Na rušnej londýnskej Fleet Street, naproti Chancery Lane, sa nachádza kamenný oblúk, cez ktorý môže ktokoľvek prejsť a vráti sa späť v čase.
Pokojné nádvorie ukrýva zvláštnu kruhovú kaplnku a sochu dvoch rytierov, ktorí sa delia o jedného koňa.
Kaplnka je templársky chrám, vysvätený v roku 1185 ako londýnsky domov templárskych rytierov.
Templársky chrám však nie je iba významným architektonickým, historickým a náboženským miestom. Je tiež prvou bankou v Londýne.
Templári boli bojovní mnísi. Náboženský rád s teologicky inšpirovanou hierarchiou, poslaním a etickým kódexom, ale tiež ťažko vyzbrojený a oddaný svätej vojne.
Ako sa dostali k bankovníctvu?
Templári sa zasvätili obrane kresťanských pútnikov, ktorí cestovali do Jeruzalema. Mesto Jeruzalem bolo obsadené počas prvej krížovej výpravy v roku 1099 a následne do neho začali prúdiť pútnici, ktorí prešli tisíckami kilometrom naprieč Európou.
Títo pútnici potrebovali financovať mesiace stravovania, dopravy a ubytovania, no chceli sa vyhnúť prenosu veľkých súm peňazí, pretože by to z nich urobilo ľahký cieľ pre lupičov.
Našťastie sa o to postarali templári. Pútnici mohli nechať svoju hotovosť v londýnskom templárskom chráme a vybrať ju v Jeruzaleme. Namiesto nosenia si peňazí so sebou si mohli priniesť akreditív. Templári boli poštovou bankou krížových výprav.
My v skutočnosti nevieme, ako tento systém fungoval a či bol chránený proti možným podvodom. Existoval tajný kód potvrdzujúci dokument a totožnosť cestujúceho?
Finanční sprostredkovatelia
Templári neboli prvou organizáciou na svete, ktorá poskytovala takúto službu. Niekoľko storočí predtým používala dynastia Tang "feiquan" - lietajúce peniaze - dvojdielny dokument, ktorý umožňoval obchodníkom uložiť si zisky na miestnom úrade a získať späť svoju hotovosť v hlavnom meste.
Tento systém však prevádzkovala vláda. Templári sa oveľa viac podobali súkromnej banke - hoci vlastnenej pápežom, blízkej kráľom a princom naprieč Európou a vedenej partnerstvom mníchov, ktorí prisahali na chudobu.
Templári robili oveľa viac než len prevody peňazí na veľké vzdialenosti.
Ako opisuje William Goetzmann vo svojej knihe Money Changes Everything (Peniaze menia všetko, pozn. prekladateľa), poskytovali celý rad uznávaných moderných finančných služieb.
Ak ste si chceli kúpiť pekný ostrov na západnom pobreží Francúzska - ako to urobil anglický kráľ Henry III. v 13. storočí v prípade ostrova Oleron severozápadne od Bordeaux - Templári dokázali tento obchod sprostredkovať.
Henry III platil 200 libier ročne počas obdobia piatich rokov londýnskemu chrámu. Keď jeho muži potom obsadili ostrov, templári dbali na to, aby predávajúci dostal svoje peniaze.
A v 13. storočí boli v chráme ako záloha uložené korunovačné klenoty. Templári teda pôsobili ako špičkoví záložníci.
Templári si svoju pozíciu ale naveky samozrejme neudržali. Rád stratil zmysel svojej existencie, keď európski kresťania úplne stratili kontrolu nad Jeruzalemom v roku 1244 a nakoniec sa rozpadli v roku 1312.
Takže kto vyplnil bankové vákuu?
Ak by ste navštívili veľtrh v Lyone v roku 1555, poznali by ste odpoveď. Veľtrh v Lyone bol najväčším trhom medzinárodného obchodu v celej Európe.
Sofistikovaný obchod
Na tomto konkrétnom veľtrhu sa však začali kolovať chýry o talianskom obchodníkovi, ktorý tam bol a zarobil veľké majetky.
