Vatikán je čo do rozlohy (0,45 km2) a počtu obyvateľstva (1000 – údaj z roku 2017) najmenším štátom na svete. Čo sa však týka histórie a kultúry, je preplnený rôznymi historickými stavbami, pamätihodnosťami a množstvom umeleckých diel. Od Baziliky sv. Petra, cez Sixtínsku kaplnku, až po Vatikánsku knižnicu, či Vatikánske múzeá, je tento malý národ nesmierne bohatý na kultúru. Existuje však jedna stavba, o ktorej väčšina ľudí nevie; ide o Veternú vežu, ktorá pomáha vytvárať kalendár, používaný dnes ľuďmi na celom svete.
Veterná veža, tiež známa ako Gregoriánska veža, je jedným z najvyšších bodov vo Vatikáne. Pôvodne ju v rokoch 1578 až 1580 staval boloňský architekt Ottaviano Mascherino. Torre dei Venti, ako ju volajú v taliančine, získala svoju prezývku podľa anemoskopu (vetromeru), ktorý v nej bol a ktorý sa využíval na určovanie smeru vetra. Veža je umiestnená nad Galériou máp, konštruovanou tým istým architektom, a spája vežu s Apoštolským palácom cez Villa Belvedere.
Aj napriek svojmu názvu sa veža nepoužívala ako ´meteorologická stanica´. Objednal si ju pápež Gregor XIII a mala spĺňať jediný účel – určiť, aký nepresný je juliánsky kalendár, čo bol problém, ktorý vyšiel najavo počas Tridentského koncilu v roku 1563. Počnúc prvým Nicejským koncilom v roku 325 sa Veľká noc slávila vždy v prvú nedeľu, nasledujúcu po splne mesiaca, ktorý bol po dni jarnej rovnodennosti, 21. marca. Jednou z hlavných tém Tridentského koncilu, ktorý sa odohrával v časoch protireformácie, bolo presné dodržiavanie dátumu slávenia Veľkej noci. Nedodržanie tohto dátumu sa trestalo exkomunikáciou. Na základe tohto vyšla najavo nepresnosť juliánskeho kalendára (predchodcu nášho dnešného gregoriánskeho kalendára).
Veterná veža má dve poschodia, obidve bohato zdobené freskami. Dole sa nachádza tzv. Poludňajšia miestnosť, ktorá nemá okná. Na jej južnom múre je v stene malý okrúhly otvor, cez ktorý preniká svetelný lúč na mramorovú dlážku. V deň jarnej rovnodennosti svetelný lúč, dopadajúci v úzkom rovnom zväzku presne na poludnie na dlážku, údajne dokonale osvetľuje konšteláciu hviezd, votknutú do mramoru. Pri prvom testovaní v roku 1582 svetelný lúč označil dátum 11. marec namiesto 21. marca, čo znamená, že juliánsky kalendár sa líšil o 10 dní. Zistilo sa, že juliánsky kalendár sa líšil zhruba o dve hodiny každý rok. Po 1600 rokoch jeho používania sa tieto hodiny naakumulovali až na 10 dní. Pápež Gregor XIII vytvoril gregoriánsky kalendár, do ktorého zaviedol prestupné dni na každú storočnicu, deliteľnú 400, napr. 1200, 1600, 2000, čím vyriešil aj problém dvojhodinového posunu. Aby zlikvidoval spomínaných, už vtedy nahromadených 10 dní, nasledoval v roku 1582 po 4. októbri hneď 15. október.
Za pápeža Leva XIII sa strecha veže zmenila na terasu a stala sa prvým sídlom Vatikánskeho observatória, premenovaného na Specola Astronomica Vaticana. V súčasnosti sa Veterná veža považuje za súčasť Vatikánskych tajných archívov a nie je prístupná verejnosti.