Ľudia zvyknú vravieť, že náš Pán nevenoval až takú pozornosť telesným hriechom, pretože vraj neúprosne pranieroval najmä pokrytectvo, pýchu a lakomstvo, zatiaľ čo k cudzoložníkom a smilníkom pristupoval s miernosťou. Z tejto miernosti kresťania usudzujú, že nemusia brať hriechy, spadajúce pod šieste prikázanie až tak vážne, ba niekedy z nich urobia priam čnosť, že veď sa ich ´dopúšťajú´ s veľkou nehou a láskou. Žiadny normálne zmýšľajúci človek však nemôže Ježišove slová interpretovať týmto spôsobom.
Farizeji „pokúšali Ježiša“ a pýtali sa Ho, či smie manžel prepustiť manželku z akéhokoľvek dôvodu; Jeho odpoveď ich však ohromila a vydesila. Oni sa totiž nepýtali či je vôbec dovolený rozvod; to pokladali za samozrejmé, pýtali sa len, na základe čoho je dovolený. Oni to predsa vedeli lepšie. Ten istý Ježiš im napokon povedal, že keď muž len pozrie na ženu žiadostivým pohľadom, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Je choré snažiť sa obrátiť toto tvrdenie naruby. Nemôžme predsa povedať, že mužovi, ktorý sa dopustí cudzoložstva – čo je grécky aj latinský výraz nie pre porušenie sľubu, ale pre pošpinenie niečoho, čo má zostať čisté – sa odpúšťa rovnako, ako mužovi, ktorý na peknú ženu len žiadostivo pozrie; tak isto ako sa mužovi, čo zabije svojho brata neodpúšťa tak, ako mužovi, ktorý ho len nazve hlupákom.
Iba Ježiš sa vo svojej moci mohol v tejto ´výmene názorov´ vrátiť celkom na začiatok, k stvoreniu sveta: „Nečítali ste, že ako muža a ženu ich stvoril ...?“ Aj evanjelium podľa Jána sa vo svojom úvode vracia na začiatok, avšak v širšom ponímaní; hovorí o riadiacom princípe, o podstate reality, ktorá je pod povrchom všetkého. A my už sme hneď v počiatkoch jestvovania človeka boli stvorení ako muži a ženy, pre seba navzájom. A Ježiš pokračuje ďalej, citujúc Genezis: „A preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú jedno telo.“ Muž teda opúšťa jedno manželstvo (svojho otca a matky) a vstupuje do druhého, v ktorom spolu so svojou manželkou vytvorí novú a úchvatnú ´vec´, jedno telo, v zjednocujúcom a plodiacom akte manželského spolunažívania.
Aj v gréčtine slovo mia sarx znamená jedno telo, nie jeden-v-tele ani spojení-telami, ale jedno telo (jedna bytosť). Nikto, kto by pokladal rozvod za možnosť riešenia problémov, by nemohol takto hovoriť, pretože by si nedokázal predstaviť človeka, ktorý chodí a rozpráva rozštiepený vo dvoje. Inými slovami, morálne pobúrenie nad tým, že by nemal byť žiadny rozvod, spočíva na pobúrení z ontologického hľadiska, že muž a žena sú stvorení jeden pre druhého a zvláštnym spôsobom na vzájomné doplnenie do kompletného celku v manželstve. A toto nie je jediné miesto v evanjeliách, kde slovo sarx (telo) poburuje. Spomeňme si na začiatok evanjelia podľa sv. Jána, kde sa pojem Logos – Slovo, umiestňuje do centra všetkých vecí, všetkého diania; sarx egeneto, ... stalo sa telom. A to už nehovorím o pohoršení, ktoré vyvolali Ježišove slová, že ´Jeho telo (sarx) je pravý pokrm´. Povedať, že Ježiš nie je naším chlebom z neba, znamená poprieť, že On je Slovom, ktoré sa stalo telom; že On je Boh z Boha od počiatku, čo je to isté ako poprieť, že má moc zjaviť nám, prečo sme stvorení ako muž a žena a zakázať nám roztrhnúť toto jedno telo rozvodom, či vysmievať sa z neho smilstvom.
