názor na vec, z ktorej som mal to privilégium poučiť sa, a zdieľať ju s kardinálom Ratzingerom, neskorším Benediktom XVI – ide o víziu, ktorú som mal ešte s ďalšími zbožnými mužmi, ako bol napríklad kardinál Caffarra alebo kardinál Sarah. Nedovolím, aby ma zmiatli iluzórne stratégie – ani tie, čo sú založené na realite, nadradenej ideám, ani stratégie o rozličnej konverznej politike, ktorá by sa mala pretláčať potom, ako svet ´podľahne´ katolicizmu tak, že sa otvorí pre dialóg. Silno však pochybujem o možnosti jednoduchej komunikácie so „svetom, vedeným a usmerňovaným intelektom“. Kto to dokáže?
F: Už dlho sa hovorí o „heréze“. Nezdá sa však, že by na 25 stranovom liste niekto obvinil pápeža z herézy. Alebo sa mýlim?
T: Na 13. strane si môžete prečítať zvláštnu poznámku, ktorá deklaruje účel listu.
Ak by chcel pápež pochopiť, kto sú skutočne nebezpeční nepriatelia Cirkvi, stačilo by, keby si prečítal reakcie na tento list – reakcie, napísané ľuďmi, ktorí ho ani nečítali; a ak aj čítali, nechceli mu porozumieť. Postoje týchto ľudí len ženú vodu na mlyn niektorým neoficiálnym „vykladačom“.
F: Vatikán ešte stále neodpovedal. Či radšej, v snahe riešiť si vlastné veci doma, stavia okolo seba múr...
T: Aj žiadna odpoveď je niekedy jasná odpoveď. Niekto si pochopiteľne myslí, že je dobré mať pochybnosti, vyvolávať ich a rozširovať medzi ľuďmi. Nie je však práve toto najlepší spôsob ako pripraviť pôdu pre zavedenie nových „istôt“?
F: Po roku od publikovania dubie hovoril kardinál Burke o „rastúcom chaose a zmätku v súvislosti so spôsobom interpretácie tejto apoštolskej exhortácie“. Prečo, podľa vás, toto ovzdušie chaosu a neporiadku ešte stále existuje? Aj po tom, čo pápež požiadal, aby „si každý o tom pohovoril s jedným z najlepších a najvyspelejších teológov dnešnej doby, kardinálom Schonbornom“?
T: Ja môžem povedať len toľko, že mám rovnaký názor ako kardinál Burke, a to z vlastnej skúsenosti, nie z novín. O kardinálovi Schonbornovi neviem povedať nič. Nedokážem interpretovať jeho názory.
F: Takmer sa zdá, akoby sa médiá tešili z toho, že vás môžu znovu pranierovať. Viete vysvetliť, prečo sa váš podpis stále pokladá za „ironickú zhodu okolností“?
T: Po mojom podpise a útoku médií sa udiali aj iné veci, ktoré zo mňa spravili pomaly samotného navrhovateľa tejto opravy. Jeden naozaj dobrý biskup, s ktorým som mal dohodnutú konferenciu už dva mesiace, ju nečakane odvolal z dôvodu ´nevhodnosti´; ďalší biskup začal zrazu „odrádzať“ ľudí od konferencie, naplánovanej v jeho diecéze a napokon ju zrušil; tretí biskup požiadal usporiadateľov okrúhleho stola o odklad stretnutia z dôvodu mojej prítomnosti. Tiež ma verejne napomenul (a to ma veľmi zranilo) ďalší prelát, ktorý ma ani nepozná, ktorý nepozná príslušné fakty, ani okolnosti, a ktorý sa o nič z tohto nezaujíma.
Na druhej strane som dostal množstvo vyjadrení rešpektu a úcty, pochopenia a sympatií, a to nielen zo strany katolíkov, ale aj zo svetského prostredia (čo je naozaj pozoruhodné). Skutočne ešte existujú ľudia, ktorí sa obávajú o kolaps katolíckej výchovy a vzdelávania, budovaných na hodnotách evanjelia, z ktorého ťažili, a teraz sa boja, že sa to všetko stratí...
Nikdy nezabudnime, že ľudia okolo nás si všímajú a vážia, ak my vo svojom živote skutočne žijeme hodnoty kresťanskej tradície. Vždy si spomeňte na to, ako Voltaire chcel, aby jeho sluha, doktor a manželka boli katolíci, aby sa tak vyhol tomu, že ho sluha olúpi, doktor zabije, či manželka podvedie. A pritom katolíckym náboženstvom napriek všetkému opovrhoval.
F: Môže syn, ktorý žiada otca o vysvetlenie, očakávať podporu od svojich súrodencov? Alebo si zaslúži opovrhnutie, či pohŕdanie?
T: Pre Ábela sa všetko obrátilo na horšie...
F: Pred rokom ste napísali „Po uvažovaní o exhortácii pápeža Františka Amoris Laetitia som si položil otázku, či sa tento dokument nezakladá na istote, že kresťanská civilizácia v skutočnosti kolabuje. Ak je to pravda, vysvetľovalo by to, prečo exhortácia nepriamo naznačuje, že by sa morálne zákony a sviatosti mali prispôsobiť praktickej realite v jednotlivých, od seba odlišných kultúrach, a nie autoritatívnym ideám, na ktoré sme boli zvyknutí.“ Podľa vás to ešte stále platí?
T: Ja nie že verím, že to je stále pravda – ja som presvedčený, že to „musí“ byť pravda. Všetko sa to musí opäť zaviesť, aj keď to tí, ktorým je to určené, neakceptujú.
Počas celého tohto roku som vnímal viac odmietania dogmatického relativizmu, než túžby otvoriť sa modernosti. Ľudia so zdravým svedomím chápu závažnosť tohto rizika. Všetky sviatosti totiž kolabujú, ak spochybníme sviatosť manželstva (nie jej odmietnutím, ale jej relativizovaním); následne totiž kolabuje sviatosť pokánia a najviac zo všetkých, sviatosť Eucharistie.
Tu máme jasné protirečenie medzi Lumen Fidei a Amoris Laetitia; vysvetlím vám ho. Pápež Benedikt ukončil Caritas in Veritate zásadným objasnením, že na vyriešenie svetových problémov je potrebné zmeniť srdcia ľudí (nie nástroje); v Lumen Fidei (podpísané pápežom Františkom) sa hovorí, že zmeniť srdce človeka je povinnosťou Cirkvi, ktorá má na to tri nástroje: modlitbu, Magistérium (náuku) a sviatosti. Na zistenie, či Cirkev plní svoje poslanie teda stačí, aby sme sledovali, či používa tieto tri nástroje a ako to funguje. Zrejme celkom postačí, keď sa bude sledovať či sa v Cirkvi posilňuje alebo oslabuje celkový význam sviatostí, požadovaných samotným Kristom.
F: Profesor Josef Seifert nedávno vyhlásil, že Amoris Laetitia je v skutočnosti „teologická atómová bomba, ktorá hrozí, že zničí celú morálnu konštrukciu Desiatich Božích prikázaní a katolícku morálnu náuku“. Súhlasíte s týmto tvrdením?
T: Odpovedám, že by to tak „mohlo byť“, ako aj, že by to mohlo podryť tri sviatosti, a následne všetky ostatné. Tak či onak dúfame, že pápež František zasiahne, aby nás od tohto všetkého ochránil, možno aj tým, že odpovie, aj keď nepriamo, na dubiu.