Malé požehnania: Dobrovoľníci usporiadavajú riadne pohreby pre bábätká

257
Milko Kostovič
AltKAT

Od výroby malých rakiev po pohreby, dôstojnosť a úcta je preukazovaná vzácnym životom, ktoré skončili príliš skoro. 

Cypriš je zbrúsený ako sklo a je potiahnutý čírym pečatidlom pre zobrazenie krásy dreva. Každá časť je spojená s ďalšími biskvitmi, malými kúskami dreva v tvare futbalovej lopty, ktoré dobre zapadajú do starostlivo dimenzovaných štrbín; jediným kovom je pánt, ktorý spája veko s rakvou samotnou. Na tom veku je pozlatený vyrezaný kríž; na veku je tiež vytesané meno dieťaťa, ktoré bude spočívať vo vnútri.

"Všetky tieto rakvy sú osobné pre deti," vysvetľuje Don Sampey, ktorý prevádzkuje túto drevospracujúcu činnosť na dvore malej budove v Louisiane. 

"Poznáme meno dieťaťa, históriu dieťaťa - to všetko."

Prevádzka začala svoju činnosť asi pred rokom, keď sa žena, ktorá sa stará o Sampeyho hendikepovaného syna zverila, že jej vnučka sa narodila mŕtva a jej syn si nemohol dovoliť pochovať dieťa.

"Stáli sme v kuchyni a snažili sme sa zistiť, ako mu pomôcť,“ pripomenul Sampey.

Potom sa dopočul o Compassionate Burials for Indigent Babies (CBIB), organizácií, ktorá poskytuje presne tú potrebnú službu. 

"Dostal som sa s nimi do kontaktu a skončil som pri výrobe rakiev pre bábätká," uviedol Sampey. 

"V tom čase som ani nevedel vyhláskovať slovo woodworking (spracovanie dreva, pozn. prekladateľa). Ale dobrý Pán mi to nariadil." 

Krása v temnote 

CBIB pochovala od roku 2003 viac ako 100 detí, pričom slúžia pohreby raz mesačne. Na každom z nich sa zúčastní asi 60 ľudí, vrátane “Monday Night Disciples” — katolíckej mužskej modlitebnej skupiny, ku ktorej Sampey patrí a z ktorej pochádzajú aj dobrovoľníci pre jeho dielňu - a organizácie Knights of Columbus. Každý pohreb si uctieva jedno až šesť bábätiek. 

"Máme neuveriteľnú duchovnú službu, ktorá sa podľa mňa vzťahuje k Bohu," povedala zakladateľka organizácie Lise Naccari. 

"Musí im byť preukázaná úcta a musia mať miesto posledného odpočinku," povedala o bábätkách. "A to je to, čo robíme."

Podobne ako Sampey, ktorý absolvoval kľukatú cestu k výrobe rakiev so svojim tímom dobrovoľníkov, tak i Naccari to nemala o nič jednoduchšie pri zakladaní organizácie. 

Asi pred 15 rokmi sledovala otca Franka Pavone na stanici EWTN. Hovoril o predaji orgánov potratených detí a o peniazoch, ktoré za tým stoja. Na druhý deň povedala svojej matke: "Mami, musím tieto deti pochovať.“

Jej mama súhlasila: "Lise, to je to, čo musíš urobiť."

Netrvalo dlho a jej matka zomrela - a približne v rovnakom čase ju do svojich radov prizvali členovia organizácie Právo na život v meste New Orleans. 

Bolo to na jej druhej schôdzi predstavenstva, keď počula hrôzostrašný príbeh o tehotnej tínedžerke, ktorá sa po výzve svojej matky rozhodla ukončiť život svojho dieťaťa. Klinika vyvolala pôrod a poslala tínedžerku domov, kde zažila narastajúcu bolesť, ktorej výsledkom napokon bolo mŕtve dieťa - a takmer pritom zomrelo aj samotné dievča. 

"Pochovala som to dieťa a bolo to prvé dieťa, ktoré som pochovala a zároveň to bolo potratené dieťa," povedala Naccari. "Na pohreb prišli obaja rodičia i stará matka, ktorá trvala na tom, aby jej dcéra išla na potratovú kliniku."

