francobollo-lutero-468x278.jpg

De Mattei: Pápež František a jeho „luteránsky bod obratu“

08.11.2017ITA
743 5 4
Jakub Betinský
Neutral

 

[autor: Roberto de Mattei, taliansky rímsko-katolícky historik a spisovateľ, ktorý sa špecializuje na moderné a kresťanské dejiny]

 

31. októbra 2016 pápež František slávnostne otvoril rok Luthera a to privítaním zástupcov luteranizmu z celého sveta vo švédskej katedrále v Lund. Ďalšie stretnutia a „ekumenické“ oslavy v rámci katolíckej cirkvi nasledovali jedna za druhou ad abundantiam.


Presne rok od vtedy sa tento „luteránsky bod obratu“ spečatil symbolickým aktom, ktorého závažnosť si všimli iba niektorí. Vatikánska pošta vydala známku, ktorá oslavuje zrod protestantizmu – dňa 31. októbra 1517 – keď Luther zavesil jeho 95 téz na dvere Wittenbergskej katedrály.


„Oslava päť storočia protestantskej reformácie“ – tento nápis nájdete na hornej časti tejto známky, ktorú 31. októbra tohto roku predstavila vatikánska filatelistická kancelária. Oficiálne vyhlásenie ju opisuje nasledovne: „V popredí vykresľuje ukrižovaného Ježiša na zlatom, nestarnúcom pozadí, ktoré znázorňuje Wittenbergského mesta. Ako akt pokánia, kľačiaci z ľavej i z pravej strany kríža, je Martin Luther držiaci bibliu – ktorá je zdrojom a stredobodom jeho učenia – a Filip Melanchthon, teológ a Lutherov priateľ, jeden z najdôležitejších prívržencov reformácie, ktorý drží augsburské vyznanie viery, Confessio Augustuana – prvý oficiálny výklad princípov protestantizmu, ktorý sám zhotovil.“

 

Nahradenie Panny Márie a sv. Ján z popod kríža dvomi heretikmi, Lutherom a Melanchthonom, je rúhavá urážka, ktorú doteraz ani jeden katolícky kardinál a biskup nezvrhol. Význam tohto obrazu je vysvetlený spojenou deklaráciou Svetovej luteránskej federácie a Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, ktorá bola uverejnená v tej deň ako i táto známka. Správa hovorí o pozitívnom výsledku dialógu medzi katolíkmi a luteránmi; podporuje „nové chápanie udalostí 16. storočia, ktoré viedli v nášmu odlúčeniu“ a potvrdzuje, že obe strany sú „veľmi vďačné za teologické a duchovné dary, ktoré vďaka reformácii dostali.“

 

A akoby toho ešte nebolo dosť, okolo toho istého času La Civiltà Cattolica, pápežov „neoficiálny“ hlas, oslávil Luthera s článkom od otca Giancarla Paniho (s názvom: Martin Luther: Pätsto rokov neskôr; v La Civiltà Cattolica, 21. október – 4. november 2017, st. 119-130).

 

Otec Pani je ten istý kňaz, ktorý v 2014 povedal, že otcovia Trentského koncilu pripustili možnosť rozvodu a opätovného zosobášenia v prípade cudzoložstva a to podľa zvyklosti zaužívanej v schizmatickej gréckej cirkvi. Teraz tvrdí, že Martin Luther nebol vôbec heretikom, ale autentickým „reformátorom“. V skutočnosti „jeho wittenbergské tézy nie sú výzvou ani vzburou proti autorite, ale návrhom ako obnoviť ohlasovanie evanjelia v úprimnej túžbe po ‘reforme’ v cirkvi“ (st. 128). „Lutherova úloha ako svedka viery nemôže byť opomenutá: je jediným reformátorom svojho druhu; a bol schopný začať proces ‘reformy’, ktorej výsledky boli prospešné aj pre katolícku cirkev.“

 

Ak toto je skutočnosť, Luther bol po dobu päťsto rokov katolíckou cirkvou nespravodlivo prenasledovaný a hanobený. Nastal čas na jeho rehabilitáciu. Za účelmi rehabilitácie sa nemôžeme obmedziť iba na ukázanie jeho prorockej stránky, ale musíme cirkev prinútiť, aby prijala a začala praktizovať jeho reformné požiadavky. A post-synodálna exhortácia Amoris Laetitia je rozhodným krokom na tejto ceste. Autori dokumentu Correctio filialis (adresovaný pápežovi Františkovi) sa nemýlia, keď podčiarkujú „blízkosť medzi Lutherovými myšlienkami o zákone, ospravedlnení a manželstve a tými, o ktorých premýšľa a ktoré preferuje pápež František v Amoris Laetitia a na iných miestach.“  

 

Mali by sme v tomto bode pamätať, že pápež František, ako otec Pani, patrí k Spoločnosti Ježišovej, ktorých zakladateľ, sv. Ignác z Loyoly, bol bojovníkom za vieru, ktorú Božia prozreteľnosť postavila v 16. storočí proti luteranizmu. V Nemecku, apoštoli ako sv. Peter Canisio a bl. Peter Fabro bojovali každú chvíľu proti heretikom a na bojovom poli proti protestantskej kontroverzie ťažko niekto prekoná sv. Roberta Bellarmina.

