V Kappadocii žilo dievča menom Dorota a slúžilo Hospodinovi po celý život s najväčšou horlivosťou, v panenskej čistote zachovávalo stálu poníženosť a vľúdnosť, a neupúšťalo od pôstu a modlitieb. Pri tom bola Dorota veľmi múdra, tak že sa jej v múdrosti sotva kto vyrovnal, áno všetci, čo ju poznali a ktorý sa s ňou stretli, zvelebovali Pána Ježiša Krista.
O múdrosti a cnostiach Dorotiných slyšal i miestodržiteľ, a ako najhorlivejšiu kresťanku v meste, dal ju k sebe povolať. Dorota poslúchla predvolaniu svetskej vrchnosti a ustanovila sa pred miestodržiteľa. Sotva ju však miestodržiteľ uzrel, Ihneď jej rozkázal, aby sa podvolila rozkazom cisárskym a obetovala bohom. Dorota však odvetila:
„Boh, ktorý je kráľom v nebesiach, prikázal mi, len Jemu samému slúžiť.“
Miestodržiteľ na to: „Ak sa nepoddáš, rozkážem ťa mučiť podľa prísnych zákonov.“
Dorota však odpovedala: „ Ak ma dáš mučiť, budem druhým slúžiť za príklad, ako sa majú báť Boha, ale nie zlomyseľných ľudí.“
„Ako vidím“ , odvetil miestodržiteľ s hnevom, „ty chceš ostávať stála v tvojej hlúpej viere, a zomrieť spolu s druhými, poslúchni radšej na moje slovo a obetuj, aby si ušla mučeniu.“
Na čo Dorota vľúdne odvetila: „Bolesti tvojich múk trvajú len za čas, pekelné však trápenia trvajú na veky. Aby som sa teda vyhla trestu večnému, nesmiem sa obávať dočasných trápení, lebo Pán hovoril: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, dušu však usmrtiť nemôžu, lež tým viacej bojte sa Toho, ktorý telo i dušu uvrhnúť môže do ohňa večného.“
Miestodržiteľ rozkázal katom priniesť mučiace nástroje. Ale Dorota, keď ich zbadala , obrátila sa k miestodržiteľovi a riekla: „Prečo sa ostýchaš učiniť so mnou, čo si zaumienil, aby som tak čím skorej videla Toho, ku ktorému z lásky nebojím sa mučená byť a zomrieť.“
Miestodržiteľ spýtal sa jej na to: „Kto že je to, po ktorom tak túžiš?“
Dorota odpovedala: „To je Kristus, Syn Boha živého!“
„A kdeže je ten Kristus?“ táže sa miestodržiteľ ďalej.
Dorota odvetila: „Ako Boh je on všade prítomný, o ľudskej však jeho prirodzenosti veríme, že Syn Boží vstúpil na nebesá a sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, kde od večnosti je s Otcom a Duchom svätým, a kam povoláva i nás podiel brať na večnom blahoslavenstve rajskom.
Dorota mala dve sestry, ktoré, súc dávnejšie predtým pre kresťanskú vieru k súdu povolané, z bázne pred mukami boli zapreli Krista. Miestodržiteľ dal ich teraz zavolať k sebe a sľúbil im bohaté dary, ak navedú Dorotu k odpadnutiu od Krista. Všemožným teda spôsobom namáhali sa docieliť toho a medzi iným prihovárali sa Dorote:
„Poslúchni miestodržiteľa a obetuj bohom, ako sme i samy učinili a tak oslobodíš sa od trestu, ktorý ťa ináč očakáva, veď to múdrejšia vec, než takto pred časom a v tak mladom veku rozlúčiť sa so životom.“
Dorota im však odpovedala: „Dal by Boh, aby ste prijali moju dobrú radu. Dal by Boh, aby ste činili pokánie nad tým, že ste obetovali bohom. Boh je dobrotivý a plný milosrdenstva ku každému, kto z úprimného srdca k nemu sa obracia.“
Sestry jej však povedali na to: „Ako by sme sa mohli obrátiť ku Kristu, keď sme len toť odpadli od neho?“
Tu ich však Dorota poučila:
„Nedôverovať v milosrdenstvo Božie, je väčší hriech, než obetovať bohom. Dôverujte teda múdremu a dobrému Lekárovi, ktorý jedine môže vyliečiť rany duše vašej. Ani nieto rany, ktorú by on vyliečiť nemohol. Veď Spasiteľom preto sa nazýva, lebo nás spasil, Vykupiteľom preto, lebo nás vykúpil. Čiňte pokánie z úprimného srdca a nieto žiadnej pochyby, že obsiahnete odpustenie vašich hriechov.“
