teplomer
P1-Mass-v1.jpg

Čoraz viac mladých je za tradičnú svätú omšu

1,023
Zuzana Smatanová
Neutral

 

Mladí katolíci majú pocit, že sa im upiera ich dedičstvo. Kam majú ísť ďalej, ako pokračovať?

V auguste 2017 naznačil pápež František talianskym liturgistom, že liturgické zmeny, ktoré vzišli z Druhého Vatikánskeho koncilu, sú už nemenné, trvalé: „Po tejto dlhej ceste môžeme s istotou a na základe magisterskej právomoci potvrdiť, že táto liturgická reforma je už nezvratná.“ Liberálni komentátori si pochvaľujú túto ranu, ktorú zasadil „opätovne sa vynárajúcemu neo-klerikalizmu s jeho formalizmom“ a tešia sa, že „úsilie o obnovu liturgie sa ruší“. Liberáli majú dôvod na radosť: František totiž dokazuje, že sympatizuje s ich túžbou po liturgii, ktorá sa čoraz viac podobá spoločnému stravovaniu, než starodávnej obeti. Znamená však Františkovo vyhlásenie, že po tisícročí rozvíjania liturgie sa táto dostala do záverečného stavu a jej ďalší vývin sa musí zastaviť?

Odpoveď znie: nie. Je to podobné, ako keď niekto pyšne vyhlási, že sa nikdy nemôže dopustiť veľmi vážnej chyby. Teraz otázka neznie, či dokážeme odčiniť minulé omyly, ale ako dať do poriadku vzniknutý chaos.
Františkove poznámky naznačujú jeho obavy z tradičného smeru, ktorým sa mladí katolíci uberajú v Cirkvi. Vypozorovali sme to už aj predtým, keď rozprával o mladých kňazoch, ktorí „napomínajú návštevníkov a kladú dôraz na oblečenie“, na rozdiel od múdrych, skúsených, chápavých (a liberálnych) monsignorov. František hrá variáciu na Imagine od Johna Lennona: ´Sme starí rodičia, povolaní snívať a odovzdávať svoj sen dnešným mladým: potrebujú to.“  Možno je to tak, no táto mládež sa nezdá že by to tak chcela.

Každý mladý pokrokový, či starý tradicionalista vám povie, že vek nie je podstatný pre to, či niekto uprednostňuje dogmu alebo slobodu, obrad alebo neformálnosť. A predsa vo väčšine katolíckeho sveta súperia proti sebe mladí tradicionalisti a starí progresivisti. Najväčšou iróniou je, že mladí si ctia starobylosť oproti starším, ktorí sa naháňajú za modernosťou; a progresivisti, ktorí sa boja budúcich zápasov s tradicionalistami, ktorým sa protivia ich predchodcovia.

Každý, kto spochybňuje reálnosť tohto konfliktu, by mal navštíviť ženské aj mužské kláštory, v ktorých je už takmer pravidlom, že mladí rehoľníci a rehoľníčky sú ´tradičnejší´, než ich starší bratia a sestry. Vo Francúzsku už viac ako 20 rokov slávi väčšina kňazov výlučne tradičnú latinskú omšu. Kamkoľvek skrátka pozrieš, sú mladí za tradičný obrad.

Málokto rozpráva o zmenách, ktorými prechádza Cirkev tak, ako páter René Dinklo, provinciál holandských dominikánov, ktorý už ako jediný člen rádu pochádza ešte z čias ´generácie X´ (gen X – patria do nej ľudia, narodení v rokoch 1965 až 1979). Medzi jeho prvé spomienky patrí spoveď, pri ktorej hrali mládežníci na bubny. Kým sa pripojil k rádu v 90-tych rokoch, holandskí dominikáni už vyradili všetky tradičné modlitby a postupne nadobúdali presvedčenie, že ich rád by sa mal pretransformovať na spoločenstvo laikov. Páter Dinklo mal dôvod myslieť si, že bude posledným kňazom provincie, ktorá trvá už 500 rokov.