Nič nekúpil ani nepredal: všetko, čo mal, bol stôl a kalamár.
Sedel tam kopu dní a prijímal iných obchodníkov a podpisoval kúsky papiera a nejako sa stal veľmi bohatým.
Miestni boli veľmi podozriví.
Pre novú medzinárodnú elitu veľkých obchodných domov v Európe bola jeho činnosť ale úplne legitímna.
Kupoval a predával dlhy a tým vytváral obrovskú ekonomickú hodnotu.
Obchodník z Lyonu, ktorý chcel kúpiť - povedzme - florentskú vlnu, mohol zájsť za týmto bankárom a požičať si niečo, čo sa nazývalo zmenkou. Išlo o dobropis (IOU), ale nebol denominovaný vo francúzskej libre alebo florentskej líre.
Jeho hodnota bola vyjadrená v ecu de marc, súkromnej mene používanej touto medzinárodnou sieťou bankárov.
A ak lyonský obchodník alebo jeho agenti odcestovali do Florencie, zmenka od bankára z Lyonu by bola zaúčtovaná bankármi vo Florencii, ktorí by ju radi vymenili za miestnu menu.
Prostredníctvom tejto siete bankárov mohol miestny obchodník nielen vymieňať meny, ale aj preniesť svoju úveryschopnosť z Lyonu do Florencie, kde o ňom nikto nepočul. Išlo o cennú službu, za ktorú sa oplatilo zaplatiť.
Každých niekoľko mesiacov sa agenti tejto siete bankárov stretli na veľkých veľtrhoch, akým bol Lyon, prešli svojimi knihami, odpočítali všetky pohľadávky a vyrovnali svoje dlhy.
Náš súčasný finančný systém má veľa spoločného s týmto modelom.
Austrálčan s kreditnou kartou môže vojsť do supermarketu v Lyone a vyjsť von s potravinami.
Supermarket to má pod kontrolou s francúzskou bankou, ktorá komunikuje s austrálskou bankou schvaľujúcou platbu.
Brzdy a protiváhy
Táto sieť bankových služieb však mala vždy aj temnú stránku.
Zmenou osobných záväzkov na medzinárodne obchodovateľné dlhy si títo stredovekí bankári vytvárali svoje vlastné súkromné peniaze mimo kontroly európskych kráľov.
Boli bohatí a mocní, a tak nepotrebovali mince razené panovníkom.
Tento opis platí aj pre súčasnosť. Medzinárodné banky sú navzájom prepojené v sieti vzájomných záväzkov, ktoré sa vymykajú jednoduchému pochopeniu alebo kontrole.
Dokážu využiť svoj medzinárodný dosah, aby sa vyhli daniam a reguláciám.
A keďže ich vzájomné dlhy sú reálnym druhom súkromných peňazí, celý menový systém sveta sa stáva zraniteľným, keď sa banky stávajú krehkými.
Stále sa snažíme zistiť, čo robiť s týmito bankami.
Zdá sa, že nedokážeme žiť bez nich a napriek tomu si nie sme istí, že s nimi žiť chceme.
Vlády dlho hľadali spôsoby, ako ich udržať pod kontrolou.
Niekedy bol prístup laissez-faire, niekedy nie.
Len málo regulátorov bolo tak horlivých ako francúzsky kráľ Filip IV.
Dlžil peniaze templárom a tí odmietali odpustiť jeho dlhy.
Takže v roku 1307, na mieste, kde je teraz tzv. Templárska zastávka parížskeho metra, spustil Filip útok na parížsky chrám - prvý zo série útokov v celej Európe.
Templári boli mučení a nútení sa priznať k hriechom, ktoré si inkvizícia dokázala vymyslieť. Rád bol rozpustený pápežom.
Londýnsky chrám bol prenajatý právnikom.
A posledný veľmajster templárov, Jacques de Molay, bol predvedený do centra Paríža a verejne upálený.