Farizeji však boli tvrdošijní a spýtali sa ´logickú´ otázku: „Prečo Mojžiš nariadil (všimnite si to sloveso), že muž má dať žene priepustný list?“ Ježiš sa však týmto slovesom nedal nachytať: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca (pros ten sklerocardian hymon) dovolil ...“! Znie to ako názov choroby – a veru aj ide o chorobu, o tvrdosť srdca, ktoré v skutočnosti vôbec nemiluje Boha. Ježiš nepovedal ´Mojžiš vám to dovolil, lebo mu vás bolo ľúto´, alebo ´Mojžiš vám to dovolil, lebo vaše srdce našlo pravú lásku až po rozvode´. Nie, Ježiš neprejavuje žiadnu sympatiu voči mužovi, ktorý sa chce zbaviť svojej manželky, a privádza nás opäť na začiatok, ešte pred pád človeka do hriechu: ´Od počiatku to tak nebolo.´
Je možné, že Ježiš znepokojil a zneistil farizejov a dokonca aj svojich učeníkov tým, že im povedal pravdu o uznávanej, počestnej, spoločnosťou prijímanej, tolerovanej tvrdosti srdca, ktorá bola vtedy samozrejmosťou? Áno, presne to urobil. „Každý muž, ktorý prepustí svoju manželku“, po grécky gynaika; preto Ježiš musí objasniť, že nehovorí o prípade smilstva, čo je samo o sebe už dosť zlé, „a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva“, poškvrňuje sa; rovnako ako aj muž, ktorý si takú ženu vezme.
Učeníci sú v rozpakoch: „Ak je to tak medzi mužom a ženou, je lepšie neženiť sa.“ Zjavne si uvedomujú aj tvrdosť svojho srdca. Ježišova odpoveď však túto vec ešte viac „zamotá“. Nepovie totiž „Snažte sa ako najlepšie viete, a ak sa vám niečo nepodarí, Otec len chápavo žmurkne a nechá vás prejsť“; práve naopak, v odsudzovaní rozvodu pokračuje tajuplným podobenstvom o tých, čo sa urobia neschopnými manželstva pre nebeské kráľovstvo. Niektorí sú takí, pretože sa tak narodili zo života matky. Iných takými urobili ľudia, čo je zločin. Ako tomu rozumieť? Najbežnejšie vysvetlenie je také, že Ježiš tu odporúča celibát, hoci nie pre každého. Ježiš v tomto prípade tiež spadá do jednej zo spomínaných skupín, do tej, čo sa urobili ´neschopnými manželstva´ pre nebeské kráľovstvo. Evanjelium ďalej pokračuje tým, ako mu ľudia prinášali svoje deti, aby ich požehnal a modlil sa za ne, no učeníci týchto ľudí – zrejme matky detí – okrikovali. Ježiš ich však zahriakol a povedal aby nechali malé deti prichádzať k nemu, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.
Máme teda byť ako malé deti, ak chceme prebývať v Otcovom kráľovstve a máme sa urobiť ´neschopnými manželstva´ pre nebeské kráľovstvo. Ježiš človeka nikdy neponižuje, učí ho len pokore, aby ho mohol potom povýšiť; z toho usudzujeme, že máme byť ako deti, aby sme potom boli ako Kristus a takpovediac ´neschopní manželstva´, aby sme sa plnšie podieľali na Otcovej moci. Keďže však trpíme sklerokardiou (tvrdosťou srdca), týmto neduhom dospelých, zvykneme hovorievať: „Táto žena mi jednoducho musí ísť z cesty!“, alebo „Ja skrátka nevydržím bez sexu a preto buďte takí láskaví a nečakajte odo mňa, že budem verný/á jednej osobe!“, alebo „Musím sa predsa rozviesť!“, alebo „Nedá sa inak, musím robiť to, čo mi káže telo!“ a podobne. Alebo podľahneme sklamaniu ako učeníci a povieme si, že ak sa nemôžeme rozviesť, je nebezpečné aj sa ženiť? Ak sa však neoženíme, ako potom uspokojíme potreby tela, medzi ktoré patrí aj sexuálna túžba?
Ježiš má v tejto scéne na mysli dve veci, ktoré patria k sebe: nevinnosť počiatku – ako muža a ženu ich stvoril aby boli jedno telo, ešte predtým, ako upadli do modloslužby hriechu; a nevinnosť stvorení, tmoliacich sa Ježišovi okolo nôh. Môže muž prepustiť manželku z akejkoľvek príčiny? Alebo manželka muža? Nie, stvorená prirodzenosť muža a ženy to nedovoľuje. Hľa, svedčia o tom aj malé deti. Ak niekto z tohto vyvodí záver, že Ježiš schvaľuje polo-monogamiu, smilstvo s polovičným záväzkom, soft porno, či iné na prvý pohľad vábivé úskoky starej známej žiadostivosti, potom si dovoľujem tvrdiť, že by sme mohli rovnako ľahko povedať, že nám odporúča prejavovať úctu satanovi, pokiaľ to budeme robiť jemne a s ohľadom na city svojho blížneho. To však nemôže tak byť.
Ježiš nás totiž v skutočnosti povoláva k pravej, nefalšovanej, nevinnej a dynamickej láske, prežívanej naplno celým srdcom. Chce aby sme mali ´srdce z mäsa´, a nie tvrdé ako kameň.
(pozn. editora originálu: obraz nad titulkom sa nazýva ´Henrich VIII a Katarína Aragónska pred pápežským legátom v Blackfriars, 1529“ a namaľoval ho Frank O. Salisbury v roku 1910.)