 

La Civiltà Cattolica bola založená v roku 1850 s podporou Pia IX a mala dlho zodpovednosť za doktrinálnu obranu proti omylom svojej doby. Vo svojom prvom vydaní 6. apríla 1850 vydala rozsiahlu anonymnú esej (od otca Mattea Liberatore) s názvom Politický racionalizmus v talianskej revolúcii, v ktorej videl protestantizmus ako príčinu všetkých moderných omylov. Tieto tézy, okrem iných, prepracovali aj dvaja slávni jezuitskí teológovia: otec Giovanni Perrone (v článku Protestantizmus a nadvláda viery, v La Civiltà Cattolica, Rím, 1853, 2. diel) a Hartmann Grisar (Luther, Herder, Friburg im Breisgau, 1911/1912, 3. diel).

 

Ale táto spomienka luteránskeho povstania, ktorú urobil v októbri 1917 tento jezuitský časopis z príležitosti 400 rokov od 95 téz vo Wittenbergu, dnes naberá špeciálny význam (článok Luther a luteranizmus z La Civiltà Cattolica, IV (1917), st. 207-233; 421-430). Teológ z La Civiltà Cattolica vysvetlil, že „esenciou luteránskeho ducha, či skôr luteranizmu, je vzbura v celej svojej šírke a v celej sile tohto slova. Vzbura, ktorá bola zosobnená v Lutherovi, mala veľa foriem a bola závažná, komplexná a veľmi rozsiahla; bola to vzbura, ktorá sa nielen tak zdanlivo tvárila, ale vskutku bola násilná, hnaná hnevom, triviálna, obscénna a diabolská; bola to vec preštudovaná a riadená podľa okolností, zameraná na oportunistické diele a záujmy; vzbura, ktorá bola úmyselná a chcená s uváženým a jasným odhodlaným.“ (st.208-209).

 

Luther, pokračuje La Civiltà Cattolica, „inicioval túto zavrhnutiahodnú paródiu, s ktorou tento rebelujúci mních pripísal Bohu svoje vlastné myšlienky, svoje rúhačstvo a ohavnosti svojej skazenej mysle: v Kristovom mene pobúril nevýslovným spôsobom pápeža, v Kristovom mene preklial cisára, s pekelnou vznetlivosťou sa rúhal proti cirkvi, biskupom a mníchom; v Kristovom mene hodil svoj mníšsky habit na Judášov strom a v Kristovom mene sa svätokrádežne oženil“ (p.209). „Pod zámienkou, že nasleduje Sväté písmo, ktoré jediné obsahuje slovo Božie, viedol vojnu proti scholastickej teológii, tradícii, kánonickému právu, všetkým inštitúciám a zásadám cirkvi a koncilov: a namiesto týchto vznešených a vážených vecí, on, Martin Luther, krivoprísažný mních a seba zvaný učiteľ cirkvi, daj seba a svoju autoritu! Pápeži, učitelia a otcovia cirkvi už ďalej nemali žiadnu cenu; a slovo Martina Luthera bolo cennejšie ako oni všetci! (p.212). Luteránska teória ospravedlnenia vzišla, na konci dňa, z „Lutherovej predstavivosti a nie z evanjelia či iných Božích slov zjavených autorom Nového zákona: z nášho uhla pohľadu, každá luteránska novinka vzišla zo žiadostivosti, ktorú podnecoval, a z jeho rozvoja falzifikácie Svätého písma či z jeho formálneho klamstva“ (p.214).

 

Otec Pani nemôže poprieť, že jeho názor na Luthera je 360 stupňoví odklon od názoru, ktorý v tom istom časopise uviedli pred sto rokmi jeho spolubratia. Luther bol v 1917 zavrhnutý ako apostata, rebel a rúhač; dnes je chválený ako reformátor, prorok a dokonca svätec. Žiadna Heglovská dialektika nedokáže zharmonizovať tento „včerajší“ úsudok s dnešným. Luther bol buď heretik, ktorý poprel niektoré základné dogmy kresťanstva, alebo bol „svedkom viery“, ktorý začal cirkevnú reformu, ktorú zavŕšil Druhý vatikánsky koncil a pápež František.

 

V skratke, každý katolík je pozvaný vybrať si či chce byť na strane pápeža Františka a dnešných jezuitov alebo na strane jezuitov včerajška a pápežov všetkých čias.

 

Je čas si vybrať a meditovať práve nad dvomi štandardmi sv. Ignáca (Duchovné cvičenia, č.137)*, ktoré nám pomôžu správne sa rozhodnúť v týchto ťažkých časoch.

 

*Pozn. anglického prekladateľa: „Je to na tomto mieste, kde nás Kristus volá a chce nás všetkých pod svojim štandardom; a Lucifer naopak pod svojim.“ (č.137, Duchovné cvičenia)

Podobné články

DISKUSIA k článku