teplomer

 

Pro-gay duchovenstvo škodí katolíkom ako som ja ... a to zraňuje

404
Zuzana Smatanová
Kultúra smrti

Prehnali sa mnou dosť nepríjemné emócie, keď som si prečítal články a pozrel videá o podujatiach „LGBT“ v rámci Katolíckej cirkvi, v ktorých sa viac-menej prehliadalo a odpúšťalo homosexuálne správanie a konanie.

Cítil som zmätok, hnev a zármutok pri čítaní článkov napríklad o farnosti, v ktorej sa „slúžila“ omša pri príležitosti Gay Pride, alebo o farnosti, v ktorej usporiadali „gay“ tanečnú párty pod názvom „Hýbeme sa s Duchom“, pri ktorej sa poriadala aj finančná zbierka. Uprostred tohto chaosu som si pozrel aj video od pátra Jamesa Martina, informujúce o jeho knihe „Budovanie mosta“.

Bol som pobúrený a zarmútený, pretože ma prepadla obava, že práve takýto nejaký „most“ mal aj mne takzvane „pomôcť“ vtedy, keď som sa usiloval nájsť pravdu o tom, ako Boh chce aby som prežíval príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. V roku 1983 som aktívne pôsobil v „LGBT“ oblasti a rozprával som sa o tom aj s kňazom, ktorý mi povedal, že pokiaľ dotyčného muža milujem, môžem s ním aj sexuálne žiť. A tak som upadal čoraz viac a cítil som sa ešte úbohejšie.

Napriek všetkému som vo svojom vnútri túžil žiť v čistote a preto som koncom 90-tych rokov hľadal pomoc v diecéznom centre pomoci mužom a ženám, ktorí cítia príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, sú katolíci a chcú žiť v čistote. Opäť som sa však sklamal; vedúci centra mi totiž povedal: „Ľutujem, ale toto nie je miesto pre teba, pretože niektorí čo sú tu, žijú vo vzťahu, a niektorí si chcú vzťah nájsť a obávam sa, že ty by si ich odsudzoval.“ Dvaja moji priatelia nedávno tiež veľmi naliehavo hľadali pomoc, lebo tiež chcú žiť v čistote a skontaktovali to isté centrum, kde sa im však dostalo rovnakej odpovede. Ak je však naozaj cieľom tohto centra prijať tých, čo sa identifikujú ako LGBTQ a priviesť ich s láskou k pravde, prečo je stav vecí rovnaký aj po 18 rokoch; prečo sa tu naozaj neposkytuje pomoc tým, ktorí chcú naozaj úprimne žiť v čistote podľa náuky Cirkvi?!

Čím viac som sa o týchto veciach dozvedal, tým viac ma to poburovalo, zraňovalo a tým väčší pocit opustenosti pastiermi svojej Cirkvi som pociťoval. Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som bol zranený; načo mám zostávať v Cirkvi, ktorá nepomáha tým z nás, ktorí sa celkom stotožňujú s morálnou náukou Cirkvi a chcú podľa nej žiť? Po tom, čo sme sa s priateľmi zhodli na pobúrení, bolesti a negatívnom názore na vyššie spomínané podujatia, som mohol povedať len toľko, že jediné, čo ma ešte v Katolíckej cirkvi drží, je Najsvätejšia Eucharistia. V srdci som však aj naďalej cítil ťažobu a začal som sa obávať a pochybovať, či v Katolíckej cirkvi zostanem aj napriek pravde o prítomnosti Ježiša v Najsvätejšej Sviatosti.

Práve v tej chvíli som pocítil v srdci presvedčivú istotu. Odprosil som jedného priateľa za to, že som bol tak negatívne naladený, predniesol som to aj v modlitbe Bohu a prijal som aj sviatosť zmierenia. Uvedomil som si, že práve môj negatívny prístup, strach, zármutok a hnev mi bránili vnímať úžasnú realitu toho, že Ježiš Kristus je prítomný a v plnosti žije nielen v našej Cirkvi, ale aj v mojom osobnom živote.

Áno, je pravda, že v Cirkvi sa odohrávajú desivé a mätúce veci; no zároveň sa v nej dejú aj veci nádherné a vzrušujúce. Práve o toto som prichádzal, nevšímal som si tie krásne veci, ktoré konal Ježiš v mojom živote. Požehnával ma, bol mi oporou a čo je ešte dôležitejšie, vďaka nedávnemu dôkladnému preniknutiu do podstaty veci som uvidel všetko oveľa jasnejšie, a to ma uzdravuje. A predsa som to takmer prepásol. Bol som tak sústredený na úbohosť a desivé veci, ktoré sa dejú v našom svete a v Cirkvi, že som jednoducho ´nemal čas´ zamyslieť sa nad nádherou každého dňa, nad chvíľami, v ktorých som stretával Krista v druhých ľuďoch. Nad chvíľami, v ktorých ma uzdravoval a dodával mojej duši istotu skrze vzťah s druhými ľuďmi, skrze Písmo, rozhovormi s kňazmi a najmä prostredníctvom modlitby.

