Ako Emmanuel Macron smeroval k svojmu drvivému víťazstvu vo francúzskych prezidentských voľbách, moderné média si všimli ohromujúcu realitu o súčasných európskych politických lídroch:
- Macron, novozvolený francúzsky prezident, nemá deti.
- Nemecká kancelárka Angela Merkel nemá deti.
- Britská premiérka Theresa May nemá deti.
- Taliansky premiér Paolo Gentiloni nemá deti.
- Holandský Mark Rutte, švédsky Stefan Löfven, luxemburský Xavier Bettel, škótska Nicola Sturgeon—všetci nemajú deti.
- Jean-Claude Juncker, predseda Európskej komisie, nemá deti.
Takže značne neprimeraný počet ľudí rozhodujúcich o budúcnosti Európy nemá na tejto budúcnosti osobný záujem.
Je možné, aby sa do čela postavil politik, ktorý nezískal vysokoškolské vzdelanie alebo iný rovnocenný dokument? Bolo by to náročné, nie? A nemalo by to tak byť? Očakávame, že našich lídrov formovalo akademické prostredie. Ale neformuje charakter oveľa viac skúsenosť s výchovou detí ako pár rokov na škole?
Môžete mať veľmi málo spoločného s vašimi najbližšími susedmi a ešte menej s ľuďmi na druhej strane krajiny. Ale ak si viete spomenúť, keď ste prvý krát videli svoje novorodené dieťa a keď ste zostávali dlho hore s chorým dieťaťom, potom zdieľate určité silné putá. Tieto putá nezdieľate s bezdetnými európskymi lídrami. Nevedia, aký je váš život.
Alebo znova, možno vedia, ak ste typickým obyvateľom Francúzska, Nemecka či Talianska alebo niektorej z ostatných bohatých krajín (vrátane USA), kde miera pôrodnosti klesla pod úroveň generačnej obnovy. Možno má zmysel voliť bezdetných lídrov pre čoraz bezdetnejšiu spoločnosť. Iste je významné to, že v rovnakom čase, keď sa západné spoločnosti prestali rozmnožovať, tak začali s neudržateľnými verejnými výdavkami ukladajúc dlhy na svoje deti - alebo niečie deti.
A kto sú tie deti, od ktorých sa očakáva, že splatia dlhy a budu prevádzkovať domovy dôchodcov? Sú to deti imigrantov. Snáď, ak dorazí dostatok rodín z Blízkeho východu a severnej Afriky do Európy, tak dokážu dodať pracovnú silu, ktorá splatí dlhy a nároky, a pracovníkov starobincov. Macronove víťazstvo sa zdá byť stávkou na túto možnosť: schválenie súčasných politík Európskej únie a odmietnutie výzvy Marine Le Penovej na obmedzenie prisťahovalectva.
Európy obývaná deťmi imigrantom však bude veľmi odlišnou spoločnosťou. A zatiaľ čo je teoreticky možné, aby spoločnosť prijala a asimilovala záplavu imigrantov - USA to urobila na začiatku 20. storočia - Európa doteraz nebola obzvlášť úspešná pri absorbovaní posledného prílivu.
Mapa EU krajín, kde lídri nemajú deti. Náhoda? Zaujímavé, že práve tieto krajiny najviac tlieskajú islamizácii, LGBTI ideológií a politickej korektnosti.
Christopher Caldwell, asi najvnímavejší americký komentátor k európskej kríze, analyzuje francúzske zlyhanie asimilovať moslimských imigrantov v článku pre City Journal, The French, Coming Apart. Caldwell informuje, že súčasné francúzske politiky podporujú záujmy elity, "znalostnú triedu", pričom vytláčajú strednú triedu. Dodáva: "Pokiaľ ide o samotných imigrantov (ktorých názory sa zriedka zohľadňujú vo francúzskych diskusiách o imigrácii), žiť v Paríži namiesto Bamaka je výhrou aj pri tých najhorších okolnostiach." Bohatým a dobre vzdelaným sa v Paríži darí; chudobní imigranti sa krčia v sociálnych bytoch. Majitelia obchodov, úradníci a robotníci zmizli na vidiek a do politického úzadia. Pravdepodobne majú tiež deti. V každom prípade ich názory už nie sú relevantné pre politických lídrov. Ak nesúhlasia so štandardmi politickej korektnosti, ktoré stanovila elita, sú súdení za fanatizmus. Caldwell píše:
Od čias Tocquevilla sme chápali, že naše demokratické spoločnosti majú sklon napodobňovať. Nikto nechce byť považovaný za fanatika, ak sa členská rada vidieckeho klubu pýši svojim multikulturalizmom. Akonáhle sú však vyhliadky rastu vo svete obmedzené alebo zlikvidované, stimuly k ideologickému konformizmu sa oslabia. Objaví sa nesúhlas. Politická korektnosť drakonicky rastie. Napokon vládnuca trieda dosiahne nebezpečný stav, v ktorom začína strácať nielen svoju legitimitu, ale aj zmysel, na čom jej legitimita spočívala v prvom rade.
V tohtoročných voľbách Francúzi odmietli radikálnu zmenu politiky, ktorú presadzuje Marie Le Pen a Národný front. Status quo (súčasný stav) však nemôže vydržať, ani Macronova politická obratnosť neodvráti konečné zúčtovanie.
Pierre Manent, popredný politický teoretik v dnešnom Francúzsku (ak nie vo svete), napísal o zúčtovaní v diele Beyond Radical Secularism. Tvrdí, že najväčšou výzvou, ktorej dnes čelí Francúzsko, je obnovenie pravej politickej komunity. Ako to on vníma, prevraty v rokoch šesťdesiatych neboli skutočne politické; zahŕňali "veľké vzdanie sa vernosti komunite." Čoraz viac sa ľudia snažili vidieť seba ako autonómne osoby, motivované rôznymi impulzmi a túžbami, a nie ako účastníkov spoločného úsilia: "Aktívneho občana nahradil užívajúci si jedinec."
"Sme pravdepodobne prvými a určite zostaneme jedinými ľuďmi v histórií, ktorí odovzdali všetky prvky spoločenského života a celý obsah ľudského života neobmedzenej suverenite jednotlivca," píše Manent. Politickí lídri dnes získavajú vplyv sľubmi o rozšírení individuálnej autonómie do neurčitých sfér, vymýšľaní nových "slobôd", ktoré treba chrániť, podpore nových foriem sebavyjadrenia a sebauspokojenia a napokon sľubmi o "rozmanitosti", ktorá sa má stať hlavným cieľom. Teraz s nástupom islamského prisťahovalectva čelí Francúzsko rozhodujúcemu testu svojich nových politických ideálov: rastúcej sile menšiny, ktorá odmieta rozmanitosť, odmieta nadradenosť jednotlivca a preto odmieta samotnú ideológiu, ktorá umožnila menšine rásť.
Manent tvrdí, že jediné riešenie pre Francúzsko spočíva v trvaní na tom, že moslimovia budú akceptovať svoju úlohu francúzskych občanov, ako účastníkov v spoločnom úsilí. To je však nemožné, ak si skôr pôvodní francúzski občania nepripustia svoju občiansku úlohu a budú trvať na svojom autonómnom individualizme.
Aký je rozdiel medzi občanmi a jednotlivcami? Občania si uvedomujú svoje povinnosti spolu so svojimi právami. Malé deti sa budú vždy správať ako jednotlivci. V zdravej spoločnosti sa ich rodičia správajú ako občania - pretože neexistuje lepší spôsob, ako naučiť ľudí zvykom prijímania zodpovednosti, než im odovzdať starostlivosť o svoje vlastné deti.