0528__0004_B8_1.jpg

Takmer neznáme fatimské zázraky s vodou a zemou

522
Zuzana Smatanová
AltKAT
 

Po zjaveniach Panny Márie vo Fatime sa udialo vďaka pevnej viere ľudí mnoho zázrakov aj pomocou hmotných substancií (pôda a voda) - od fyzických, cez duchovné, až po morálne uzdravenia.

Zázračné uzdravenia sa po poslednom zjavení Panny Márie vo Fatime znásobovali. Ľudia boli udivení a ohromení; mnohí posmievači a ateisti sa obracali na vieru. Po sto rokoch sa na väčšinu zázrakov už zabudlo. Avšak páter John de Marchi niektoré z nich zozbieral a uverejnil vo svojej knihe z polovice 20. storočia s názvom Pravdivý príbeh o Fatime. Páter de Marchi žil vo Fatime od roku 1943 do roku 1950, veľa skúmal a písal. Neskôr tam založil aj seminár. Celé hodiny sa dokázal zhovárať s najdôležitejšími očitými svedkami o tom čo videli a čo zažili počas nadprirodzených udalostí v roku 1917, a po nich.

Najviac času trávil pochopiteľne s rodičmi svätých Hyacinty a Františka Manuelom Pedro Martom – lepšie známeho ako Ti Marto – a s jeho manželkou Olimpiou, s Luciinými sestrami, s mnohými ďalšími obyvateľmi Fatimy a v neposlednom rade s Mariou Carreira, lepšie známou pod menom Maria da Capelinha (Mária z kaplnky), ktorá bola správkyňou kaplnky Zjavenia a opatrovníčkou prvej sochy Panny Márie Fatimskej, ktorá tam bola umiestnená. Páter de Marchi ju volá „jedna z mojich najnepostrádateľnejších pomocníčok“. Pomáhal mu aj jej syn John, sakristián kaplnky Zjavenia. 

Najpodstatnejšie však je, že pravdivosť všetkého, čo páter de Marchi uvádza, je „overené do najmenších detailov samotnou Luciou“, ktorá už vtedy bola karmelitánkou. Lucia a páter de Marchi boli priatelia a poznali sa už od čias, keď Lucia bola v ráde Dorothean sisters. Všetci títo svedkovia sú zárukou, že niet ani najmenšej pochybnosti o zázrakoch, ktoré oni sami videli a opísali.

 

Zemina

Páter de Marchi začína príhodou, o ktorej rozprávala Maria da Capelinha. Istá žena cestovala z Tomaru do Fatimy, asi 38 kilometrov, aby si nabrala trocha zeminy z blízkosti miesta zjavenia, lebo ňou chcela liečiť chorých ľudí. Bola jednou z mnohých, ktorí prišli kopať pod cezmínový dub, aby si mohla nabrať zem, ktorú bude vtierať do kože chorých. Niektorí ľudia túto zeminu dokonca jedli a vzápätí sa im uľavilo. Znie to možno nezvyčajne, no čítajte ďalej:

V meste Alqueidao (asi 70 km od Fatimy) žilo dievča, ktoré bolo už 7 mesiacov ochrnuté. Rodičia ju nedali liečiť a bola na tom veľmi biedne. Jedného dňa sa jej zjavila Panna Mária Fatimská a povedala jej, že ju uzdraví, ak jej matka pôjde do Cova da Iria a vezme trochu zeme spod duba. Túto má potom po troche jesť počas novény. Stalo sa ako povedala Panna Mária a dievča sa úplne uzdravilo.

Maria da Capelinha raz pristúpila k mužovi z Torres Novas (35 km od Fatimy), ktorý stál pri jednom z dubov a plakal. Na otázku čo ho trápi, muž jej porozprával o otvorenej rane čo mal už 24 rokov na nohe; stále mu hnisala a znemožňovala pracovať, ba aj hýbať sa. A potom jej povedal: „Moja manželka išla do Fatimy, aby zobrala odtiaľ túto zem; chcela z nej urobiť roztok a umývať mi ním nohu. Ja som jej to nedovolil, veď rana potrebuje byť čistá a toto blato by všetko len zhoršilo. Manželka má však pevnú vieru a povedala, že to už pomohlo uzdraviť mnohých ľudí. Toľko naliehala, že som jej to aj napriek tomu, že som bol neveriaci, napokon dovolil urobiť. Počas deviatich dní mi ranu vymývala a tá sa postupne uzdravovala; na konci novény som mal nohu úplne zdravú. Vytryskli mi slzy, strhol som si obväzy a prišiel som sem peši, hoci dovtedy som sa nemohol ani pohnúť!“ Tento muž sa neuzdravil iba fyzicky, ale aj duchovne.

Maria rozprávala aj o ďalšom mužovi, tentoraz z Tomaru, ktorý bol neveriaci a trpel na tuberkulózu. Manželka mu povedala, že by mali odcestovať do Fatimy, alebo „počas novény piť roztok so zeminou spod stromu, nad ktorým sa zjavila Panna Mária. On však nechcel o tom ani počuť. Na manželkino naliehanie sa napokon vzdal a pil tento roztok bez toho že by veril, že mu pomôže. Napriek tomu ho Panna Mária uzdravila a o pár dní bol zdravý a mocný ako predtým. Aj tento muž sa uzdravil fyzicky, aj duchovne.

