Kardinál KOCH: Martin Luther by počas 2 vat. koncilu "založil svoj vlastný koncil"

953
Jakub Betinský
Neutral

Včera sme Vám povedali, že vatikánska filatelistická a numizmatická kancelária plánuje vydať známku, na ktorej bude obraz Martina Luthera. V jednej reflexii, ktorá vyšla z príležitosti pripomienky piatej storočnice od protestantskej reformácie – a ktorá bola uverejnená v oficiálnych vatikánskych novinách L’Osservatore -  ponúkol kardinál Kurt Koch (prezident Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov) niekoľko postrehov, ktoré, zdá sa, perfektne dopĺňajú toto bizarné rozhodnutie.

Kochov text s jeho pripomienkami zatiaľ nie je dostupný v angličtine, ale jeden z prekladateľov, Andrew Guernsey, nám poskytol niekoľko najdôležitejších úryvkov. Keď Koch hovorí o meste Lund, odkazuje sa na pápežovu minulo októbrovú návštevu tohto miesta [zvýraznenie v texte pridané - čiže v pôvodnom texte. Editor]:

… udalosti z mesta Lund boli prijaté nielen s vďačnosťou, ale stretli sa aj s kritikou a opozíciou… Zatiaľ čo na katolíckej strane sa boja protestantského smerovania katolicizmu, z protestantskej strany sa hovorí o zrade reformácie…

Tieto vyjadrenia, ktoré boli po stránke viery predpojaté a polemické a ktoré na strane katolíkov ešte posilnili odmietnutie Luthera a jeho reformy, nie sú už viac v ekumenickej dobe možné. V dobe ekumenizmu existuje jedno dosť všeobecné pravidlo: spoločná účasť na živote druhých v radosti a utrpení…

V tomto ekumenickom hnutí sa naviac vyvinul názor, že reformácia sa netýka iba protestantov, ale aj katolíkov, a preto sa spomienka na reformáciu dnes môže udiať iba v ekumenickom spojení. Obom stranám je toto prezentované ako vrúcne pozvanie k dialógu o tom, čo sa môžu katolíci z reformácie naučiť a o tom, čo si môžu na obohatenie svojej vlastnej viery zobrať z Katolíckej cirkvi protestanti.

… spomienka na reformáciu v 2017 sa môže udiať iba v ekumenickom spojení. V takomto širšom kontexte sa stáva jasným to, že Martin LutHer naozaj veci nebral naľahko. Nechcel sa úplne odtrhnúť od Katolíckej cirkvi a založiť novú, ale rozmýšľal nad obnovou celého kresťanstva v duchu Evanjelia. Luther naliehal na zásadnú reformu cirkvi a nie na reformáciu, ktorá bude viesť k rozpadu jednoty cirkvi. Skutočnosť, že v tom čase sa myšlienka reformy nedala zrealizovať bola zapríčinená politickými faktormi. Zatiaľ čo pôvodne bolo reformné hnutie hnutím obnovy vo vnútri Cirkvi, zrodenie protestantskej cirkvi je predovšetkým dôsledok politických rozhodnutí.

… Keďže Luterovým skutočným cieľom bola obnova celej Cirkvi, tak potom rozdelenie Cirkvi, zrod protestantskej cirkvi a oddelenie protestantských cirkevných komunít od Katolickej cikrvi by nemali byť považované za úspešný výsledok reformácie, ale za vyjadrenie jej dočasného neúspechu alebo aspoň za núdzový náhradný plán. V skutočnosti ale, naozajstný a náležitý úspech tejto reformy bude zaznamenaný až po prekonaní rozdielností medzi kresťanmi, ktoré sú dedičstvom minulosti a po obnovení jednej a zjednotenej cirkvi obnovenej v duchu Evanjelia.

K tejto veci už zásadne prispel Druhý vatikánsky koncil, ktorý nezmeniteľným spôsobom spája ekumenický záväzok obnoviť kresťanskú jednotu s obrodou Katolíckej cirkvi. Z tohto dôvodu môžeme dokonca v tejto veci povedať, že Martin Luther by v Druhom vatikánskom koncile “našiel svoj vlastný koncil”. V časoch, v ktorých žil, by na neho takýto koncil urobil dobrý dojem.

… už to bude veľký úspech ak z tejto spomienky vzídu ďalšie kroky smerom k záväznému cirkevnému spojeniu. Toto musí zostať zámerom všetkého ekumenického snaženia a preto by mala byť k tomuto cieľu nasmerovaná aj spomienka reformácie.

 Melanchton tak dokázal, že je veľkým “ekumenistom svojich čias” a dnes, ako spolu oslavujeme spomienku reformácie, nám môže ukázať cestu. Tá sa stane ekumenickou príležitosťou iba vtedy, ak rok 2017 nebude značiť koniec, ale nový začiatok na ceste ekumenizmu zameranom na úplné cirkevné zjednotenia medzi luteránmi a katolíkmi...

Tu treba predostrieť niekoľko vecí.

Neviem čo to znamená povedať, že žijeme v “ekumenickej dobe” alebo či existuje nejaký liek na vyliečenie doby. Čo ale viem je že “vyslanie učeníkov” (Mt 28:16 - 20) je platné pre všetkých katolíkov všetkých dôb bez výnimiek.

Tiež neviem čo značí “cirkevné spojenie” pre preláta ako Koch. Už vieme, že odmietnutie konceptu “ekumenizmu návratu” – myšlienky, že všetka ekumenická činnosť by mala byť nastavená smerom ku konverzii nekatolíckych kresťanov k pravej viere – sa teší narastajúcej podpore vo Vatikáne 21. storočia. V cirkevných kruhoch počujeme veľa o myšlienke “spoločného putovania” – akoby sme všetci iba nasledovali paralelné cesty do neba bez ohľadu na naše dôležité teologické rozdiely.

