Hoci uznáva, že viac ako 50 rokov po II. Vatikánskom koncile stále cítiť napätie a nedoriešené záležitosti pokiaľ ide o víziu liturgie, pápež František sa vo štvrtok na zasadnutí s talianskymi liturgistami odvolal na jeho „autoritu Magistéria“ (Učiteľský úrad Cirkvi) aby vyhlásil, že „liturgická reforma je nezvratná.“
Rím - Pápež František povedal skupine liturgických odborníkov, že po výuke II. Vatikánskeho koncilu (1962-65) a dlhej ceste skúseností „môžeme s istotou a autoritou Magistéria vyhlásiť, že liturgická reforma je nemenná“.
Deklaráciu predniesol na štvrtkovom prejave talianskemu „Centru liturgickej činnosti“, ktoré sponzoruje každoročný Národný liturgický týždeň.
„Liturgická reforma“ znamenala, že pápež František vykonal zmeny v katolíckych obradoch a spôsoboch bohoslužby, ktoré nasledovali od II. Vatikánskeho koncilu, z ktorých najviditeľnejšími prvkami bola omša smerom k zhromaždeniu, používanie miestnych jazykov a silnejší dôraz na „plnú, vedomú a aktívnu“ účasť ľudí.
Hoci sa pápež František často považuje za menej zaujatého liturgickými otázkami ako niektorí jeho predchodcovia, toto bola dlhá a starostlivo podčiarknutá úvaha obsahujúca zhruba 2 500 slov.
Začal tým, že zdôraznil niektoré zo základných kameňov liturgického hnutia 20. storočia pripomienku, že prebiehajúca reforma je zakorenená v tradícii a bola skutočne naštartovaná dvoma pápežmi často považovanými za „konzervatívcov“: Pius X, ktorý v roku 1913 vytvoril Komisiu pre obnovu a Pius XII. a jeho encyklikou Mediator Dei a zmenami v liturgii Veľkého týždňa.
Podľa Františka sa tieto zmeny uskutočnili v roku 1963 príchodom Sacrosanctum Concilium, Dokumentom o posvätnej liturgii II. vatikánskeho koncilu. Aplikácia tohto dokumentu ešte stále prebieha, vrátane prekonávania „nepodložených a povrchných interpretácií, čiastočných zjavení a praktík, ktoré (liturgiu) zohyzdňujú“.
Citujúc pápeža Pavla VI. pápež dodal, že tento proces pokračuje čiastočne, pretože reforma liturgických kníh nestačí na „obnovenie mentality“.
Taktiež používajúc slová svojho predchodcu, František zavolal katolíkov - kňazov a laikov - aby zanechali „ničivé nepokoje, ktoré sú rovnako škodlivé v tom istom zmysle a aj v inom“ a aby „uplatňovali neodlučiteľne ako celok“ reformu schválenú biskupmi, ktorí sa zúčastnili Koncilu.
Boje ohľadom liturgickej praxe boli od II. Vatikánskeho koncilu chronickým znakom katolíckeho života.
Túžba zachovať staršiu - latinskú - omšu bola hlavnou silou, ktorá nútila francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvre, aby viedol skupinu tradicionalistických katolíkov k prerušeniu vzťahov s Rímom. V deväťdesiatych rokoch sa Cirkev v Spojených štátoch zaoberala desaťročnou debatou o tom, ako preložiť liturgické texty do angličtiny a iné veci prezývané „liturgické vojny“.
Vo vnútri vatikánskych múrov sa niekedy dokonca objavuje aj napätie, pretože František a najvyšší liturgický pracovník Cirkvi, kardinál Robert Sarah z Guiney, nie vždy dokážu nájsť spoločnú reč - obzvlášť na hodnote staršej omše, slávenej v latinčine a keď je kňaz odvrátený od zhromaždenia, teraz známej ako mimoriadna forma (slávenia).
Po zasadnutí Koncilu - povedal pápež talianskym liturgistom - biskupi požadovali liturgiu, ktorá je „živá“ pre Cirkev a „úplne oživená oslavovanými tajomstvami“.
Potom predkladá tri kľúče „živej“ liturgie: sústreďuje sa v Kristovi, zapája ľudí a pracuje ako „škola kresťanského života“.
Liturgia je nažive, povedal, pretože je tu „živá prítomnosť toho, kto umieral, zničil našu smrť a vstúpením obnovil náš život.“ Bez prítomnosti Krista, František trval na tom, že neexistuje liturgická vitalita, rovnako ako nie je žiaden ľudský život bez tlčúceho srdca.
Liturgia je nažive aj preto, lebo zahŕňa celý ľud Cirkvi a svojou povahou je „populárna“ a nie „duchovná“, pretože „je to čin pre ľudí, ale konaný aj ľudmi“.
Vo svojej modlitbe František povedal, že Cirkev víta všetkých tých, ktorí majú srdce počúvať evanjelium, bez toho, aby niekoho odvrhli, ani „bohatých alebo chudobných, mladých alebo starých, zdravých alebo chorých, spravodlivých alebo hriešnikov“. Z tohto dôvodu liturgické zhromaždenie prekračuje hranice veku, rasy, jazyka a národnosti.
Napokon povedal, že liturgia musí fungovať ako škola života, „transformujúc spôsob myslenia a života, nie len vyplňovanie vrecka myšlienok o Bohu“.
Liturgia, zdôraznil František, nie je len „doktrína na pochopenie, alebo obrad, aby sa vykonával“, je to „zdroj života a svetla pre našu cestu viery.
„Je veľký rozdiel medzi počuť, že Boh existuje a cítiť, že nás miluje, rovnako ako my, tu a teraz,“ povedal. V liturgickej modlitbe povedal, že katolíci prežívajú spoločenstvo, ktoré nájde svoj význam nie v abstraktnej myšlienke, ale v čine „od Boha a nás, Krista a Cirkvi“.
Na záver jeho poznámok povedal František tým, ktorí sa zhromaždili, že treba pamätať na to, že bohatstvo modlitbového života Katolíckej cirkvi presahuje rímsky obrad.
„Súlad obradných tradícií z východu na západ, dychom toho istého Ducha, dáva hlas jednej modlitbe pre Krista, s Kristom a v Kristovi, na slávu Otca a za spásu sveta,“ povedal.