Potom začali do provincie ´prúdiť´ povolania. Mladí holandskí dominikáni začali horlivo rekonštruovať všetky formy života a modlitby, ktoré ich straší bratia zavrhli. „Púšťame sa do ďalekosiahlych zmien“, podotýka páter Dinklo. „V tejto situácii zrejme aj vzrastie napätie medzi generáciami.“ Mladší muži chcú nosiť habit a „znovu objavujú množstvo náboženských úkonov, obradov, foriem spevu a modlitby, pochádzajúcich z tradície, ktoré strašia generácia odsunula nabok“. Aby sa vyhlo generačným konfliktom bývajú mladí muži v novom dome. Arcibiskup Augustine DiNoia popísal v roku 2010 svoje dojmy z týchto mladých tradicionalistov:

„Podľa mňa sa títo dvadsiatnici a tridsiatnici radikalizovali vlastnou skúsenosťou, skrátka spôsobom, aký sme my neprežívali. Osobne i spoločensky zažili veci, ktoré sú známe iba Bohu, najmä však morálny chaos a zmätok, a už viac nechcú byť jeho súčasťou. Uvedomujú si, že prijatím tohto povolania iba o vlások unikli katastrofe; akoby sa dostali na okraj priepasti a niekto ich strhol späť.“

Generácia DiNoiu sa snaží zjednotiť Cirkev so svetom, no mladí kňazi sú presvedčení, že tieto dve veci sú v protiklade. „My to možno ťažko pochopíme, no títo mladí ľudia nezdieľajú rovnaký kultúrny optimizmus, ktorí sa mnohí z nás naučili v pokoncilovej dobe považovať za samozrejmosť. Pociťujú žiaľ nad ´vlastnou vnútornou sekularizáciou Cirkvi´, a sú rozčarovaní najmä z liturgie. Toto vysvetľuje ich nadšenie pre misál ešte z roku 1962."

DiNoiu znepokojujú kňazi jeho generácie. Napriek ich tvrdeniu, že sú otvorení budúcnosti, hovorí: „Nie som si istý, či sme celkom pripravení pre tento druh radikálneho odmietania okolitej kultúry na jednej strane, a prijatím radikálnej alternatívy dominikánsko-katolíckeho spôsobu života, ktorý rozpoznávame v týchto mladých mužoch, na strane druhej.“ 

Mnohí mladí katolíci majú pocit, že im bolo odopreté ich dedičstvo, ktoré im podľa správnosti patrí. Musia znovu z kúskov skladať niečo, čo sa im malo odovzdať neporušené. Istý anglický akademik ma nedávno informoval o pokuse získať kópiu Dictionnaire de théologie catholique, príručky, ktorá bola nezávadnou pomôckou, až kým sa v čase Koncilu nestala liber prohibitus (zakázanou knihou). Skontaktoval sa aj s Belgičanom, ktorý pomáhal znehodnocovať tieto knihy; najprv založil františkánsku komunitu, v ktorej ich chcel predávať, no na poslednú chvíľu sa rozhodol inak. Mnísi sa rozhodli knihy spáliť „aby zabránili tomu, aby sa dostali do rúk tradicionalistov“.

Kto sú títo hroziví mladí tradicionalisti? Vojdite do tichej kaplnky v New Yorku a nájdete odpoveď. Tam sa každú nedeľu skoro ráno tajne stretávajú mladí „ctitelia“. Sú rozdelení podľa pohlavia – ženy sú naľavo a muži napravo. Džínsy, pohodlné topánky a sem-tam piercing v nose – povedali by ste, že sú to povaľači z mestských chodníkov. Prišli sem však z jediného dôvodu. Keď zazvoní zvonec, všetci vstanú ako jeden. K oltáru príde kňaz v príslušnom rúchu a začne slúžiť omšu v latinčine. Počas svätého prijímania kľačia títo mladí na dlážke, kde by malo byť nízke zábradlie pred oltárom.

V meste, kde sa zosmiešňuje rozvážnosť a neresti majú zelenú, atmosféra toľkej úcty a obradnosti udivuje. Začalo to asi pred rokom, keď študenti, ale už aj mladí čo doštudovali (väčšina z nich ani nie je dôsledne tradicionalistická) sa začali zúčastňovať súkromných tradičných svätých omší, ktoré slávil istý mladý kňaz. Zvesť o nich sa šírila iba ústne, aby neurazili starších kňazov, ktorí tradičnú omšu nemajú radi a sú zhrození z toho, že newyorská mládež, ktorá musí všetko ´ochutnať´, čoraz viac vidí v tejto tradícii svoju budúcnosť.

Po sv. omši sa niektorí zastavia na kávu. Spýtal som sa jednej skromne a nenáročne oblečenej dievčiny, ako sa sem dostala: „Chodím na omšu už 24 rokov, na obidve formy, avšak táto latinská sa mi javí ako oveľa dôstojnejšia a zbožnejšia. Vždy sa tu ocitnem v celkom inom svete.“  
 

DISKUSIA k článku