Koch tiež povedal, že rozdelenie zapríčinené Lutherom bolo pochybením na jeho strane; toto sa môže zdať ako náznak  entuziazmu, ale popravde ide o oveľa vážnejšiu kritiku akú som očakával. Koch ďalej hovorí:“Ale v skutočnosti, naozajstný a náležitý úspech tejto reformy bude zaznamenaný až po prekonaní rozdelení medzi kresťanmi, ktoré sú dedičstvom minulosti a po obnovení jednej a zjednotenej Cirkvi obnovenej v duchu Evanjelia.”

Toto znie tak vágne ako hovoriť o “ekumenizme návratu”. Nemôžem si byť istý, pretože koncept zjednotenej cirkvi – ktorý by mal byť očividný – tu vlastne nie je definovaný ako “Katolícka cirkev”. Ak na toto Koch odkazuje, tak potom sú to dobré, ale zvláštne správy vzhľadom na ekumenickú atmosféru v Ríme.

Následne Koch povedal niečo, čo zachytilo pozornosť všetkých sčítaných: “Druhý vatikánsky koncil, ktorý nezmeniteľným spôsobom spája ekumenický záväzok obnoviť kresťanskú jednotu s obrodou Katolíckej cirkvi, už významne prispel k tejto veci. Z tohto dôvodu môžeme dokonca v tejto veci povedať, že Martin Luther by v Druhom vatikánskom koncile ‘našiel svoj vlastný koncil’. V časoch, v ktorých žil, by na neho takýto koncil urobil dobrý dojem.”

Pamätám si príbeh, ktorý mi povedal jeden priateľ ešte dávno v ranných dňoch jeho preskúmavania tradičného katolicizmu. Povedal, že šoféroval niekde vo vidieckej Virgínii a dostal defekt. Potom ako si uvedomil, že nemá rezervu, prekráčal k dverám najbližšej budovy – luteránskeho kostola – a spýtal sa, či by mohol použiť ich telefón. (Toto sa stalo ešte pred všeprítomnosťou mobilov.) Povedal, že boli veľmi priateľskí a počas toho ako tam bol ho ako riadni kresťania pozvali na ich nedeľnú bohoslužbu. Podali mu program, ktorý mal vo vnútri vytlačení text ich liturgie.

“Bol to Novus Ordo.” – povedal mi s udiveným výrazom tváre. “Až na niekoľko malých zmien to bol takmer doslovne on.” [Pozn. prekladateľa: Novus Ordo je liturgia omše podľa misálu, ktorý vydal pápež Pavol VI po Druhom vatikánskom koncile.]

Vždy ma zaujalo to, dokonca i pred tým ako som začať viac vnímať túto krízu, že katolícka liturgia by mala byť (ak je odslúžená správne) istou prekážkou voči protestantom. Máme zásadne odlišnú teológiu sviatostí. S plynutím času som ale lepšie pochopil tú väčšiu ekumenickú agendu, ktorá sa skrýva nielen za výzvou tejto liturgie – v protestantskom zmysle – ale taktiež som uvidel väčší protestantský vplyv na samotný Druhý vatikánsky koncil.

 


Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.

Zatiaľ čo príbeh môjho priateľa bol skôr anekdotou a jeho povaha nebolo teologická, je rozumné domnievať sa, že ak je pokoncilová katolícka liturgia prijateľná pre luteránov, potom by mal byť aj koncil, ktorý pre vznik tejto liturgie pripravil cestu, ľahko prijateľný i samotným Luterom. Zdá sa, že kardinál Koch si to určite myslí a prečo by sme mu nemali veriť? Je človekom, ktorému prináleží chápať rozdiely a podobnosti medzi našimi dvoma vierami a je blízko tým, ktorí sú najviac v jednote s takzvaným “duchom Druhého vatikánskeho koncilu.”

Niekto sa môže následne čudovať, kam Koch smeruje, keď hovorí o podniknutí “ďalších krokov smerom k záväznému cirkevnému spojeniu.” Je táto jednota niečo, čo v “neškodnej” verzii pokoncilového katolicizmu, ktorý neuráža (a neinšpiruje) naozaj nikoho? Alebo tu ide ešte o “menej” – o federáciu cirkví voľne pridružených k pápežovi?

Nanešťastie, v tomto bode môžeme iba špekulovať. Čokoľvek to bude, pôjde v tomto zmysle o “menej” (a možno viac v závislosti od uhla pohľadu) ako by malo a to je problém. Potrebujeme obnovu autentického katolicizmu – liturgicky, teologicky, doktrinálne, katecheticky – pred tým ako budeme môcť urobiť veľa dobra cez evanjelizáciu. Často rozmýšľam, či by mnohí z protestantských konvertitov ku katolicizmu po Druhom vatikánskom koncile konvertovali aj k predkoncilovej cirkvi – a ak nie, tak prečo? Konvertovali k plnosti pravdy alebo iba k striktne editovanej – a, úprimne povedané, zjednodušenej – verzii tejto náboženskej mocnosti, ktorá bola hnacou silou západnej civilizácie?

Ako som Vám už povedal, mám podozrenie, že jedna z ďalších veľkých vecí na programe bude vzájomné spojenie. Ak mám pravdu, zdá sa (že napriek istým pozitívnym hlasom ohľadne “jednoty”) akoby jednoducho išlo o ďalší krok smerom k ospravedlneniu nemysliteľného.