Courage International (statočnosť, odvaha) síce v našej diecéze nie je, no mám priateľov, ktorí sa pridŕžajú cieľov a zámerov tejto organizácie. Modlíme sa za seba a navzájom si pomáhame. Poznám kňazov, ktorí sú mi pozitívnym vzorom v roli muža a ktorí ma všemožne povzbudzujú v prežívaní života v čistote a ktorí sa neustále modlia za mňa a za takých ako som ja. Je úžasné mať takýchto kňazov najmä v dobe, v ktorej svetská kultúra, a nanešťastie aj mnohí v Cirkvi, bez problémov prehlasujú, že žiadať od ľudí aby žili v čistote je neférové a nespravodlivé. Práve takíto kňazi mi v živote povedali pozitívne a povzbudzujúce slová presne vo chvíli, keď som ich priam zúfalo potreboval počuť, vďaka čomu mi pomohli naplno pochopiť reálnosť Kristovej prítomnosti v mojom živote a v tomto svete aj napriek chaosu a búrlivým situáciam, ktoré v ňom vnímam.

Istý kňaz raz mojim priateľom a mne povedal, že kedykoľvek prichádzame adorovať Najsvätejšiu Sviatosť, Ježiš je vždy tam, hľadí na nás, vie o nás, miluje nás. S touto predstavou odvtedy prichádzam na každú svätú omšu. Počas konsekrácie a pri svätom prijímaní si vždy predstavím Ježiša, ako na mňa pozerá, vie o mne, miluje ma. Potom si pomyslím, že rovnako hľadí na každého, vníma a miluje všetkých čo sú v kostole. Možno nám to nedáva zmysel, ale ani nemusí. Ježiš Kristus je Boh. A Boh môže všetko. On je Bohom, ktorý nás miluje. On je Bohom, ktorému slúžime. On nás nikdy neopustil, neopúšťa, a ani neopustí.

Niektoré drobnejšie náznaky nádeje a pravdy môžeme ľahko prepásť. Courage International napríklad funguje v mnohých diecézach a poskytuje naozaj úžasnú pomoc. Ďalším príkladom je aj skvelá kniha Daniela Mattsona na túto tému „Prečo sa nenazývam gayom: ako som prijal späť svoju pravú sexualitu a nadobudol pokoj“. Daniel je úžasným rozprávačom a spisovateľom, ktorý naplno pochopil Cirkev a prijal celú jej náuku.

V žiadnom prípade nepodliehajme beznádeji. Boh totiž robí v Cirkvi veci, ktoré vzbudzujú bázeň. Našou nádejou je Kristus. S Bohom po svojom boku sa nemáme čoho báť. Odovzdajme sa Pravde, no prijmime ju s radosťou. Nenechajme si nikým, ani ničím ukradnúť radosť, ktorú nám daroval Kristus. Odovzdajme sa Láske. Ako mať rád; ako milovať? Určite nie tak, že budeme po sebe kričať. Nikdy nesmieme prepadnúť zúfalstvu. Jednou z najdôležitejších vecí je modlitba. Dnes ešte viac než kedykoľvek predtým sa potrebujeme modliť a prosiť za každého jedného kňaza, sestru, brata, biskupa, kardinála, pápeža a za všetkých členov Cirkvi.

My nedokážeme zmeniť nič. Ale Boh áno. Bohu je všetko možné. Je absolútne nevyhnutné aby sme sa naňho obrátili a dovolili Mu, aby nám ukázal aká je Jeho vôľa pre náš život. Treba však urobiť ešte viac; musíme vo všetkom a absolútne Bohu dôverovať a plne akceptovať, že rozhodujúca bitka je už vyhratá. On neopúšťa ani jediné zo svojich detí. Nesmiernou láskou miluje každého jedného z nás bez ohľadu na to, aký názor zastáva na tému o ktorej bola reč, túži po nás, chce aby sme k Nemu prišli a dovolili Jeho láske, nádeji a pravde preniknúť do svojho srdca. Zostaňme v Jeho blízkosti a navzájom sa povzbudzujme. Bezvýhradne sa odovzdajme nášmu milujúcemu nebeskému Otcovi a prosme ho aby nám dal múdrosť, ktorú potrebujeme aby sme druhého človeka milovali, a nie prehliadali jeho hriešne slabosti. Prosme ho aj o to, aby sme dokázali udržať svoje emócie na uzde a nedovolili im stať sa múrom, ktorý bude brániť láske. 

Diskutoval som o tomto článku s priateľkou a ona mi povedala niečo veľmi pekné: „Občas nad nami bývajú temné a zlovestné búrkové mračná. Vtedy sa veľmi jednoducho nahneváme a s hrôzou očakávame, čo nám prinesú. V tej chvíli však zabúdame na to, že aj toto všetko má Boh pod kontrolou; aj tie mraky. Za nimi totiž svieti žiarivé slnko. Mraky Boh môže použiť na to, aby nám ukázal svoju vôľu, no čo je ešte dôležitejšie, aj v temnote búrky nám dáva svoj pokoj a stojí verne pri nás."

Môj priateľ kňaz mi poradil Modlitbu za pokoj a vyrovnanosť; je to úžasná krátka modlitba, obzvlášť výstižná pre turbulentnú dobu, v ktorej sa nachádza naša Cirkev: „Bože, daruj mi vyrovnanosť a pokoj prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť; silu a odvahu zmeniť veci ktoré zmeniť môžem, a múdrosť, aby som ich rozpoznal. Amen.“ 
 

DISKUSIA k článku