Všetci dobre vieme, že história sa často opakuje. Niekedy ako komédia, inokedy ako fraška, dnes sme však v stave, keď sa vraciame do obdobia neslobody. Ak by sme mali čo najpresnejšie vyjadriť mentálny charakter dnešnej doby, tak sa vracia nefalšovaná atmosféra zenitu normalizácie. Vtedy, rovnako ako dnes, už za názory odlišujúce sa od hlavnej „straníckej“ línie neposielali ľudí do Jáchymova, len ich profesijne likvidovali. Takýto príklad normalizácie v priamom prenose môžeme sledovať v týchto dňoch na prípade historika mladšej strednej generácie Martina Lacka. Ešte pred pár rokmi pritom bolo všetko do značnej miery inak.
Martin Lacko sa zjavil na odbornej scéne zhruba na prelome milénií. Mladý historik bez rešpektu, otvorene a s chuťou polemizoval so svojimi staršími liberálnymi kolegami a rýchlo upútal pozornosť. Pri otázke Slovenského štátu a Jozefa Tisa sa nezaradil do svorky povrchne nálepkujúcich ideológov, ktorí dejiny neskúmajú, len ideologicky hodnotia, ale mal odvahu skúmať aj iné akcenty, pritom sa však nepúšťal do lacnej apologetiky. Snažil sa rozlíšiť nevyhnutné od zlého, mal ambíciu premyslieť Tisov štát v novom nezaťaženom kontexte, a bolo tiež cítiť, že ako katolík sa s viacerými otázkami vyrovnával nielen odborne, ale aj osobne. To mu však vtedy predsa len v inej situácii nezatváralo ale, naopak, otváralo dvere.
V roku 2008 mu vyšla celkom prelomová kniha Slovenské národné povstanie 1944, ktorá v novej dobe už veľmi chýbala. Po priam kanonizovanom Husákovom Svedectve o Slovenskom národnom povstaní a Jablonického disidentskom Povstaní bez legiend sme tu mali historika z novej generácie, ktorý predstavil nový, populárne napísaný, ale pritom veľmi slušne odborne fundovaný text o tejto dejinnej udalosti. Lackovi patrí aj ďalšie prvenstvo, vydal po viac než dvadsiatich rokoch „slobody“ prvú populárnu, ale veľmi vydarenú monografiu Slovenská republika 1939 – 1945.
Lacko mal však jeden problém, neuvedomil si, že postupom času sa pomery zmenili. Postupom času robotnícke kádre z politbyra nahradili rovnako nekompetentní strážcovia ideologickej čistoty z nenávistných plátkov SME či Denníka N. A tieto kádre začali hon na všetkých, ktorí si dovolili mať svoj názor. Začiatok konca nastal, keď kompetentného a v odborných kruhoch uznávaného predsedu Správnej Rady Ústavu pamäti národa Ivana Petranského nahradil absolútne nekompetentný, veľmi podpriemerný dokumentarista Ondrej Krajniak. Bohužiaľ, ako to na Slovensku často býva, bol zvolený len preto, že najmenej prekážal.
Už od samého začiatku sa ukázalo, že to bola krajne nešťastná voľba. Za tri roky vo funkcii dokázal tak akurát rozvrátiť inštitúciu, ktorú vedie. Svoje fatálne zlyhanie tak rieši prenasledovaním oponentov, ktorí sú navyše v nemilosti presstitujúcich médií.
Dnes teda urobil to, čo robia malí ľudia. Absolútne hanebným spôsobom zlikvidoval človeka, ktorému profesijne, ani ľudsky nesiaha ani po členky. Možno si dnes myslí, že tým prekryje svoje kauzy a zlyhania, nakoniec to však môže dopadnúť aj úplne inak a ten, kto seje vietor, už veľmi skoro zožne búrku.