V tejto súvislosti pripomínam, že aj náš Pán použil blato na potretie očí slepého muža. Ján tento zázrak opisuje vo svojom evanjeliu (9, 5-7): „Kým som na svete, som svetlo sveta.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.“

Ľudia videli uzdravenia či už fyzické alebo duchovné a čoraz častejšie prichádzali do Cova, aby si zobrali zeminu z miesta zjavenia. Veľa ľudí prichádzalo počas chrípkovej pandémie v roku 1918, ktorá kosila ľudí na celom svete. Prichádzali tí, čo už boli chorí a aj tí, čo sa desili, že túto chorobu dostanú. Maria spomínala, ako ľudia poriadali procesie s obrazom Panny Márie Ružencovej a s obrazmi iných obľúbených svätých. Kňaz z neďalekého okolia, páter David, múdry a dobrý muž mal v Cova prvú kázeň, v ktorej zdôraznil dôležitosť „nápravy života“. 

V ten deň bola v Cova prítomná aj Hyacinta, hoci už bola veľmi chorá. Ľudia veľmi nariekali nad touto epidémiou. Maria povedala pátrovi de Marchi, že Panna Mária vypočula nárek a modlitby týchto ľudí, pretože odvtedy sa v tej oblasti nevyskytol už ani jeden prípad chrípky. Viete si zrejme predstaviť, ako vzrástla úcta a oddanosť Panne Márii a keď sa tam postavila kaplnka, prichádzali ďalšie tisícky a tisícky ľudí aj napriek tomu, že široko-ďaleko nebola ani kvapka vody na pitie, či osvieženie pútnikov.

 

Voda

Ľudia si z miesta zjavenia brali zem po lyžičkách, dávali si ju do kapesníkov alebo balili do papiera. K zemine sa čoskoro pridala ďalšia substancia, pomocou ktorej dochádzalo k uzdraveniu – v Cova da Iria sa objavila voda. Pri tejto príležitosti nám nedá nespomenúť si na Ježišove slová, ktoré povedal slepému po uzdravení: „Choď a umy sa v rybníku Siloe“, ako ani na uzdravujúcu lurdskú vodu. V Cova to však nebolo okamžite. Až pri prvej návšteve biskupa z Leiria, a to už boli Hyacinta a František mŕtvi, vidiac, o aké suché miesto sa jedná, povedal biskup manželovi Marie da Capelinha aby vykopal studňu. Čoraz väčšie množstvo pútnikov bude potrebovať vodu. Pred koncom prvého dňa kopania studne narazili kopáči na skalu. Po jej prerazení odtiaľ vytryskol mohutný prúd vody. Čo robili ľudia? 

Denne prichádzali a plnili si fľaše a iné nádoby vodou, odnášali ju svojim chorým aby sa z nej napili, alebo si v nej umyli rany. Páter de Marchi opakuje svedectvo obyvateľa Jose Alvesa: „Každý veril vode Panny Márie a ona ju použila na uzdravenie rán a bolestí. Panna Mária neurobila nikdy toľko zázrakov ako vtedy v tom čase. Videl som ľudí s hroznými ranami na nohách, plných hnisu, keď si ich však vymyli touto vodou, odhadzovali obväzy a bez problémov chodili, lebo ich Panna Mária uzdravila. Iní ľudia si kľakli a pili túto zemitú vodu; tiež boli uzdravení z vážnych vnútorných chorôb.  

 

Hojnosť zázrakov, duchovná perspektíva

Páter de Marchi žil v rokoch 1943 až 1950 vo Fatime a preto bol osobne prítomný pri takmer každom druhu fyzického uzdravenia, aké sa tam objavilo.

„My, čo sme mali to privilégium žiť blízko Cova da Iria, sme nemali problém jednoducho uveriť sile príhovoru Panny Márie“, povedal páter sám ako jeden z očitých svedkov. Je presvedčený že to dokázal preto, lebo to bol Boží dar. Vysvetľuje: „Vo Fatime sa slepým s istotou navrátil zrak; muži a ženy, ktorých priniesli na nosidlách, vstávali z nich uzdravení; volali Hosanna mocnému Bohu, ktorý dokáže v okamihu zahnať rakovinu, oživiť ochrnuté údy, vyčistiť scvrknuté pľúca od tuberkulózy. Vo Fatime bolo zaznamenaných viac ako sto „porušení“ prírodných fyzických zákonov, čo však bolo uznané až po vyčerpávajúcom a dôkladnom dokazovaní.“ Páter zopakoval, že bol prítomný pri množstve zázračných uzdravení. Pre tých však, čo nevyžadujú za každú cenu viditeľný dôkaz toho, že Boh je v nebi, má duchovné posolstvo Fatimy nekonečne väčšiu dôležitosť.

Aj to najvýznamnejšie zo všetkých fyzických uzdravení, nech bolo akékoľvek fenomenálne, znamená málo v porovnaní s nesmiernym množstvom duší, ktoré Panna Mária priniesla ako úrodu svojmu Synovi Ježišovi. Musíme ju len počúvať a aj my ozdravieme. Prečo?

„Vo Fatime dostal svet skrze Máriu Boží recept na pokoj, mier.“ Najväčší zázrak sa však stane, keď začneme uskutočňovať všetko čo nám hovorí a o čo nás žiada Panna Mária Fatimská, Kráľovná ružencová, aby sme robili.
 

DISKUSIA k článku