"Objala som túto matku a povedala jej: Aj ja som hriešnik a Boh vás miluje." 

"Toto je skutočné posolstvo našej práce." 

Ľudská dôstojnosť 

Naccari je svedkyňou neuveriteľných príbehov rodín. Pomáhala rodičom, ktorým sa narodilo mŕtve dieťa a nevedeli čo ďalej. Jedna texasanka zase volala o pomoc s potrateným dieťaťom; keďže sa jednalo o menej než 20 týždňové tehotenstvo, rodina nevedela získať úmrtný list, často potrebný na pohreb. 

"Prejavujeme úctu k ľudskému životu," zdôrazňuje Naccari. "Či už sa jedná o maličké bábätko alebo 2-ročné, ide o úctu k ľudskému životu: preukázať dôstojnosť, hodnotu ľudského života a že nepatria do odpadkového koša." 

"Stretávam ľudí, ktorí zavraždili svoje deti - bábätká uvrhnuté do odpadkového koša, bábätká nachádzajúce sa v kanalizácii, bábätká nájdené v komore na odpadky,“ uviedla. "Musím sa vysporiadať s množstvom zlých vecí ... ale je to tá najkrajšia služba."

Tento úrad je chýbajúcim kúskom v pro-life hnutí, ako uvádza výkonný riaditeľ organizácie Právo na život Benjamin Clapper.

"CBIC zaplnila prázdne miesto v pro-life hnutí, keď prejavuje rešpekt k tým bábätkám, ktorých životy boli príliš krátke, či už z dôvodu potratu, nedonosenia alebo iného dôvodu," uviedol. "Je našou nádejou, že svedectvo CBIB bude inšpirovať iné skupiny v celej krajine, aby vyzdvihli túto kritickú prácu milosrdenstva."

Služba CBIB je jedinečná, ale snaha ctiť dôstojnosť potratených a stratených detí je bežnejšia, než si mnohí ľudia uvedomujú. 

praca

The National Memorial for the Unborn (Národný pamätník pre nenarodených, pozn. prekladateľa) bol založený v Chattanooga, Tennessee, v roku 1994, na mieste, kde potratová klinika vykonala 35 000 zákrokov. Je domovom "múru mien", kde ľudia, ktorí stratili deti pri potrate, si môžu uctiť tieto deti. Za ostatných desať rokov položili tehlovú dlažbu vo svojej záhrade, aby si pripomenuli deti, ktoré zomreli pri potratoch, nedonosení alebo predčasnom úmrtí. V celej krajine nájdete pohrebné miesta a pamätníky, ktoré boli postavené na pamiatku detí zabitých pri potratoch. 

"Spoločnou potrebou rodín potratených detí je mať jedinečné miesto uzdravenia ... miesto, kde sa strata a smútok dajú zdieľať s ostatnými, ktorí trpia podobne, miesto, kde sa dá uctiť a spomínať na nenarodených hmatateľným spôsobom a miesto konca," vysvetľuje Národný pamätník na svojej internetovej stránke.

Všetky tieto miesta a organizácie sa spoločne snažia o uzdravenie - a rešpektujú dôstojnosť týchto nenarodených detí. A medzitým sú tu dobrovoľníci ako Sampey výrazne ovplyvnení svojou prácou. 

Sampey hrdo opisuje svoj dvor ako „autobusovú stanicu“, kde dobrovoľníci prichádzajú a odchádzajú, každý vie, čo potrebuje urobiť a ako sa do toho pustiť. Sampey zdvojnásobil veľkosť svojho skladiska, aby vytvoril priestor pre všetky drevospracujúce zariadenia venované projektu Skylar. Projekt Skylar bol pomenovaný po dieťati, ktorého smrť Sampeyho priviedla k tomu, aby vyrábal tieto malé rakvy. 

"Viete o čistote toho, čo sa tu chystá," povedal Sampey o procese výroby rakiev pre tieto vzácne bábätká. 

"Z tohto dôvodu je všetko biele. Preto je výber dreva ten najlepší. Preto nie je drevo znečistené. A preto je kríž vyrytý do dreva zo zlata, z najcennejšieho kovu na tejto zemi. 

"Máme tu vzácne bábätká a vzácne kovy a to najlepšie drevo. Je to ako kombinácia niečoho nepoškrvneného."