Obidve sestry vrhli sa od razu svätej Dorote k nohám a zajakavo nariekajúc, prosili ju o príhovor u Boha. Svätá Dorota sa modlila: „Bože všemohúci, ktorý si vravel, ja nechcem smrť hriešnikovu, ale aby sa obrátil a žil, Spasiteľu Ježišu Kriste, ktorý si vravel, že anjeli v nebesiach radosť pocítia nad obrátením sa hriešnika, než nad deväťdesiat spravodlivými, nepotrebujúcimi pokánia, povolaj poblúdené ovečky svoje späť k svojmu stádu, aby za ich príkladom i druhé, ktoré Ťa opustili, vrátili sa k Tebe.“
Miestodržiteľ dal na to všetky tri sestry predvolať. Prišiel však do bezuzdného hnevu, vidiac, ako sa obe sestry, ktoré nedávno boli od viery odpadli, teraz osvedčili, že sa ku Kristu obracajú, a hotové sú podstúpiť i smrť za svoju vieru. Rozkázal teda katom, aby tieto obe sestry, chrbty jednu k druhej zviazané, spálili za živa. Svätú Dorotu potom dal natiahnuť na škripec, biť v obličaj a páliť fakľami. Ona však nesťažovala si ani slovom, naopak bola veselá, a keď sa jej kati posmešne pýtali, ako sa cíti, odpovedala: „Po celý svoj život necítila som toľkej radosti ako dnes, a to predovšetkým nad dušami mojich sestier, ktoré bol diabol Bohu odvrátil, a ktoré som mu ja opäť navrátila. Poponáhľajte sa, aby som čim skorej tešiť sa mohla s nimi v nebesiach, s ktorými som vospolok plakať musela na zemi.“
Po hrozných mukách sťali jej hlavu mečom.
Stáť pred ukrutným sudcom, mať pred očami katov a mučenícke nástroje a predsa vyznávať stále vieru svoju, je vec veľká. Ale o mnoho väčší skutok je, keď to činí nie silný mocný muž, lež útle dievča. Toto konať človek nie je dostatočný svojou vlastnou silou, lež jedine silou a pomocou Ducha svätého. A ako Duch svätý v srdci ľudskom pôsobí, to vidíme zrejme na svätej Dorote. Pokým totižto bola ponechaná v pokoji, povzbudzoval ju Duch svätý, aby si obľúbila život utiahnutý a tichý. Ale keď ju pohnali pred súd a ustanovili mučiť ju, nadchol ju Duch svätý na skutku neobyčajnou a nadprirodzenou silou. Miestodržiteľovi odpovedala múdro i odhodlane, a miesto čo by sa bola bála smrti, tešila sa jej, miesto čo by sa bola prehováraním svojich sestier dala k odpadnutiu, ona priviedla ich samé ku Kristu naspäť.
Duch svätý, prebývajúci v čistej a ťažkým hriechom nepoškvrnenej duši ľudskej, zakrýva ju tichou a milo obživujúcou horlivosťou v dobrom, pokiaľkoľvek človek s nešťastím a nehodami zápasiť nemusí. Ako náhle však Pán Boh dopustí naň pohromy a ťažké skúšky, tu zaraz i tiché svetielko Ducha svätého rozhorí sa v mohutný plameň, ktorý mu dodáva sily všetko preniesť a všetko premôcť.
Žena, ktorej umrie muž, zanechajúc po sebe kŕdeľ detí a nezriedka silu dlhov, je pevnej mysle, tak že čo vdova odhodlanejšie zmýšľa, pracuje a napína sily, ne predtým pri mužovi. Kresťan, vrhnutý na smrteľnú posteľ, nebol by za svojho zdravia nikdy myslel, že tak veľké bolesti tak trpezlivo znášať môcť bude. Často i lepší kresťania nie sú v stave ináč než s úzkosťou myslieť na to, že ich smrť očakáva; a keď sa tá krušná hodina skutočne blíži, sú tichí a spokojní, áno s radostnou a nádejnou oddanosťou lúčia sa so svetom.
Aby sme však takejto sily a pomoci Ducha svätého stali sa účastnými, keď nám ťažké a trápne časy kedy nastanú, musíme sa usilovať, viesť život cnostný a príkladný. Pováž len, kresťan, že nevieš, čo všetko na teba prísť môže. Môžu ťa zastihnúť nešťastia a nehody, môžeš utratiť zdravie, prísť o majetok a biedne na mizinu vyjsť, a na každý pád uderí tebe raz posledná hodinka. Ku všetkému tomu nie si v stave poistiť si lepšej pomoci, než keď už teraz, kým si na duchu i na tele zdravý, pripravuješ v duši svojej obydlie Duchu svätému, dokonalou spoveďou, častejším prijímaním Sviatosti oltárnej, neustálou modlitbou a varovaním sa každého hriechu. Pamätaj, že oheň s úspechom rozpaľujeme len pri tichom povetrí, lebo víchor slabý ohník zaháša, ale v tichu dobre rozhorený v mohutný plameň rozduchuje.
Karol Jerguš